„Čím pesimistickejší som, pokiaľ ide o život, tým optimistickejšie by mali byť moje filmy,“ povedal slávny fínsky režisér, scenárista a producent Aki Kaurismäki (1957) a rozhodol sa, že jeho každý druhý opus bude „radostný“. Lebo „keď niet nádeje, už ani pesimizmus nemá zmysel“, tvrdil v rozhovore pre Magyar Narancs pred piatimi rokmi v súvislosti so svojím filmom Le Havre, ktorý nakrútil ako sociálnu rozprávku.

V tejto žánrovej línii pokračuje aj v novinke Druhá strana nádeje, ktorá je súčasťou ambiciózneho Projektu 100 – najväčšej putovnej prehliadky filmov na Slovensku. A pokračuje nielen v žánrovej, ale aj v tematickej línii. Film Le Havre, odohrávajúci sa v proletárskej štvrti francúzskeho prímorského mesta, po prvý raz vniesol do Kaurismäkiho svojského sveta problematiku utečencov, v danom prípade z Afriky. Keď sa režiséra opýtali, prečo film vznikol vo Francúzsku, s humorom sebe vlastným odpovedal: „Nikto nemôže byť taký zúfalý, aby chcel utiecť do Fínska.“ Ukázal sa však ako zlý prorok, a tak jeho najnovšie dielo Druhá strana nádeje je situované do Helsínk, tvoriac ďalšiu časť zamýšľanej „trilógie prístavov“ o vari najpálčivejšej téme súčasnosti – probléme emigrácie.

Reprezentantom tohto problému, ktorý tvorí jednu líniu Kaurismäkiho filmu, je mladý sýrsky utečenec Khaled (Sherwan Haji). V Aleppe pri bombardovaní prišiel o dom i celú rodinu, nažive zostal iba on a sestra Miriam (Niroz Haji), ktorá sa mu stratila v neprehľadnej situácii na maďarských hraniciach. Khaled nevie, kto vypálil strely na jeho rodný dom, či to boli sýrske vojská, povstalci alebo spojenci na čele s USA, vie len to, že stratil vieru, že – ako vraví imigračnej úradníčke – navždy pochoval Boha i Proroka. Kaurismäki veľmi podrobne mapuje Khaledovu anabázu, ktorá kopíruje cestu utečencov, akú poznáme zo spravodajstva. Iba záverečná fáza je iná – Khaled sa náhodou a vlastne proti svojej vôli ocitne na nákladnej lodi smerujúcej z Gdanska do Helsínk, kde sa ukrýva v náklade koksu, takže na fínsku pôdu vstupuje v podobe špinavého čertíka.

Druhú líniu filmu vytvára príbeh podomového obchodníka Waldemara Wikströma (režisérov dvorný herec Sakari Kuosmanen), ktorý sa napriek veku rozhodne zmeniť svoj život od základu. Opustí manželku - alkoholičku (nemá scéna rozchodu je príkladom režijnej i hereckej bravúrnosti), rozpredá sklad tovaru – mužských košieľ, vyhrá v pokri veľkú sumu a kúpi si v okrajovej štvrti mesta pivnú putiku nazvanú príznačne Zlatý polliter, z ktorej sa s pomocou zdedeného personálu, vrátnika, kuchára a servírky, snaží urobiť prosperujúcu reštauráciu. Jedného dňa nájde pri kontajneri Khaleda, ktorému hrozí po neudelení azylu deportácia. Po slovnej i fyzickej potýčke napokon Wikström Sýrčana načierno zamestná ako pomocnú silu. Obe línie filmu sa prepoja, do príbehu vstupuje humor, sociálna dráma sa mení na komédiu.

Je zrejmé, že humanista Kaurismäki pozorne sleduje vývoj udalostí v Európe i vo svete a svojím filmom sa k nim vyjadruje. Jednoznačne stojí na strane utečencov a odsudzuje nevhodné správanie Európanov k nim. Snaží sa vytvoriť jednostranne kladný obraz imigrantov, nevšímajúc si ich záporné stránky, a tak sa na niektorých miestach blíži k prvoplánovej agitke. Napríklad ihneď po scéne na polícii, keď Khaledovi oznámia neudelenie azylu z dôvodu, že situácia v Aleppe sa stabilizuje, nastrihne režisér televízne správy, ktoré tvrdia pravý opak a ukazujú bombardovanie detskej nemocnice v spomínanom meste. Idealizovaný portrét utečencov (okrem Khaleda vystupuje do popredia ešte Iránec Mazdak v podaní mužsky príťažlivého Simona Husseina Al-Bazoona, ostatní sú mlčiacou masou), má aj vážnejší dôsledok. Keďže ich sploštený obraz nepôsobí presvedčivo, má na diváka opačný účinok, ako režisér zamýšľal: nedojíma ho, nevzbudzuje v ňom súcit, nemení nijako zásadne pohľad na nich.

Kaurismäki, verný žánru rozprávky, striktne oddeľuje dobro od zla, kladné postavy od záporných a speje k happy endu. Presvedčený propagátor ľudskej solidarity odsudzuje nedostatok tolerancie a porozumenia, no predovšetkým násilie, ktoré vo filme stelesňuje trojica skínov. Ich trikrát opakované stretnutie s Khaledom (táto číslovka je taktiež jedným z atribútov rozprávky) prinesie tragicky zafarbené vyvrcholenie, nebol by to však Kaurismäki, keby aj do tejto scény nevniesol humor. Vodca skínov zaútočí nožom na Sýrčana nie preto, že je prisťahovalec, ale preto, že ho omylom považuje za „židáka“...

No nielen v obratne dávkovanom situačnom i slovnom humore, odľahčujúcom najdramatickejšie sekvencie, spoznávame originálny rukopis slávneho fínskeho filmára. Precízne komponovanie statických obrazov, ktoré zachytáva kamera stáleho spolupracovníka Tima Salminena, svojské figúrky, ktoré sa podobne ako hlavní hrdinovia správajú ako ľudia bez viditeľných emócií, ich nehybné, stále rovnaké výrazy tváre bez ohľadu na meniace sa situácie, cigarety ako nevyhnutná rekvizita, prelínanie príbehu s chytľavými pesničkami v podaní  obstarožných country kapiel, retro atmosféra, kontrastne podčiarkujúca súčasnosť témy, napríklad používanie starého písacieho stroja namiesto počítača a tlačidlového telefónu namiesto mobilu – to všetko sú typické Kaurismäkiho znaky a postupy, ktoré sa objavujú v celej jeho bohatej tvorbe, blížiacej sa pomaly počtom filmových titulov k dvadsiatke. Jeho režijnú bravúru si možno najlepšie vychutnať v zväčša nemých alebo takmer bezslovných scénach, ktoré Kaurismäki rozohráva na značnom priestore bez ohľadu na tradovanú dramatickú výstavbu príbehu. Vo filme Druhá strana nádeje je to napríklad hra pokru, ktorá vyvoláva napätie aj u diváka, ktorý o jej pravidlách nemá ani poňatia, či humorne ladená príprava sushi v kuchyni Zlatého pollitra, keď sa losos z nutnosti nahradí soleným sleďom... Strieborný medveď za réžiu na tohtoročnom Berlinale je v správnych rukách.

Slovom, Aki Kaurismäki nakrútil angažovaný film, ktorý je žánrovo sociálnou rozprávkou s prísne realistickými detailmi, vizuálne retrom na výsostne aktuálnu tému. Nepatrí medzi vrcholy jeho tvorby, ale početní fanúšikovia si určite prídu na svoje...

Druhá strana nádeje (Toivon tuolla puolen), Fínsko, Nemecko, 2017
Dĺžka: 98 minút
Scenár a réžia: Aki Kaurismäki
Kamera: Timo Salminen
Strih: Samu Heikkilä
Hrajú: Sherwan Haji, Sakari Kuosmanen, Janne Hyytiäinen, Ilkka Koivula, Nuppu Koivu, Simon Hussein Al-Bazoon, Niroz Haji, Kaija Pakarinen a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 21. septembra 2017
Foto: ASFK