Desaťročný chlapec (Petr Kotlár) sa podobne ako Odyseus v Homérovom antickom epose vydáva na cestu plnú problematických prekážok. Ukončená trójska vojna je zamenená za práve prebiehajúcu druhú svetovú vojnu a cieľom nie je ani tak návrat domov, pretože ten už je nemožný, ako skôr nájdenie nového domova.

Miesta, kde by mohol aspoň na moment uniknúť všadeprítomnému násiliu, fyzickému a duševnému zneužívaniu, či neutíchajúcemu strachu a bolesti. Rodičia ho totiž v snahe uchrániť ho aspoň čiastočne pred všadeprítomnými hrôzami nechali bývať u jeho starej tety niekde v chladných kútoch východnej Európy. Žena však náhle zomiera a chlapec pri úľaku vo chvíli objavenia jej tela nešťastnou náhodou podpáli dom. Aby vôbec prežil, je odkázaný hľadať si aspoň akú - takú, väčšinou však veľmi neochotnú opateru inde. Sám sa o seba zatiaľ postarať nedokáže...

Pomaľované vtáča preberá epickú, epizodickú štruktúru eposu, vystavuje hlavnú postavu jednej problematickej situácií za druhou a dopĺňa autorskú snahu o prerozprávanie príbehu o existenciálny rozmer. Chlapec musí nájsť na svojej ceste vždy nejaké riešenie, aby sa mohol posunúť vpred a priblížiť sa k svojmu vytúženému cieľu. Návrat späť, ani uviaznutie na mieste nie je možné. Síce mu občas pomôže aj náhoda, nie vždy je ľahšie riešenie cestou k znesiteľnejšiemu životnému údelu. Každé chlapcovo rozhodnutie pri tom so sebou prináša aj nevyhnutný prerod osobnosti. Postupne stráca svoju detskú nevinnosť, jeho ľudskosť je pozvoľna skresaná až na surovú vôľu prežiť za každých okolností.

Obdobným prerodom „prechádza“ aj divák filmu. Násilnosti od začiatku zobrazované v určitej miere priamo, v určitej miere zas len v náznakoch dômyselne nechávajúcich čo-to na desivosti diváckej predstavivosti a domýšľavosti, sú počas celého filmu veľmi intenzívne. Tragika však pozvoľna ustupuje určitej otupenosti a únave, pretože toľko vytúžený aspoň krátky moment pokoja a úľavy sa vo chvíľach, keď by to príbeh nutne potreboval, nedostavuje. Nie je to však chyba scenáristu a režiséra Václava Marhoula (Mazaný Filip, Tobruk), ani žiadne narušenie dramaturgie celého rozprávania, ktoré by mohli poslúžiť, ako hlavný protiargument v prípade iných podobne nakrútených filmov. Je to autorský zámer, navyše veľmi funkčne začlenený do deja a hlavne jeho existenciálnej roviny.

Divák sa vo vnímaní násilia a všadeprítomnej krutosti aspoň približne má možnosť vcítiť do hlavnej postavy. Podobne, ako v prípade malého chlapca, sa spočiatku tragické obrazy zmenia na každodennú skutočnosť, na to, čo prežíva neustále a nemôže tomu uniknúť. Z jednotlivých v počte pribúdajúcich násilností a smrtí sa postupne stávajú „len“ ďalšie emocionálne menej prežívané položky v štatistike. Určité otupenie tvárou v tvár hrôze tak film nedegraduje, ale paradoxne ho posúva k rodiacej sa autorskej výpovedi. Aj keď film zobrazovaním násilia vyvolal vlnu kontroverzie, vyhýbanie sa priamemu pohľadu na prezentované, by inak mohlo pôsobiť skôr pokrytecky. Kontroverzný bol v šesťdesiatych rokoch, z podobných dôvodov aj samotný román Jerziho Kosinského, ktorý poslúžil filmu ako literárny predobraz. A akoby to ešte nestačilo, pozornosť neskôr upútal aj spochybňovaným autorstvom, či v príbehu nezreteľne rozpoznateľnou hranicou medzi priznanými autobiografickými prvkami a možnou mystifikáciou.

Zatiaľ, čo do Odyseovej púte výrazne zasahovali nie len ľudské, ale aj božské postavy, detstvo protagonistu v konfrontácií s jeho prevažne dospelými protivníkmi a mučiteľmi, akoby aspoň čiastočne reprezentovalo obdobný mocenský nepomer. Samozrejme, divák môže mať námietky k tomu, že sledovanie chlapcovho strastiplného osudu je tak trochu chladným kalkulom, snahou tvorcov s divákom citovo manipulovať a vydierať ho. Na druhej strane však tým, že je príbeh prerozprávaný práve zo subjektívnej perspektívy dieťaťa, umožňuje akési zosmiešnenie a konštatovanie úplnej myšlienkovej pokryteckosti politických ideológií, ktoré niektoré z antagonistických postáv motivujú k činom. Prejavy totalitnej moci – nacizmus aj komunizmus – tak navzájom splývajú, stávajú sa takmer zameniteľnými a dokonca sú degradované na akési myšlienkové „pokračovanie“ naivných povier o démonoch a upíroch, ktorým niektoré groteskné figúrky v príbehu, zdá sa, stále veria.

Politika v chlapcovom hodnotovom rebríčku nemá žiadne miesto. Je ešte dieťaťom, ktoré jej nerozumie. Rozumieť jej však ani nepotrebuje. Je jedno, aké rozdiely so sebou nesie ten a ten -izmus. Za každých okolností pre chlapca predstavujú životnú hrozbu. Chlapcov rómsky vzhľad, či židovský pôvod, paradoxne ako prejav svetonázoru, ktorý si sám nevybral a ktorého sa ani nemôže zbaviť, mu skôr len stavajú ďalšie prekážky do cesty. Nájdenie nového domova, čo reprezentuje cieľ, sa nakoniec javí ako ďalšia z nich. Môže byť totiž len akýmsi nedosiahnuteľným ideálom... Aj z tohto dôvodu, že chlapec sám sa mení natoľko, že by v momente, keď svoj cieľ dosiahne, mohol byť úplne iným človekom, akým bol ešte počas svojej púte. Je možné, že keď cieľ dosiahne, nebude už oň stáť. A čo je na jeho príbehu asi tou najtragickejšou možnosťou, mohol by sa zmeniť na človeka nie nepodobného tým, pred ktorými sa celý čas pokúšal utiecť.

Hoci nemá na svojej ceste žiadneho vergíliovského sprievodcu, akého mal Dante v Božskej komédií, peklo a očistec, ktorými musí nevyhnutne prechádzať, nemusia končiť vo vytúženom raji. Ako pôvodný román k poslednej stránke, tak Marhoulov film vedú chlapcove kroky až k záverečným titulkom. A, úprimne ani tie nesľubujú protagonistovi, ani divákom potrebnú úľavu. Je ku cti režiséra, že nakrútil svoj film natoľko pútavo, že ešte dlho po skončení bude v divákovi emocionálne aj myšlienkovo doznievať. Výsostný podiel na pôsobivosti má nádherná kamera Vladimíra Smutného, nachádzajúca v kontraste čiernej a bielej dokonalý balans medzi poéziou a surovou reálnosťou - v estetike akejsi krásy škaredosti. Prítomnosť známejších hercov v celoeurópskom, resp. svetovom kontexte ako Udo Kier, Stellan Skarsgard, Harvey Keitel, Julian Sands a Barry Pepper vedľa hercov českých Petra Vaňka, Pavla Kříža, Filipa Kaňkovského a mnohých ďalších často len v epizódnych úlohách robí z filmu skutočne ambiciózny projekt. Svojich úloh sa zhostili veľmi dôstojne, s určitou pokorou voči téme a myšlienkovému vyzneniu filmu. Hviezdny lesk nepresahuje stvárňované charaktery a zbytočne na seba nepúta pozornosť. Len slúži potrebám filmu.

Hoci sa Pomaľované vtáča na prvý pohľad javí, ako veľmi alebo skoro až príliš úprimná výpoveď o druhej svetovej vojne, v ktorej by sa takmer dokumentaristické neprikrášľovanie mohlo trochu biť s občasnými vykročeniami poetickým smerom... Film je vo výsledku skôr než to akýmsi svedectvom o odvrátenej strane ľudskosti, ktorá zrejme drieme v každom z nás - aj keď si to nechceme pripustiť - a ktorá mala práve počas druhej svetovej vojny najväčší priestor prejaviť sa naplno. Táto interpretácia jemný náznak poetiky v prerozprávaní príbehu celkom obhajuje a v podstate aj víta.

Pomaľované vtáča (Nabarvené ptáče), ČR, SR, Ukrajina, 2019
Dĺžka: 169 minút
Scenár a réžia: Václav Marhoul
Kamera: Vladimír Smutný
Strih: Luděk Hudec
Hrajú: Petr Kotlár, Stellan Skarsgard, Udo Kier, Harvey Keitel, Nina Šunevič, Zdeněk Pecha, Lech Dyblik, Jitka Čvančarová, Julian Sands, Júlia Valentová, Alexej Kravčenko, Barry Pepper, Petr Vaněk a ďalší
Dostribúcia: Magic Box Slovakia
Premiéra v SR: 19. septembra 2019
Foto: Magic Box Slovakia