Druhá satira Petra Solana Prípad Barnabáš Kos je mimoriadne zaujímavá svojím historickým kontextom a napokon i vlastným osudom. Preto by som si na úvod dovolila menší exkurz do histórie.

Vývoj v umení po druhej svetovej vojne výrazne ovplyvnili politické udalosti z februára 1948, kedy sa vlády v povojnovom Československu ujíma Komunistická strana. V rámci umení presadzuje angažovanosť a tvorbu v duchu tzv. socialistického realizmu. Roky najväčších deformácií v umení 1948 – 1953, zodpovedajú rokom kultu osobnosti Stalina a Gottwalda. V druhej polovici 50. rokov nastáva pomalá a postupná reaktivizácia moderných umeleckých smerov, aj keď socialistický realizmus zostáva naďalej jedinou tvorivou metódou.

Začiatkom 50. rokov minulého storočia sa v československej literatúre začali rozvíjať odborné diskusie o prekonávaní schematizmu, o potrebe umeleckej satiry, a takisto krátkych literárnych žánrov. Nevyhnutnou podmienkou zrodu prvej slovenskej satiry bolo komplexné ideologické očistenie tohto žánru. Tieto diskusie vyvrcholili v roku 1954 na celoštátnej konferencii o satire v Prahe. Došlo k rehabilitácii základného znaku tohto žánru, a tým bola kritickosť či už jednotlivca, alebo spoločnosti. Autori začali otvorene pranierovať súdobé spoločenské neduhy.

Ešte pred prvou filmovou adaptáciou poviedok Petra Karvaša sa o písanie satiry pokúsili hneď niekoľkí slovenskí spisovatelia, ako Maximilián Nitra, Albert Marenčin s Malomestskými rozprávkami, alebo aj Ivan Bukovčan, ktorému sa podarilo vytvoriť scenár Knihy sťažností (1953). Všetky pokusy stroskotali v schvaľovacom procese. Prvým reálnym pokusom napísať a nakrútiť filmovú satiru bola snímka Antonína Navrátila Hudba z Marsu (1955). Problém bol v tom, že mu chýbal súčasný námet. O dva roky neskôr s ním však prišli hneď dvaja režiséri. V Česku to bol Martin Frič z jeho filmom  Zaostriť, prosím! (1956) a na Slovensku film Petra Solana a Františka Žáčka Čert nespí (1956).

Spolupráca s Petrom Karvašom v súvislosti so satirou nekončila iba jeho debutom, ale v roku 1957 pokračovala i prípravou filmu adaptácie poviedky Barnabáša Kosa vzostup a pád zo zbierky Čert nespí pod filmovým názvom Prípad Barnabáš Kos (1964). K týmto dvom autorom sa ešte pridružil i scenárista Maximilián Nitra a spoločne tak vytvorili snímku reflektujúcu príbeh o netalentovanom členovi orchestra, trianglistovi, ktorý sa, nevedno ako, prepracuje až na riaditeľa orchestra. Samozrejme, sláva netalentovanému hráčovi veľmi rýchlo stúpne do hlavy a začína terorizovať všetkých navôkol. Politická téma je tu tak zašifrovaná v alegórii o symfonickom orchestri. Po umeleckej stránke, ako sám režisér napísal, „pripomína podstatu jeho dlho dlhoročných bojov o tvorivú slobodu“.

Solan v tomto diele spracoval dodnes aktuálnu tému, ktorú pozná hádam každý jeden z nás. Prerod nenápadného jednotlivca s nedostatkom talentu na sebeckého egoistu. A to, samozrejme, pod vplyvom moci. Režisér Peter Solan sa neusiluje sa vytvoriť realistický príbeh. Práve naopak. Prípad Barnabáš Kos je prezentovaný s neskrývaným nadhľadom, grotesknosťou, ba priam absurditou v zobrazovaní súdobej spoločnosti. Robí tak nie v podobe zaužívanej drámy, ale nového filmového žánru satirizovanej tragikomédie.

Mnoho podobných odvážnych filmov, ktoré pranierujú neduhy súdobej spoločnosti, bolo však v tej dobe zakázaných. Mnoho z nich sa už potom nikdy, aj keď niektoré už boli rozpracované, nenakrútilo. Spočiatku sa zdalo, že rovnaký osud postihne i Solanovú satirickú tragikomédiu. Aj keď bola výroba filmu Prípad Barnabáš Kos pozastavená, látka znovu ožila v roku 1964, keď na ňom Solan začal spolupracovať s Albertom Marenčinom.

Prípad Barnabáš Kos bol napokon schválený umeleckou komisiou s dvoma pripomienkami. Po prvé, aby tvorcovia/dramaturgovia prepracovali postavu Kosa. A po druhé, aby vyriešili problém námestníka. Toto boli v podstate presne dve postavy nesúce kritiku aktuálnej doby. Prípad Barnabáš Kos tak dostal zelenú a do slovenskej kinematografie aj pod jeho vplyvom postupne začali prenikať liberalistickejšie tendencie.

Prípad Barnabáš Kos, ČSSR, 1964
Dĺžk: 92 minút
Réžia: Peter Solan
Scenár: Peter Karvaš, Albert Marenčin
Kamera: Tibor Biath
Strih: Maximilián Remeň
Hudba: Pavol Šimai
Hrajú: Josef Kemr, Jarmila Košťová, Hana Sarvašová, Milivoj Uzelac st., Viliam Polónyi, Ján Bzdúch, Jaroslav Rozsíval, Anton Trón, Jaroslav Vrzala, Eduard Grečner, Dagmar Kákošová, Jozef Hanúsek a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 24. októbra 2019
Foto: ASFK