Hollywood je v súčasnosti často kritizovaný za nedostatok inovácie kvôli novým prerábkam kultovým filmových diel minulosti. Niekedy je však táto kritika nespravodlivá, pretože napríklad v prípadoch Total Recall (Len Wiseman, 2012) alebo Carrie (Kimberly Pierce, 2013) nejde o remaky známych filmov, ale o nové adaptácie literárnych diel. Podobnou optikou by sme neustále museli podrobovať kritike každú novú Annu Kareninu, či Búrlivé výšiny. Preto je nutné korektne rozoznávať medzi skutočným remakom a novou adaptáciou. Tohtoroční Hráči so smrťou patria do kategórie „čistokrvných“ moderných verzií starších filmových diel a zaraďujú sa tak po bok napríklad Nočnej mory z Elm Street (Samuel Bayer, 2010) a ďalších. S týmito snímkami horor Nielsa Ardena Opleva spája aj súčasná, až obsesívna adorácia popkultúrou osemdesiatych rokov, samozrejme, s toleranciou niekoľkých rokov oboma časovými smermi.

Hráči so smrťou prišli do kín v roku 1990. Režíroval ich Joel Schumacher a dodnes patria medzi jeho najvydarenejšie a umelecky najambicióznejšie diela. V hlavných úlohách sa predstavili Kiefer Sutherland, Julia Roberts alebo Kevin Bacon, čiže nastupujúca mladá generácia nových superhviezd. Komerčný ohlas nebol bohvieaký, ale vďaka originálnemu námetu a kvalitnému spracovaniu si našli dostatok fanúšikov a výsledok rezonuje v spoločnosti aj vďaka televíznym reprízam dodnes. Toto sú v skratke dôvody, prečo sa Columbia Pictures rozhodla venovať tejto látke nový priestor. Pôvodný fanúšik sa bude tešiť na porovnávanie štýlu a obsahu, nový divák by mal zaplesať nad originalitou zápletky. Ako sa však ukazuje, tento prístup v sebe nesie značné riziká a zo zdanlivých výhod sa môžu vykľuť veľké problémy.

Oplevov remake, nakrútený podľa scenára Bena Ripleyho, sa príliš nelíši od Schumacherovej verzie, skôr ide o kozmetické úpravy. Zápletka je totožná. Študenti medicíny na prestížnej americkej univerzite sa rozhodnú dostať odpoveď na večnú otázku, či existuje život po smrti. Majú k tomu všetky výdobytky modernej techniky a okrem bezpečnostnej služby im tak nič nebráni začať experimenty s vlastným telom a vlastnou mysľou. Návštevy druhého sveta sprvoti prinášajú pionierom vedy neopakovateľné zážitky, k slovu sa však postupne začne dostávať aj spočiatku neidentifikovateľné zlo. Je tak iba na našich hrdinoch, ako sa s ním vysporiadajú. Čo vlastne znamenajú tieto udalosti v skutočnom svete? Ide iba o halucinácie, alebo sa dostali do konfrontácie s mŕtvymi v posmrtnom svete? Príde niekto o život? A odpovie nám na tieto zásadné otázky aj režisér?

Oplev mal na prvý pohľad v rukách všetky tromfové esá, nakoľko súčasná CGI technika poskytuje v podstate neobmedzené možnosti pri zobrazovaní alternatívnych svetov. Takisto moderná scenáristika sa vie prispôsobovať nerovnomernému plynutiu času a subjektívnemu vnímaniu reality a často hrá s divákom zámerne komplikované hry. Preto je nepríjemným prekvapením, že noví Hráči so smrťou zaostávajú za Schumacherovou verziou asi vo všetkých smeroch. Už expozícia predstaví postavy príliš zbrklo a aj kvôli priemerným dialógom si k nim nedokážeme až do konca vypracovať skutočný vzťah. Highlightmi filmu mali byť vizuálne stvárnenia stavu mysle každého návštevníka posmrtného sveta. Práve to sú však momenty, kedy sa najviac ukazujú autorské limity tvorcov. Akoby štúdio nedovolilo Oplevovi či výtvarníkom dostatočne rozvinúť vlastnú fantáziu v prospech zrozumiteľnosti pre čo najširšie publikum. Z komentára asistujúcich kamarátov sa dozvedáme, aký čas ktorý študent trávi v posmrtnom stave, pričom film akoby sa snažil aj v týchto sekvenciách čo najviac venovať práve udalostiam v reálnom svete. V dôsledku toho nenechá diváka naplno sa ponoriť do mysle hlavných postáv a poskytnúť mu tak intenzívnejší, nadpozemský až ezoterický zážitok.

Hráči so smrťou sa postupom času stávajú stále viac a viac tuctovým hororom pre súčasné teen publikum, prípadne dvadsiatnikov a snaží sa ohurovať klasickými ľakačkami. Tie sa odohrávajú v akejsi nedomyslenej kombinácii nášho a záhrobného sveta a kvôli nevyjasneným pravidlám fikčného sveta nepôsobia veľmi funkčne. Paradoxom ostáva, že táto nejasnosť dodnes vyvoláva diskusie u fanúšikov pôvodného filmu a dodáva mu akúsi príťažlivú a mystickú auru. U Opleva sa však nezodpovedané otázky stávajú veľkým handicapom, pretože nový film bohužiaľ trpí akútnym nedostatkom pôsobivej hororovej atmosféry. A ani áčkové obsadenie (Diego Luna, Ellen Page, Kiefer Sutherland ako jedna z viacerých odvolávok na pôvodný film) s tým nemôže ani pri najväčšej snahe nič urobiť.

Pre milovníkov originálu však nová verzia môže byť zábavným materiálom z hľadiska porovnávania jednotlivých dejových línií a ich posunov. Myšlienkovo už scenár neponúka nič nové a reč bola aj o nepresvedčivom vizuáli. Bolo by však chybou tvrdiť, že Hráči so smrťou nemôžu osloviť (najmä mladých) divákov neznalých originálu. Rozhodnutie veľa nemeniť totiž so sebou vo výsledku nesie aj skopírovanie pozitív na poli myšlienkového posolstva a samotného originálneho konceptu pôvodného scenára.

Hráči so smrťou (Flatliners) USA,2017