Po minuloročnom Červenom kapitánovi sa čerstvo premiérovaný Únos v čase deja trochu posunul a domácej porevolučnej kinematografii, predložil bezprecedentnú fiktívnu rekonštrukciu politického zápasu z dôb uprostred deväťdesiatych rokov. Návratom do nedávnej minulosti a kriminálnymi motívmi sa však podobnosti oboch historizujúcich trilerov končia. Autorka Únosu vie na rozdiel od „kapitána“ dobre vyrozprávať príbeh a nestráca sa v póze. Ak občas v pátose, to sa v tomto prípade ľahšie odpúšťa.

Mariana Čengel Solčanská sa so suverenitou a naliehavosťou, v našom filmovo-režijnom regióne naozaj nebývalou, chopila nevďačnej témy, dlhodobo a všelikde pretriasanej, na ktorú má každý svoj názor či predstavu. Obraz neukončenej kauzy dodnes pretrváva v publicistike a tvárach jej aktérov. Nasadenie, ktorým filmárka tejto nepriazni čelila, vložilo do filmu ohnivý náboj zainteresovanosti. Vášnivý prienik do temných časov boja o charakter štátu pramení predovšetkým z jasného autorského, nekalkulovaného postoja. Ním sú držané opraty príbehu aj jeho vizuálna fikcia. Priamočiarosť výrazových prostriedkov neužíva tzv. artové polohy, ale ani nesplošťuje obraz udalostí a neagituje – a ak, tak svojím morálnym apelom. Ak by sme prehliadli niektoré príliš patetické miesta snímky, presvedčivosťou, vášnivým zaujatím, bravúrou a nešetrným, nie však výsmešným pohľadom na svojich hrdinov, Solčanská s trochou zveličenia vytvorila dielo pripomínajúce istú časť tvorby českého ženského náprotivku Věry Chytilovej.   

Identifikácia skutočných postáv kauzy únosu prezidentovho syna za spolupráce tajnej služby s mafiou sa nevyžíva v tajuplných narážkach či tajomnostiach, v snímke je transparentná, avšak bez nepríjemnej doslovnosti. Analogickí predstavitelia kauzy odkazujú na svoje reálne predobrazy istou črtou, výrazovou skratkou. Inscenovanie situácií, tvorbu lakonických replík a hereckého prejavu určuje vo filme výstižnosť a údernosť, čo je v slovenských filmoch stále nie všedný úkaz. Emocionalitu sýti aj intenzívna farebnosť spolu s intenzívnym zvukovo-hudobným sprievodom. Všetky výrazové zložky, nesené občas až na hrane okázalosti, režisérka ustriehla sústredenosťou a celistvosťou štýlu. Spolu s Červeným kapitánom rozumie potrebe atraktívnosti pre komunikovanie so širším diváckym okruhom, na rozdiel od „kapitána“ použila nástroj dobovej vizuálnej rekonštrukcie ako jeden z mnohých prostriedkov. Neuprednostňovala jeho dôležitosť, ale zapojila ho do rozmernej „hry“ na podmanenie si diváka závažnou politicko-spoločenskou výpoveďou.

Herecké výkony v Únose nemajú odľahčenejšie pozície formátu vedľajších postáv. Ústredný pelotón postáv poskytuje nebývalé potešenie z rozkrytia postavy na neveľkej ploche (vynikajúci mladší herci Rebeka Poláková, Dano Heriban a Milan Ondrík oproti dobre sekundujúcim starším Jánovi Greššovi, Marošovi Kramárovi a v jedinečnom krátkom vstupe i Dušanovi Kaprálikovi). Režisérka vchádzala záberom rovno do epicentra situácií, ktoré sú výpovedne vecné, nedlhé, mimo existenciálneho záberovania tečúcej pomalosti, ktorá zaplavila časť európskej artovej produkcie. Aj explikačné repliky – voľba medzi zrozumiteľnosťou a autenticitou – Únos nijak nezamorili a napriek náročnej téme boli minimalizované.  

Rovnocenne s príbehom zaujíma autorku jeho esencia. Pokiaľ Cigán Martina Šulíka ozvláštňoval príbeh mágiou neskutočného, Solčanská vsadila na dokumentárne svedectvo súkromného zjavenia v Litmanovej, teda náboženskej mystiky domáceho religiózneho teritória. Obraz Božej matky, ktorá zjavuje svoje posolstvá, zaštiťuje v Únose univerzálny obraz bolestného materstva, v samotnom príbehu konkretizovaný postavou matky Roba, ktorý sa stal obeťou teroristického aktu. Aj keď transcendentálny presah drsného príbehu má ideové i výrazové opodstatnenie, v realizačnom výsledku je demonštrovanie kresťanského akcentu občas príliš patetické. Aj zosobnenie príbehu do kompetencie žalujúceho „mučeníckeho“ materstva, ktoré film rámcuje, je kontraproduktívne vyvýšeným apelom. Ide však o výčitku nie zásadnú, podobne ako v prípade okatej reklamy jednej bankovej spoločnosti. Rozumieme však produkčným nákladom takéhoto filmu, ktorý ilúziu divákovej prítomnosti na dobových volebných mítingoch, diskotéke či prezidentskej oslave nevyvolá len autorskou bravúrou.

V postavách mladej novinárky, Robovej matky i na všetko zhora hľadiacej Panny Márie, film nevtieravo povyšuje principiálnu, nekalkulujúcu silu a odvahu ženstva a jeho naplnenia materstvom. Záverečné zmierenie vrchných politických síl počas slávnostnej omše je tak trochu interpretačným orieškom filmu. Vôbec nie nevhodným. Má želanie pokoja postavy predsedu znamenať ten „pokoj“, ktorý v súvislosti s tým, čo napáchal, ktorý su jeho reálny predobraz doteraz viac-menej užíva?  

Na Únose je vidno, aký pozitívny „samovývin“ Mariana Čengel Solčanská urobila od svojho debutu Lietajúci Cyprián z roku 2010. Aktívne zužitkovala súčasný razantný, autenticitou vytríbený spôsob filmového i seriálového vedenia spoločensko-politických tém a reprezentantov rôznych sociálnych vrstiev a prostredí na strhujúcu adaptáciu domácej kauzy. Film ju zrejme neodtraumatizuje, čo nakoniec ani nie je cieľom, ale určite vyplaví dôležité reakcie a pocity, a tým poskytne účinnú spoločenskú terapiu, ktorú v inej žánrovej polohe odštartoval Kandidát. O krátky čas bude aj zjavné, v akej pozícií sa Únos ocitne pred divákom čerstvo znarkotizovaným dávkou „všetkého a ničoho“, rovnako jasným apelom ženského autorstva, ale s tak protichodným zameraním.

Únos, Slovenská republika, 2017
Dĺžka: 95 minút
Scenár a réžia: Mariana Čengel Solčanská
Kamera: Laco Janošťák
Strih: Ondrej Azor
Hudba: Vladimír Martinka
Hrajú: Rebeka Poláková, Milan Mikulčík, Maroš Kramár, Ingrid Timková, Milan Ondrík, Ján Greššo, Tomáš Hanák, Dávid Hartl, Vladislav Plevčík, Juraj Hrčka, Eva Pavlíková, Gabriela Dolná, Katarína Kolajová, Marko Igonda, Andrej Kováč a ďalší
Distribúcia: Continental film
Premiéra v SR: 2. marca 2017
Foto: Continental film