Kdesi som počula, že na filmoch je stále niečo, čo sa nám páči, nepáči alebo niečo, čo nás na irituje, ba dokonca znepokojuje a podobne. V prípade tejto snímky platí posledné. Nie a podobne, ale znepokojujúce. Túto utopickú grotesku formálne i obsahovo prelína niekoľko najrôznejších inšpiračných zdrojov, no najmä intenzívna všadeprítomnosť totalitného režimu a kontroly vysoko postaveného despotu.

Nad verdiktmi porôt z medzinárodných festivalov neraz krútime hlavou, no po čase zistíme, že väčšinou mali pravdu a rozhodli sa správne. Súhlasiť musíme aj s hlavnou cenou, Zlatým medveďom na tohtoročnom Berlinale, pre maďarský film Ildikó Enyedi O tele a o duši, ktorý prichádza do kín aj v rámci prehliadky Be2Can 4, teda výberu najlepších  filmov z Berlinale, Benátok  a Cannes.

Tridsaťpäť rokov. Tak dlho trvalo, kým sa kultové sci-fi nakrútené na motívy knihy Snívajú androidi o elektronických ovečkách od Phillipa K. Dicka dočkalo svojho pokračovania. Pokračovania, v ktoré už reálne málokto dúfal a ktoré od začiatku zaváňalo určitým rizikom. Presne len, dôstojne nadviazať na legendárne dielo a zachovať jeho ducha  nie je nikdy jednoduchým zadaním. Blade Runner 2049 však mal to šťastie, že sa ho chopili nesmierne talentovaní tvorcovia.

Lav Diaz (1958) je filipínsky režisér, scenárista, kameraman a strihač, ktorý do filmu vstúpil až koncom deväťdesiatych rokov, ale rýchlo si v ňom vydobyl osobitné postavenie. Jeho extrémne dlhé diela (v Benátkach ocenená Melanchólia má takmer osem hodín) sú pevne zakotvené v rodnej krajine, jej histórii  a prítomnosti, vyznačujú sa  premyslene, až výtvarne komponovanými statickými obrazmi, pomalým tempom a absenciou hudby. Táto všeobecná charakteristika sa vzťahuje aj na Liazovo najnovšie dielo – takmer štvorhodinovú drámu Tá, ktorá odišla, ocenenú vlani v Benátkach Zlatým levom.

Od debutového filmu českého režiséra Václava Kadrnku ubehlo dlhých sedem rokov. Po téme osobnej spomienky na absurditu normalizačného režimu v československej spoločnosti v snímke Osemdesiat listov (2010),  sa v čase posúvame o niekoľko storočí späť. Zatiaľ čo Kadrnkov debut reflektuje príbeh o neschopnosti matky a syna prekonať hranice a odísť za otcom rodiny do zahraničia v polovici osemdesiatych rokov, v jeho najnovšom filme Křižáček (2017) ide o urputnú snahu zroneného otca nájsť strateného syna, ktorý odišiel z domu za vidinou stať sa rytierom križiackych výprav v Svätej zemi.

Hollywood je v súčasnosti často kritizovaný za nedostatok inovácie kvôli novým prerábkam kultovým filmových diel minulosti. Niekedy je však táto kritika nespravodlivá, pretože napríklad v prípadoch Total Recall (Len Wiseman, 2012) alebo Carrie (Kimberly Pierce, 2013) nejde o remaky známych filmov, ale o nové adaptácie literárnych diel. Podobnou optikou by sme neustále museli podrobovať kritike každú novú Annu Kareninu, či Búrlivé výšiny. Preto je nutné korektne rozoznávať medzi skutočným remakom a novou adaptáciou. Tohtoroční Hráči so smrťou patria do kategórie „čistokrvných“ moderných verzií starších filmových diel a zaraďujú sa tak po bok napríklad Nočnej mory z Elm Street (Samuel Bayer, 2010) a ďalších. S týmito snímkami horor Nielsa Ardena Opleva spája aj súčasná, až obsesívna adorácia popkultúrou osemdesiatych rokov, samozrejme, s toleranciou niekoľkých rokov oboma časovými smermi.

Štyri mesiace bez niekoľkých dní. Presne toľko času ubehlo od prvej časti rodinnej ságy, napísanej rukou scenáristu Petra Jarchovského, zrežírovanej oscarovým režisérom Janom Hřebejkom. Akurát toľko priestoru poskytli producenti širokej verejnosti i filmovým odborníkom na kritickú reflexiu tohto sľubného, dá sa povedať multiprojektu. A niektorí z nás sme túto príležitosť veru aj využili. Druhá časť prichádza do našich kín pod názvom Záhradníctvo: Dezertér.

V posledných rokoch sa takmer každý film či seriál dočkal svojho pokračovania. Mnohým z nich sa, nanešťastie, nepodarí dosiahnuť úroveň prvého dielu. Buď sa zadrhávajú v nie veľmi prepracovanom príbehu, alebo ich kvalita klesá na úkor ekonomicky profitujúcej kvantity. Stačí zmena režiséra a snímka, jednoducho, stráca čaro originálu.

„Čím pesimistickejší som, pokiaľ ide o život, tým optimistickejšie by mali byť moje filmy,“ povedal slávny fínsky režisér, scenárista a producent Aki Kaurismäki (1957) a rozhodol sa, že jeho každý druhý opus bude „radostný“. Lebo „keď niet nádeje, už ani pesimizmus nemá zmysel“, tvrdil v rozhovore pre Magyar Narancs pred piatimi rokmi v súvislosti so svojím filmom Le Havre, ktorý nakrútil ako sociálnu rozprávku.

Hľadanie domova je dôležitou témou aj metaforou rozvodového filmu Nina. Položenie záťaže na bedrá rodičovskej generácie má svoje opodstatnenie. Bývalí partneri ostávajú pre dieťa trvalými rodičmi, je pomníkom ich rozchodu, neoddeliteľnou preponou dvoch odvesien. Ninu možno priradiť k tým domácim snímkam, ktoré sa postavili za väčšie či menšie deti, vrátane tých rómskych, odkázané na správanie a postoje dospelých a poznačené nepriaznivým osudom (Cigán, Až do mesta Aš, Deti, Môj pes Killer, Stanko, Pierko a ďalšie).