Asi nič lepšie nevystihuje atmosféru a ducha doby ako piesne, tie  ktoré za čias neslobody režim podporoval, ale i tie zatracované, stojace v opozícii voči vtedajšiemu status quo spolu so svojimi tvorcami. Hovorili za mnohých, prebúdzali  vedomie i svedomie hlavne mladých poslucháčov. Šírenie piesní Karla Kryla malo až do konca 80. rokov  symbolický punc  demonštrácie  nesúhlasu s tiesnivou realitou. Pesničkárska tradícia bola v Čechách, ale i na Slovensku vždy viac než len  hudbou.

Z piesne Láska je jako večernice...  Vladimíra Mišíka sa  stal hymnus, ktorý v strnulých  časoch, odkázaných na prázdny ideologický pátos a ponižujúci existenčný minimalizmus, dával večnej emócii povznášajúcu poetickú dôstojnosť nebeského  úkazu plávajúceho vo vesmíre. Vznikla koncom 70. rokov na slová básnika Václava Hrabě  (1940-1965)  pod názvom Variace na renesanční téma. Mišík ju zhudobnil a po prvý krát sa hrala v Lucerne počas Jazzových dní v máji roku 1977. Okamžite sa z nej stal hit, ktorý zaznel aj  pri novembrových zhromaždeniach na Letnej v novembri 1989. Rovnakej slávy sa dostalo i piesni Stříhali dohodla malého chlapečka.

K sedemdesiatym narodeninám pesničkového barda vznikol dokumentárny film Jitky Němcovej Nechajte  spievať Mišíka. Rozprávanie o jeho živote sa začína vesmírnou paralelou, ktorá sprevádza nielen jeho tvorbu. Pracovníci  hvezdárne v juhočeskom Kletí pomenovali v roku 1995 novoobjavenú planétu s priemerom 5 kilometrov, jeho menom.  Hudobník je ako obyvateľ svojej planéty aj súčasťou  vizuálnej filmovej metafory imitujúcej nadpozemský priestor. Zo zeme si priniesol len sliepku a gitaru. V závere preráža  papierovú maketu Zeme a sám dominuje oblohe. Toto riešenie je ideálne ako nápad. Jeho realizácia je už menej jednoznačná.

Film predovšetkým rozpráva osud hlavnej postavy. Nebol obyčajný a mal vždy dostatočný zdroj napätia, plynúci z prekvapujúcich kontrastov jednoduchých životných faktov. Narodil sa tesne po vojne ako nemanželský syn českej ošetrovateľky a amerického vojaka. Celý život sa niesol v presvedčení, že po vojne v Európe ho odvelili na východ a v Kórejskej vojne padol. Pri nakrúcaní filmu sa však režisérka spojila so svojou priateľkou v New Yorku a začali pátrať po americkom otcovi. Nepadol v Korei, jeho osudy boli odlišné než tvrdil rodinný mýtus. S novoobjaveným otcom dostal hudobník do daru aj rozsiahlu rodinu, rozosiatu po celých Spojených štátoch. Časť dorazí na oslavy jeho narodenín. Vo filme sa Mišík so synom Adamom, začínajúcim hercom a hudobníkom, na skype rozprávajú s dojatím i rozpakmi s jedným z jej reprezentantov.

Jeho matka pracovala na americkej ambasáde v Prahe a malý Vladimír tak mal výnimočnú možnosť navštevovať každý týždeň premietania filmov pre zamestnancov a spomína, ako videl po prvý krát  rockenrolového Elvisa a ďalších  reperezentantov zámorskej kultúry, o ktorej asi koncom 50. rokov v Československu málokto tušil. Spomína na skromné pomery, jednu izbu, ktorú s matkou samoživiteľkou obýval. Zaujímala sa oňu i Štátna bezpečnosť a tlačila ju k spolupráci vyhrážkami, že príde o dieťa.

Viac sa dozvieme o vzniku piesne Stříhali dohola malého chlapčeka, zhudobnej básni Josefa Kainara. Básnika navštívil Mišík s kamarátom na Dobříši, dome českých spisovateľov. Odkazy na dobové okolnosti a detaily fungovania koncertov a koniec koncov i života hudobníkov sú vo filme najzaujímavejšie. Tvorcom sa podarilo nakrútiť i unikátny  rozhovor hudobníka s kolegom v kapele  Blue Effect gitaristom Radimom Hladíkom. Zomrel minulý rok v decembri. Návrh na štátne vyznamenanie, ktoré mal prevziať z rúk prezidenta Miloša Zemana odmietol. Popisuje váhanie, neľahké dilemy a úľavu, keď sledoval udeľovanie štátnych cien v televízii. Na otázku, z rúk ktorého prezidenta by takého vyznamenanie prijal odpovedá, že len od jedného. Príbeh Vladimíra Mišíka je šťastným príbehom. Po všetkých životných peripetiách žije obklopený rodinou a napriek zdravotným problémom ďalej koncertuje.

Réžie filmu sa ujala Jitka Němcová, ktorá je ostrieľanou televíznou režisérkou. Jej film Uctivá poklona, pane Kohn (1993) si z prestížneho festivalu televíznych filmov v Montreaux odniesol najvyššie ocenenie Zlatú ružu. Je známa spolužitím s režisérom Otakarom Vávrom, ktorý bol síce kontroverznou postavou, ale jeho vklad do českého filmu je nesporný.  

Problémom filmu je snaha viesť rozprávanie dvoma, nie celkom kompatibilnými úrovňami, na jednej strane  metaforickým, poetickým smerom a na druhej investigatívnymi snahami, rozkryť čo najviac zo života hudobníka.  Pohybuje sa tak kdesi na rozhraní dvoch koncepcií. Silnejšia je prirodzene tá druhá. Pôvodne mal byť tento film len televíznym, rozhodnutie hrať ho i v kinách prišlo neskôr. Pred filmom sa bude premietať krátky animovaný film Superbia. Je to koprodukčný projekt so slovenskou účasťou.

Nechajte spievať Mišíka (Nechte zpívať Mišíka),Česká republika, 2017
Dĺžka: 100 minút
Scenár a réžia: Jitka Němcová
Kamera: Diviš Marek
Strih: Boris Machytka
Hudba: Vladimír Mišík, Adam Mišík, Bára Mišíková, Maťo Mišík, Radim Hladík, Jiří Kozel, Pavel Fořt, Vladimír Kulhánek, Stanislav Kubeš, Jan Hrubý, Olin Nejezchleba, Pavel Skála a ďalší
Distribúcia: CinemArt
Premiéra v SR: 8. marca 2017
Foto: CinemArt