V roku 2006 nakrútil režisér Norihiro Koizumi japonský film Taijó no uta (Midnight Sun – Polnočné slnko), silný, krehký príbeh o láske, limitovanej nevyliečiteľnou chorobou dievčiny. Divákov zaujal i dojal a svoju spokojnosť vyjadrili v Česko-slovenskej filmovej databáze vysokým ohodnotením – osemdesiatimi percentami. Scenáristom tohto japonského filmu bol Kenji Bando. Jeho práca sa stala o dvanásť rokov neskôr základom rovnomennej americkej snímky režiséra Scotta Speera, ktorá sa pod distribučným názvom Polnočná láska v týchto májových dňoch dostáva do slovenských kín. Podľa reakcií premiérového publika je spokojnosť ledva polovičná.

Film, ktorý sa začína ako ľahký tínedžerský príbeh o čerstvých maturantoch, sa neskôr preľne do (melo)drámy, ale nepodarí sa mu vytĺcť z prvej časti humor ani z druhej dojatie. Hlavnou postavou je Katie Priceová , ktorej život je limitovaný diagnózou XP. Pod touto značkou sa skrýva xeroderma pigmentosum, geneticky podmienené ochorenie, ktoré vzniká v dôsledku narušenia stability chromozómov vplyvom UV žiarenia. Choroba je nevyliečiteľná a už krátky pobyt pacienta na slnku môže spôsobiť nielen rakovinové nádory kože, ale aj neurologické poruchy a v konečnom dôsledku smrť. Katie, ktorá po matkinej autonehode vyrastá iba s otcom, je izolovaná od svojich rovesníkov, nechodí do školy, učí sa doma s otcovou pomocou a jej jediným potešením je sledovať cez špeciálne zatemnené okná Charlieho Reeda, športovú hviezdu školy, ktorý chodí denne popred ich dom na plavecké tréningy a do ktorého sa dievčina ešte ako malá školáčka zaľúbi. Katie zdedila po matke hudobný talent i gitaru, na ktorej občas večer, po západe slnka, hráva na miestnej stanici. A práve tu po rokoch, ako čerstvá maturantka, stretne svoj dlhoročný idol. Medzi mladými ľuďmi vzniká sympatia, neskôr láska, odsúdená vopred na tragický koniec.

Prvá časť filmu – nesmelé zbližovanie dvoch svojských mladých ľudí, ich vzájomné oťukávanie, nádej i pochybnosti - síce neprináša nič nové, nepredvídané, ale pôsobí celkom sviežo a uveriteľne. Rozhovory Katie s vernou priateľkou Morgan, ktorá odvážne posúva vzťah Katie a Charlieho cez malé nevinné intrigy dopredu, má v sebe aj náznaky humoru. Ťažko sa však ubrániť dojmu, že postavy sú akési ploché, jednorozmerné, že všetko dianie okolo nich je až sterilne vypreparované, na rozbláznených tínedžerov priveľmi vzorné. Najlepšie to dokazuje vzťah Katie s otcom Jackom, ktorý by im každý mohol závidieť. Taký je obojstranne úprimný, otvorený, tolerantný a citlivý, keby bol aj uveriteľný. Má v sebe veľký potenciál na zobrazenie generačných súvislostí, nesmel by však v dialógoch až natoľko šušťať papierom a v realizácii svietiť reklamnými úsmevmi.

Katie sa neprizná Charliemu k svojej chorobe a pod zámienkou, že cez deň to nestíha, sa s ním stretáva iba večer. Predstihuje ho svojím vzdelaním, čo demonštruje najmä pri pozorovaní hviezdnej oblohy, hanebne zaostáva v reálnych zážitkov, aké sú bežnou súčasťou života mladých ľudí. Charlie jej pomáha vyrovnať tento deficit, a tak obaja prežívajú krásne spoločné chvíle, podčiarknuté pôsobivou letnou atmosférou. Osud však už čaká v zálohe a jeden časový posun strhne fatálnu lavínu. Ľahký prázdninový príbeh o prvej láske sa zmení na boj o život, ktorý nebude mať víťaza. No zázračné leto v dvojici sa ešte neskončilo, ešte nie sme vo finále...

K nevierohodným, škrobeným okolnostiam potenciálne silného príbehu prvej lásky, nad ktorou sa ako memento mori vznáša nevyliečiteľná choroba, prispievajú okrem scenára (Eric Kirsten) aj nepresvedčivé herecké výkony. Kým Bella Thorne (1997), ktorá doteraz slávila úspechy najmä v televíznych seriáloch, má v druhej, melodramatickej časti filmu uveriteľné momenty vyrovnávania sa s osudom, jej partner Patrick Schwarzenegger (1993) je typické „sladké drevo“. Známy divadelný kritik Alexander Noskovič o takýchto interpretoch vravieval, že nehrajú, iba „nosia po scéne svoju karosériu“. Kým dievčine pomáha získať prirodzenosť najmä gitara a spev, mladý fešák s príjemnou vizážou a bezbranným úsmevom nezdedil talent na subtílnejšie vyjadrenie svojich pocitov. Napokon, ani nemal od koho, jeho otec Arnold je tiež iba vytrénované telo... K plochým, idealizovaným postavám patrí aj Katiein otec Jack (Rob Riggle), stereotypne nevýrazne vyjadrujúci radosť i žiaľ, hoci jeho otcovsko-priateľský vzťah k chorej dcére by si zaslúžil dôslednejšie scenáristické a najmä herecké rozpracovanie. Záblesky osvieženia vnáša do príbehu Katieina celoživotná priateľka Morgan (Quinn Shephard), trochu bláznivá, dynamická, vtipná predavačka z pizzerie, ktorá neznáša, keď sa veci nehýbu, a tak výrazne prispieva k ich posunu. Aj vo vlastnom živote.

Režisér Scott Speer (1982) sa doteraz špecializoval na hudobno-tanečné snímky, televízne seriály a videoklipy. S mladými ľuďmi spolupracoval napríklad pred šiestimi rokmi vo filme Let´s Dance 4 o skupine street tanečníkov, ktorí okrem provokovania chodcov i motoristov bojujú aj za dobrú vec. Táto skúsenosť sa v Polnočnej láske prejavila v masovej scéne pomaturitnej žúrky, ktorá ako jedna z mála pôsobila presvedčivo. Ku kladom filmu patria pesničky (hudba Nate Walcott, Ethan Door, Morgan Door), ktoré mapujú duševné stavy chorej Katie, sú jej krédom, vyjadrením úzkosti a žiaľu pred blížiacim sa definitívnym koncom i vyznaním lásky k Charliemu. Slúži ku cti distribútorom – Forum Filmu – že texty týchto pesničiek tiež otitulkovali, lebo sú neoddeliteľnou (a lepšou) súčasťou dialógu. Kameraman Karsten „Crash“ Gopinath varíruje dve základné prostredia – nočné a denné, pričom to druhé mu poskytuje možnosť výraznejšie uplatniť invenciu v panorámach slnkom zaliateho mora ako symbolu slobody a voľnosti. Strihačky Michelle Harrison a Tia Nolan sa zaslúžili o to, že chvíľami nudný a predvídateľný príbeh bez prekvapení sa odvíja v dynamickom tempe bez zádrhov.

Film Polnočná láska svojou témou i atmosférou dobre zapadá nielen do mesiaca lásky, ale aj blížiaceho sa leta. Dá sa predpokladať, že svoju cieľovú skupinu – maturantov a tínedžerov vôbec osloví úspešnejšie, ako sa mu to podarilo pri staršom publiku. Škoda však, že tvorcovia nevyužili naplno potenciál, ktorý (neobjavná) téma poskytovala, nezbavili scenár zbytočného balastu a nevybrali si tvárnejších interpretov. Možno by bol vznikol podľa japonského príkladu aj v Amerike zábavný film s dojímavou koncovkou, a nielen bežné repertoárové číslo.

Polnočná láska (Midnight Sun), USA, 2018