Slovenský režisér a scenárista Erik Praus (1979) je absolventom Akadémie umení v Banskej Bystrici a réžie dokumentárneho filmu na VŠMU. Upútal už svojím študentským filmom Recyklátor (2009)  či absolventským filmom Muzikanti (2011).

V roku 2016 debutoval v kinodistribúcii celovečerným dokumentom Zem, ktorá hľadá svoje nebo, ktorým vzdal hold svojím predkom z horehronskej obce Pohorelá. Svoj druhý celovečerný dokument Volanie nakrúcal na západnej Ukrajine, kde sa nachádza pútnické miesto a pravoslávny kláštor Počajivska lavra. Protagonistami filmového rozprávania sú traja tamojší mnísi, či ako ich oslovujú „otcovia“, Gabriel, Vicilentius a Nazarij, ktorí tu našli nový zmysel života.

Otec Gabriel vedie v kláštore liturgie a jediný z trojice  vyrastal vo veriacej rodine. Napriek tomu sa jeho rodičia cítili zaskočení, keď ich žiadal ako dospelý o požehnanie rozhodnutia vybrať sa týmto smerom. Divák si iba domýšľa, čo tomu predchádzalo, keď vidí, ako dotyčný listuje vo fotoalbume a na fotografiach ho spoznáva ako vojenského pilota, či vojaka so zbraňou v ruke, pravdepodobne nie pri cvičení, ale v bojovom nasadení. Od neho samotného však počuje iba slová vďaky za výchovu a nič o tom, čo prežil...

Najmladší Otec Vicilentius hovorí otvorene, že bol neveriaci, ale sníval o založení rodiny, podnikaní v obore, ktorému sa vyučil i o presadení sa v spoločenskom živote. Nič mu však nevychádzalo. Nepomohla ani marihuana, ktorú si vyskúšal vraj ako jedinú z drog. Ocitol sa v mimoriadne zlom fyzickom i duševnom stave, nechcelo sa mu žiť a nakoniec ho sestra  doviedla na toto miesto, aby sa zachránil...

Najsilnejší je príbeh Otca Nazarija, miestneho staviteľa chrámov. Rozpráva o tom, ako sa mu mimoriadne darilo v čase tzv. divokého kapitalizmu, ktorý zavládol v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Bol úspešný obchodník, lietal po celom svete, veľa zarábal a užíval si život. Potom ho však zradil spoločník i vlastné zdravie. V nešťastí sa neraz aj neveriaci človek obracia k Bohu o pomoc. Bol zrelý muž s nie najčistejšou minulosťou a rozhodol sa opustiť svetský život i bohatstvo a žiť v askéze. V tunajšom kláštore ho nechceli prijať, kým sa ho neujal jeden zo „starcov“. Mimochodom, roky spáva v truhle, ale jeho zdravotné výsledky sa vraj veľmi zlepšili... Rodina sa však od neho odvrátila. Až  po rokoch sa s ním zmierili (vidíme napríklad ako sa teší z videa vnúčat). Iba bývalá manželka mu neodpustila, vraj stále vykrikuje, že Boh ju pripravil o muža. On však podotýka, že v skutočnosti sa jeho žena nevie vyrovnať so stratou dolárov...

V úvodnej časti filmu čítame údaje o vzniku pútnického miesta a jeho legendy. Dozvieme sa i o základných podmienkach mníšskeho stavu, ku ktorým patrí poslušnosť, chudoba a celibát. Či o dodržiavaní pravidiel života v kláštore. Potom už  zaznieva iba  minimum monológov,dialógov  a slov vôbec. Režisér necháva viac hovoriť obrazy a náznaky.

Striedavo sledujeme protagonistov, ako trávia čas pri rôznorodej práci, či už ide o stavbu zvonice, pestovanie zeleniny a ovocia, starosti o dobytok(nechýba ani kravín), službu v pekárni, starostlivosť o mládež, výrobu artefaktov a pamiatkových predmetov a podobne, alebo chvíle venované modlitbám, liturgii, prípadne oddychu hoci aj na rybačke. Tak trochu rajskú záhradu evokujú scény, v ktorých vidíme, ako sa na trávniku pasie osol, ladne prechádza jeleň, k mníchovi sa túli malá srnka a všetko kontroluje zvedavý pštros, kým vo voliére poletujú pestrofarebné vtáčatá a na rybníku plávajú labute.

Vizuálna stránka filmu je pozoruhodná. Akoby reportážne-dokumentárne zábery sa striedajú s pôsobivými zábermi  architektúry a umeleckej výzdoby komplexu kláštora, obradmi pri oslavách cirkevných sviatkov, pohľadmi na pútnikov, ktorí sem v hojnom počte prichádzajú z celého sveta alebo panorámami nádhernej prírody. Kamera využíva i početné letecké zábery a čaruje so svetlom a tieňom. Zaujme aj hudba. Nielen liturgické spevy, ale napríklad kompozícia hry na zvony v závere filmu.

Film Volanie vznikal  skoro štyri roky, nakrúcalo sa komplikovane vo viacerých intervaloch a konečných 70 minút vraj vzniklo zostrihaním skoro 65 hodín nakrúteného materiálu.Možno hovoriť o akejsi dokumentárnej eseji, ktorá viac ako  dokument pripomína pootvorenie dverí do sveta, kam našinec málokedy zablúdi. Na jednej strane je to pravoslávie, ktoré pre väčšinové slovenské katolícke obyvateľstvo môže pôsobiť až exoticky. I istá sily mystiky, ktorú majú všetky pútnické miesta. Na druhej strane je to silný duchovný rozmer, ktorý je nadčasový a inšpiratívny. Scenárista a režisér Erik Praus  zdôrazňuje „Zaujala ma obeta svetského života, rodiny, absolútne oddanie sa  Bohu, čo môže byť pre väčšinu ľudí nepochopiteľné.“

Film Volanie mal premiéru v júni na Art Film Feste v Košiciach a na jeseň na MFF Cinematik získal Cenu primátora Piešťan. Bez ohľadu na to, čo sa už tomto filme popísalo a pohovorilo, a bez ohľadu na to, či v premietacej sále sedia veriaci alebo neveriaci, záleží na každom jednotlivcovi ako a čo si odčíta z videného. Lebo slovami režiséra: „Život dnešného človeka často určuje hektická doba, ktorá dokáže pohltiť. Akési vnútorné volanie, ktoré núti na chvíľu spomaliť a zamyslieť sa ,však môže  počuť každý z nás.“

Volanie, SR, 2019
Dĺžka: 70 minút
Scenár a réžia: Erik Praus
Kamera: Peter Kováč
Strih: Peter Harum
Hudba: David Kollar
Zvuk: Michal Džadoň
Účinkujú: otec Gabriel, otec Nazarij, otec Vicilentius, mnísi z kláštora Počajivska lavra, obyvatelia mesta Počajiv a pútnici
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 31. októbra 2019
Foto: ASFK