New York, 1957. Súkromný detektív Lionel musí vyriešiť vraždu svojho mentora Franka (Bruce Willis). A aby toho nebolo málo, jeho charakter Lionel trpí Tourettovým syndrómom skombinovaným s obsesívno-kompulzívnou poruchou. Musím napísať, že Edward Norton je v rámci vyjadrenia tejto poruchy a toho, aké pocity so sebou prináša jeho choroba, mimoriadne autentický.

Čím viac sa jeho charakter Lionel snaží vzdorovať svojej zdravotnej kondícii a kontrolovať ju, tým viac a vo väčšom množstve sa začína prejavovať. To je v podstate i hlavná charakteristika jeho postavy, ktorá je skutočne obrovskou časťou tohto príbehu. A paradoxne, je zdrojom tragikomického humoru. Sirota Brooklyn je v podstate moderná krimi dráma oblečená do starého retro šatu. Preberá mnohé z jej elementov, miestami má pomalé tempo, no dopĺňa ju o úmyselne vložené oslobodzujúce pasáže, s množstvom nevyplneného priestoru. Ten sa vo filme ocitol iba pre počúvanie geniálnej džezovej hudby a internú reflexiu udalostí, ktoré sa akurát v deji odohrali. Jednoznačne teda ide o modernú kriminálnu drámu, no vyrozprávanú v štýle čiernobielych filmov. Tento aspekt filmu je na jednej strane mimoriadne príťažlivý a cool, no zároveň ide aj o jeho najväčšiu slabinu.

Snímka totiž obsahuje niekoľko pasáží, ktoré pre obsahovú stránku filmu nie sú potrebné, no ani neposúvajú dej dopredu. Len preto, akým štýlom sú prezentované. Na druhej strane však vôbec nepôsobí čudne. Práve naopak, je to úplne na mieste, aj keď ide o niečo nad rámec, čo len potvrdí to, čo sme už videli. Príbeh nepochybne dáva niečo navyše, ale v kombinácií s časom, ktorý zaberie a dopĺňa príbeh, pôsobí bezúčelne. Nemá žiadnu podstatnú úlohu. Nemá odviesť našu pozornosť. Nemá nás rozptýliť. Ani nám čosi dopovedať. Len v deji jednoducho mimovoľne existuje.

Najväčším pozitívom Siroty Brooklyn je fakt, že snímka je už tradične nabitá špičkovými hereckými hviezdami a ich výkonmi. Najmä samotný Edward Norton, ktorý sa vo svojom druhom celovečernom filme, s takmer dvadsaťročnou prestávkou, zhostil hneď troch úloh. A je v nich nepochybne presvedčivý. Nielen špecifickosť jeho charakteru, ale aj ostatné nuansy poskytujú jeho filmovej postave obrovskú pridanú hodnotu. Lionelova fotografická pamäť, či schopnosť pozorne sledovať aj najmenší detail. To všetko z neho robí mimoriadne komplexnú a životaschopnú postavu. Samozrejme, genialitou po hereckej stránke oplývajú i jeho hereckí kolegovia a sekundanti – Willem Dafoe, Gugu Mbatha-Raw, Alec Baldwin či Michael Kenneth Williams.

Asi nič nedokáže tak upútať moje kritické oko, ako pohľad na lokáciu akou je magický New York v 50. rokoch (ako je to v tomto prípade), v spojení s očarujúcou a temperamentnou džezovou hudbou. Navyše Sirota Brooklyn je plná dobových áut, kostýmov i autenticky vyzerajúcich záberov na retro ulice. Každá akcia, rekvizita a lokácia je maximálne presvedčivá, prirodzená a transportuje nás do danej doby a na konkrétne miesta. Skrátka, dobový New York.

Už len vizuál snímky a jeho podmanivý soundtrack vtiahne do fiktívneho sveta každého diváka. Aj takého, ktorý nie je akurát fanúšikom hudobného žánru, akým je džez a jeho bebopové odnože. Práve džez sa stáva akýmsi pridaným charakterom. Dotvára psychedelickú náladu hlavného hrdinu. Vyjadruje všetko pomätenie v jeho hlave. Každú stresujúcu situáciu v jeho živote. Aj keď ide sem-tam len o pár beatov. Tento soundtrack rozhodne nepotrebuje nepretržitý verbálny dialóg. Niekedy úplne postačí neverbálna komunikácia, mimiká a gestá. Ba dokonca, soundtrack je prvkom úmyselne kladeným samotnými tvorcami do popredia, aby prehlušil niektoré z dialógov. Čo vo väčšine filmov funguje práve naopak. A síce, hudba je potlačená a dialógy sú maximálne zrozumiteľné. Avšak, ako som spomenula, v tejto snímke ide o zámer, aby niektoré konkrétne udalosti ostali pre diváka ešte nejakú tú chvíľu tajomstvom.

Pri Sirote Brooklyn si, ako pri každom filme, niektorí prídu na svoje, no iní zasa, kvôli pomalému tempu, vôbec nie. Avšak, napriek tomu, že tempo bolo značne pomalšie, čas strávený v kine absolútne neubiehal pomaly. Práve naopak, dĺžka dva a pol hodinovej metráže mi bola známa bezprostredne po filme. Čo k tomu dodať?! Sirota Brooklyn je zaujímavá najmä autentickou a naturalistickou reflexiou toho, ako chutí moc a geniálne detailným návodom o jej základných princípoch a pomyslenom mocenskom ťahaní „za motúzy“.

Sirota Brooklyn (Motherless Brooklyn), USA, 2019
Dĺžka: 144 minút
Scenár a réžia: Edward Norton
Kamera: Dick Pope
Strih: Joe Klotz
Hudba: Daniel Pemberton
Hrajú: Edward Norton, Bruce Willis, Willem Dafoe, Gugu Mbatha-Raw, Alec Balswin, Ethan Suplee, Erica Sweany, DeShawn White, Julie Hays a ďalší
Distribúcia: Continental film
Premiéra v SR: 31. októbra 2019
Foto: Continental film