Viedenský rodák Ulrich Seidl (1952) pripomína svojou filmovou tvorbou iného slávneho Rakúšana – spisovateľa Thomasa Bernharda (1931 – 1989). Obaja generačne vzdialení umelci, každý vo svojej oblasti, majú schopnosť vyhmatnúť najbizarnejšie stránky pováh a túžob svojich krajanov, ktoré ironicky reflektujú. Sú to svojím spôsobom provokatéri, ktorí pristupujú k životu otvorene, vynášajú na svetlo všetky tie vlastnosti človeka, ktoré by chcel ukryť v prítmí svojich príbytkov či pivníc, a nehľadia na následky takýchto odhalení. Nepochopený a škandalizovaný Thomas Bernhard zakázal, aby jeho divadelné hry, namierené proti rakúskemu malomeštiactvu, uvádzali po jeho smrti v rodnej krajine a Ulrich Seidl je tiež úspešnejší na zahraničných festivaloch ako doma. Mimochodom, je aj vlastníkom ocenenia Zlatá kamera z niekdajšieho Art Film Festu v Trenčianskych Tepliciach.

Ulrich Seidl po dvoch dokumentoch – Zvieracia láska (1995) a Modelky (1998), ktorých témy naznačujú už názvy, debutoval v roku 2001 hraným filmom Psie dni – satirickým obrazom správania sa obyvateľov jedného mestského sídliska počas neznesiteľných letných horúčav, za ktorý získal Veľkú cenu poroty v Benátkach a tým dal najavo, že do svetovej kinematografie razantne vstúpil nový svojský autor. V naznačenom trende, ktorý má celý rad filmárskych osobitostí, pokračoval aj v dokumente Ježiš, ty vieš, ktorý získal v roku 2003 cenu v Karlových Varoch ako najlepšia non-fiction snímka, tematizujúca rozhovory šiestich veriacich s bohom. Veľký záujem publika i odbornej verejnosti sa spája so Seidlovými hranými filmami. Konkrétne Import Export (2007) o pobyte Ukrajinky v Rakúsku a naopak, Rakúšana na Ukrajine, ako aj s triptychom Raj, v ktorého jednotlivých častiach si berie na mušku hľadanie šťastia prostredníctvom sexuálnych dovoleniek zrelších európskych žien – takzvaných sugar mamas – v Afrike (prvý diel Láska (2012), kresťanský fanatizmus (Viera, 2012) a posadnutosť dokonalým zjavom v kombinácii s vekovo nerovným neopätovaným milostným vzťahom (Nádej, 2013). Vo filmovej eseji V pivnici (2014) odhaľuje také bizarné voľnočasové aktivity Rakúšanov, ktoré zostávajú skryté v najnižších podlažiach domov i duší.

Od naznačených tém, vychádzajúcich zo života priemerných Rakúšanov, príslušníkov strednej vrstvy spoločnosti, sa Seidl neodchyľuje ani vo svojom najnovšom dokumente Safari (2016), prepojenom s predošlou snímkou aj dvojicou protagonistov. Film premietli vlani na benátskom festivale mimo súťaže. Diváka tentoraz zavedie na lovecký ranč v Namíbii, kde im biely organizátor, majiteľ či správca ranča, poskytuje za istú finančnú sumu možnosť zastrieľať si na exotické zvieratá, žijúce v okolitej savane. Nie zabiť ich, ale skoliť, ako pripomína jedna útlocitná lovkyňa. Zvieratá sa predsa zabíjajú len na jatkách, zabíjanie asociuje masové vraždenie, a tu ide o ušľachtilú zábavu. Lovci dokonca prírode pomáhajú, veď možno odstraňujú staré a choré zvieratá, a tým umožňujú rozvoj mladých a zdravým. Týmto sa všetci navzájom ubezpečujú v rozhovoroch a Seidl s ironickým potešením zaznamenáva ich zvrátené úvahy.

Štylizované dialógy, odohrávajúce sa v starostlivo naaranžovanom prostredí izieb s meniacimi sa závesmi a desiatkami trofejí na stenách nie sú živými rozhovormi, ale akoby reakciami na nevyslovené otázky neviditeľného aranžéra, zrejme režiséra Ulricha Seidla, ktorý napísal scenár so svojou manželkou Veronikou Franzovou. Dvojice ľudí rôznych generácií sa rozprávajú o love – svojej životnej záľube, o najvhodnejších zbraniach, preberajú ceny za „skolenie“ jednotlivých exotických zvierat, opisujú svoje pocity, najmä vzrušenie, neistotu a následné víťazstvo pri prenasledovaní a zabíjaní zvieraťa. Popritom však zablúdia aj k téme smrti, ktorú pokladajú za súčasť života, ale vzhľadom  na vek ju ešte neberú príliš vážne. Režisér dopraje popri trochu nudných rozhovoroch divákovi aj zábavu v podobe humorných sekvencií. Napríklad v obraze dvojice starších obéznych manželov, ktorí väčšinu energie minú na natieranie sa opaľovacím krémom, aby namiesto do savany zamierili na bezpečné ležadlá na terase. Smiechu sa ťažko ubrániť pri sledovaní dvojice mužov, ktorí v plnej zbroji čakajú v pohodlnom a bezpečnom posede na svoju príležitosť, no skôr než príde, podľahnú spánku sprevádzanému hlasným chrápaním ako dôsledku mnohých plechoviek vypitého piva.

Film sa podobne ako predchádzajúce Seidlove diela odvíja v pomalom, pokojnom tempe, pričom sa stereotypne opakujú symetrické obrazy naaranžovaných dialógov lovcov a ručnou kamerou snímané zábery samotného lovu. Prikrčení lovci v typickom safari oblečení a s dokonalým vybavením sa zhovárajú iba pošepky, tušiac, ale zväčša nevidiac v diaľke vytúženú korisť. Kým samotné zabíjanie má iba podobu ohlušujúceho výstrelu, scény „spracovania“ zabitého zvieraťa, zdierania z kože, pitvania, odrezávania hlavy, ktorá je hlavnou trofejou, sprevádzané vodopádmi krvi, sú naturalistické. Drastická je premena takých krásnych a ušľachtilých zvierat, ako je zebra alebo žirafa, na beztvarý kus surového mäsa. Ktovie, čo si pri tejto práci hovoria domorodí obyvatelia, ich hlasné dialógy sa vo filme neprekladajú...

Lovci pokladajú svoj pobyt v Afrike za vzrušujúcu dovolenku, ktorú si po celoročnej práci a vynaložených prostriedkoch zaslúžia, a navyše prispievajú do štátnej pokladnice Namíbie (za týždeň na ranči zaplatia vraj toľko, koľko bežný turista za dva mesiace), aj organizátor safari tento spôsob zábavy obhajuje, ba dokonca sa sťažuje na nespravodlivé podnikateľské a etické problémy s tým spojené.  A čo Namíbijčania, ktorí pracujú ako sprievodcovia Európanov pri love, upozorňujú ich na blízkosť koristi, radia, kam strieľať, pomáhajú naaranžovať mŕtve zviera tak, aby fotka do rodinného albumu lovca bola čo najpresvedčivejšia, a ľahostajne gratulujú k výsledku? Pobyt cudzincov im prináša prácu a zisk, čo je nesporne pozitívum, uvedomujú si však aj to, že im svojimi aktivitami ničia prírodu a likvidujú čoraz vzácnejších živočíchov? Ostrá obrazová konfrontácia týchto dvoch svetov (uhladených, blahobytných cudzincov v exkluzívnych loveckých salónoch a unavených, mlčiacich domorodcov pred zvlnenými plechmi primitívnych príbytkov) nedáva odpovede,  iba vyvoláva otázky. Celkom nečakane a možno mimo zámeru autora aj tú nepríjemne aktuálnu, prečo je medzi ilegálnymi utečencami smerujúcimi do Európy na vratkých loďkách cez more toľko Afričanov...

Režisér necháva dianie na plátne bez komentára, ale výberom a radením faktov dáva svoje stanovisko jasne najavo. Nemusí zdĺhavo rozprávať o rasizme, stačí mu výrok sebavedomého cudzinca, chváliaceho sa tým, že černocha pokladá za človeka, veď chudák nemôže za farbu svojej kože... Keď si iný lovec zaspomína, ako mu domorodá predavačka naúčtovala omylom viac a potom sa mu opakovane ponížene ospravedlňovala, z plátna zavanie puch niekdajšieho kolonializmu. Napokon, Nemci sa na tomto území pohybovali od druhej polovice devätnásteho storočia a stále sa tu cítia ako páni. Pripisujú si vážnosť, ktorú v skutočnosti nemajú, a tento paradox nič nevystihuje lepšie ako surový dokument  kombinovaný s obrazovou štylizáciou, starostlivo naaranžované živé obrazy, ktorých vznešená forma neladí s ničotným obsahom.

Seidlov film, ktorý sa pohybuje – ako väčšina jeho diel – na hrane medzi dokumentom a hraným filmom, pričom vyvoláva podozrenie, že sa neštíti ani manipulácie v rámci hesla účel svätí prostriedky, je rámcovaný typickým poľovníckym Halali, udomácneným na starom kontinente. No dôležitejší ako hudobná bodka je záverečný výrok jedného z protagonistov: Ľudí je na svete veľa a robia prírode zle. Svetu by bolo lepšie, keby človek zmizol. Názor, ktorý mrazí. A stojí za úvahu.

Safari (Auf Safari), Rakúsko, Dánsko, 2016