Takmer presne pred rokom sme na tomto mieste písali o filme japonského režiséra, scenáristu a strihača Hirokazu Koreedu Naša malá sestra, ktorý nás očaril svojou pozitívnou energiou, realistickým pohľadom na život obyčajných Japoncov a ich vzťahy v rodine, ako aj hľadaním a nachádzaním krásy vo všednosti.

Pripomenuli sme, že vďaka týmto charakteristickým črtám možno považovať Koreedu za pokračovateľa humanistickej tradície v japonskej kinematografii, ako ju predstavuje predovšetkým klasik Jasudžiro Ozu, ktorého najcitovanejším filmom je Príbeh z Tokia z polovice päťdesiatych rokov. Kým Našu malú sestru (2015) možno s istou dávkou zjednodušenia označiť za „slnečný“ film, potom dráma Po búrke, ktorá práve vstupuje do slovenských kín, je film „zamračený“, a to nielen preto, že výraznú úlohu v ňom zohráva tajfún. Od predošlej snímky sa líši charaktermi i celkovou atmosférou. V centre stojí lúzer Rjóta Šinoda (Hiroši Abe), muž, ktorý si nevie rady so životom. Pred pätnástimi rokmi napísal úspešný, ocenený román Stôl pre nikoho, vychádzajúci z rodinných zážitkov, a hoci sa ešte občas vyhrieva v lúčoch niekdajšej slávy, na pokračovanie svojej literárnej tvorby sa nezmohol. Tvrdí síce, že píše, respektíve zbiera materiál, ale to je klamstvo. Sústavne zápasí s nedostatkom peňazí, lebo magicky ho priťahuje hazard, stávky, lotérie, hracie automaty. Živí sa ako súkromný detektív, ale svoje zistenia využíva na vydieranie  sledovaných osôb. Napokon, dospelý muž, ktorý sa neštíti okradnúť ani vlastnú matku, sa etickou stránkou svojho správania nezaťažuje.

Rjóta je rozvedený a má jedenásťročného syna. Na bývalú manželku Kjoko (Jóko Maki) stále žiarli a nevzdáva sa nádeje na obnovenie vzťahu, hoci ona ho pokladá za uzavretú kapitolu, má už nového, tentoraz spoľahlivého a starostlivého priateľa, a uvažuje o definitívnom zväzku s ním. Rjóta žiarli, ako detektív sleduje Kjoko a dokonca využíva aj svojho jedenásťročného syna Šinga (Taijó Jošizawa) ako informátora. Kontakt s ním nadväzuje ťažko, lebo vážny, hĺbavý chlapec má vlastný názor na otca – notorického neplatiča alimentov a všetky jeho sľuby berie s rezervou, hoci na pravidelné stretnutia s ním raz mesačne chodí rád. Dysfunkčnú (bývalú) rodinu dopĺňa ešte sestra, ktorá sa chamtivosťou a využívaním matkinej dobroty nelíši od sústavne kritizovaného brata, a napokon matka Jošiko (Kirin Kiki), realistka, stojaca oboma nohami pevne na zemi. Uvedomuje si všetky zlé vlastnosti svojich detí, vlastné životné prehry, spojené najmä s ľahkomyseľným manželom, i ťažkú súčasnú situáciu, no napriek tomu sa teší z každého nového dňa. Jošiko je stelesnením životnej múdrosti, ktorú ako testament odovzdáva v nočnom rozhovore svojmu nehodnému synovi, a hoci podobné výroky zvyknú znieť hlucho a nenáležite, v tomto prípade to neplatí, predovšetkým zásluhou precíteného, vierohodného hereckého podania. Jošiko vidí synovu záchranu v obnovení jeho niekdajšieho manželstva, a tak sa snaží tomu napomôcť. Vhod jej príde blížiaci sa tajfún, ktorý všetkých „uväzní“ v jej malom sídliskovom byte. A tak, ako prudký dážď prečistí vzduch a ľudia sa môžu znova nadýchnuť, nočný rozhovor bývalých partnerov, otca so synom, no najmä matky s Rjótom prevetrá rodinné vzťahy. A hoci nedôjde k žiadnym dramatickým odhaleniam, ani k šťastným koncom, predsa len vzniká nádej, že bude lepšie. Očistou prechádza predovšetkým hlavný hrdina, ktorý sa konečne bez márneho rojčenia, otvorene a kriticky pozrie na seba a hádam sa konečne poučí...

Hirokazu Koreeda začínal svoju filmovú kariéru ako dokumentarista a na jeho filmoch túto skúsenosť v pozitívnom zmysle stále vidieť. Odráža sa predovšetkým v zobrazovaní prostredia, v ktorom sa postavy pohybujú a ktoré ich charakterizuje. Rjótov byt, v ktorom iba prespáva, lebo žiť sa v ňom zrejme nedá, je svojím chaotickým neporiadkom verným obrazom hrdinovho vnútorného sveta, v ktorom taktiež chýba „řád“. Matka, snívajúca celý život o bývaní v dobrej štvrti, sa musí uspokojiť s malým sociálnym bytom na sídlisku, kde sa takmer nedá pohnúť pre množstvo vecí. Napriek stiesnenému priestoru vždy nájde miesto pre rodinné návštevy, ktoré sem prichádzajú najmä zo zištných dôvodov – dobre sa najesť a pumpnúť matku o zopár jenov z biedneho dôchodku. Rozhodujúca nočná scéna, v ktorej sa Rjóta so synom a exmanželkou akoby vracali do šťastnejšej minulosti, sa odohráva v detskej preliezačke v neďalekom parku, ktorá svojím dizajnérskym riešením poskytuje ochranu pred dažďom i priestor pre fantáziu. Mimochodom, táto „chobotnica“ je akoby zmenšeným modelom pražskej národnej knižnice, ako ju pred rokmi navrhol, ale nepresadil architekt Jan Kaplický... Priam dokumentárnym spôsobom zaznamenáva príbeh aj kamera (Jutaka Jamazaki), zotrvávajúca v pozícii objektívneho pozorovateľa. Realisticky vykresľuje typické sídlisko s rovnakými domami a stiesnený interiér, pozorne sleduje hercov, ktorých presvedčivé výkony sa nesú akoby v jednej polohe, bez výrazných dramatických výkyvov, pričom citové búrky sa odohrávajú pod pokojným povrchom ich kultivovaného správania.

Koreeda si tentoraz sám napísal aj námet a ako zvyčajne i scenár, v ktorom sa pomerne veľa hovorí, no niet v ňom zbytočných slov. Dialógy sa odohrávajú akoby v dvoch rovinách. V tej prvej, počuteľnej, odznievajú banálne vety o všedných veciach, iba občas prebleskne dôležitá informácia alebo životná múdrosť. Divák však cíti, že pod týmto civilným povrchom existuje druhá, hlbšia, skrytejšia rovina, v ktorej sa odohráva dráma, postavy bojujú samy so sebou alebo zápasia o niečo dôležité. Z letmých útržkov či náznakov sa vynára postupne celá postava a jej správanie. Napríklad takto si divák dokáže zložiť charakter Rjótovho otca, ktorého je syn, žiaľ, vernou kópiou. Koreeda ako strihač svojho filmu stavil opätovne na pozvoľné, pomalé tempo, ktoré vsugerúva pocit, že niektoré sekvencie sledujeme v reálnom čase, napríklad rodinnú večeru počas tajfúnu. Použitá hudba (Beethoven, Hanaregumi) slúži nielen ako atmosférotvorný prvok, ale aj charakterizácia postáv (matkiným koníčkom sú v zrelom veku odborné prednášky o Beethovenových skladbách, hit japonského hudobníka Hanaregumiho o láske, v ktorom znejú aj matkou citované slová „Hlbšie než samotné more...“ sú pôvodným názvom filmu).

Majstrovstvo režiséra nespočíva iba v adekvátnom výbere a premyslenom vedení hercov, ktorého výsledkom sú excelentné, presvedčivé výkony aj v epizódkach, ale najmä v tom, ako dokázal cez obraz jednej dysfunkčnej rodiny, prechádzajúcej katarziou, poukázať na sociálne a etické problémy celej japonskej spoločnosti. Jeho film má univerzálnu tému, zrozumiteľnú kdekoľvek na svete, a predsa si zachováva typický japonský kolorit. Zrejme to je jeden z dôvodov, prečo sú Koreedove filmy pravidelnou súčasťou medzinárodného filmového festivalu v Cannes, kde dokonca v roku 2013 získal za rodinnú drámu Aký otec, taký syn Cenu poroty.

Po búrke (Umi jori mo mada fukaku), Japonsko, 2016
Dĺžka: 117 minút
Námet, scenár, réžia, strih: Hirokazu Koreeda
Kamera: Jutaka Jamazaki
Hudba: Beethoven, Hanaregumi
Hrajú: Hiroši Abe, Kirin Kiki, Taijó Jošizawa, Jóko Maki, Sósuke Ikemacu, Lily Franky, Satomi Kobajaši, Isao Hašizume, Džin Macumoto, Izumi Macuoka a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 11. mája 2017
Foto: Film Europe