Zrejme nebolo jednoduché previesť do filmovej reči na pocitoch založený knižný bestseller talianskeho novinára Massima Gramelliniho Sladké sny (2012), o čom svedčia až traja scenáristi, ktorí sa zúčastnili na jeho prepise. Okrem Edoarda Albinatiho a Valie Santellovej to bol aj režisér Marco Bellocchio, pod ktorého vedením vznikol vlani rovnomenný celovečerný hraný film.

Marco Bellocchio (1939), živý svedok a stále aktívny účastník niekdajšej veľkej éry talianskeho filmu, pochádza z konzervatívnej rodiny, čo spolu s výchovou v cirkevných školách v ňom vyvolalo celoživotný odpor voči tradičným formám spoločnosti. Priateľ Pasoliniho študoval pôvodne filozofiu v Miláne, neskôr filmovú réžiu v Ríme a Londýne. Debutoval v roku 1965 drámou Päste vo vreckách o rozpade stredostavovskej talianskej rodiny a svoj spoločensko-kritický tón si zachoval aj v ďalších filmoch, napríklad v komédii o dvoch bratoch v predvolebnom boji Čína je blízko, 1967, v trileri Aféra z titulnej strany, 1972, o cynickom pravicovom novinárovi, ktorý píše o brutálnej vražde pred voľbami, v dráme Víťazný pochod, 1975, o konfrontácii násilníckeho veliteľa a citlivého vojaka. Popri kritike pravicovej ideológie i praxe sa v jeho filmoch často prelínajú intímne osudy postáv s dejinnými udalosťami, ba v niektorých sú predmetom jeho záujmu priamo historické osobnosti, napríklad vo filme Dobrý deň, noc, 2003, ktorý je rekonštrukciou života, krvavého únosu a vraždy významného talianskeho politika a trojnásobného premiéra Alda Mora, či v dráme Zvíťaziť, 2009, o osudoch prvej manželky Benita Mussoliniho. Vo filme Spiaca krása, 2012, sa Bellocchio venoval citlivej problematike eutanázie, snímka Krv mojej krvi, 2015, rovnako ako jeho debut ocenená v Cannes, je filozofickým trilerom o moci, cirkvi a inkvizícii. Režisér sa niekoľkokrát vrátil aj ku klasickým literárnym skvostom, do filmovej reči previedol Čechovovu Čajku, Pirandellovho Henricha IV., Radiguetovho Diabla v tele či Kleistovho Princa Homburského. Dominantou jeho bohatej filmografie sú však angažované úvahy o aktuálnych sociálnych problémoch, ktorými výrazne ovplyvnil najmä radikálny taliansky film šesťdesiatych rokov.

Niektoré z typických prvkov Bellocchiovho filmárskeho umenia nachádzame aj v jeho najnovšom diele Sladké sny, predovšetkým zasadenie deja do konkrétneho času a priestoru, ako aj stieranie hraníc medzi predstavou a skutočnosťou. Príbeh sa začína v Turíne roku 1969 a jeho ústrednou postavou je milý, sympatický chlapček Massimo (Nicolo Cabras). Prežíva šťastné detstvo. Matka (Barbara Ronchi), na ktorú je silne naviazaný, mu venuje veľa času, a tak spolu počúvajú hudbu, tancujú, sledujú televíziu, podnikajú okružné cesty po meste. Jednej noci matka zmizne a už nikdy sa nevráti. Užialený, ale aj nahnevaný Massimo odmieta uznať, že umrela, vyrobí škandál aj na pohrebe, nechce prijať ani farárovo vysvetlenie, že odišla do neba k Bohu a odteraz bude jeho anjelom strážnym. Pri chladnom, uzavretom otcovi (Guido Caprino), ktorý má dosť starostí sám so sebou, aby zvládol krutú pravdu, sa chlapček sprvu utieka k pestúnke, v ktorej hľadá láskavú náhradu za matku, ale po striktnom odmietnutí sa uzavrie do seba a jeho jediným (fiktívnym) spoločníkom je záhadná čierna postava v maske, démon Belphegor, jeden zo siedmich princov pekla, ktorý vraj pomáha ľuďom pri objavoch a tým ich obohacuje. V odmietaní uznať matkin definitívny odchod pokračuje Massimo aj ako teenager (Dario Dal Pero), keď si vymyslí a medzi spolužiakmi šíri, že matka žije v New Yorku a on ju pôjde na Vianoce navštíviť. Dobre vychovaný chlapec v školskej uniforme smädne nasáva akýkoľvek prejav náklonnosti, či už ide o jeho najlepšieho kamaráta alebo jeho rozmarnú matku, ale je isté, že traumy z detstva sa už nikdy nezbaví.

O tridsať rokov neskôr je Massimo (Valerio Mastandrea) dospelý muž, novinár zo známej redakcie La Stampa, ktorý sa najprv venuje futbalu, na ktorý niekedy chodieval s otcom a potom sa doma hrával na športového reportéra, ale vyšlú ho aj do vojnou zmietaného Sarajeva. Massimo je melancholický, uzavretý, samotársky, málovravný muž s problémami pri nadväzovaní a najmä udržaní vzťahov a aj na zničené mesto sa díva akoby s chladným nadhľadom. Keď však jeho kolega fotograf aranžuje scénu s malým chlapcom a jeho zastrelenou matkou, ležiacou v kaluži krvi, Massimo mu síce nebráni vo falzifikácii reality, ale sám si odfotografuje iba chlapca s tabletom. So smrťou tak povediac v priamom prenose sa nestretáva po prvý raz – takmer pred jeho očami sa zastrelil vplyvný podnikateľ, s ktorým pripravoval interview, keď ho prišli zatknúť, no zdá sa, že nič z toho sa ho viditeľne nedotklo. Jeho Achillovou pätou je stále nevyjasnená smrť matky, pričom spomienky na ňu osobitne výrazne ožívajú vo chvíľach, keď vstúpi do pôvodného rodinného bytu, ktorý má pred predajom vyprázdniť. Priestor a množstvo maličkostí v ňom sprítomňujú niekdajšie chvíle s mimoriadnou intenzitou. Podnietia Massima, aby našiel definitívnu odpoveď na otázky, ako a prečo ho matka opustila, pričom sa bojí pravdy. Napokon sa dopracuje k vysvetleniu, ktoré divák (správne) tuší už od začiatku, lebo tvorcovia mu poskytli dostatok indícií na odkrytie tajomstva. Pri vyrovnávaní sa s realitou aj pri návaloch paniky, ktoré muža z času na čas prepadnú, mu pomáha sympaticky vecná lekárka Elisa (Bérénice Bejo), ktorá sa možno stane jeho stálou partnerkou. Massimovou psychoterapiou je aj  novinárovo vnútro obnažujúce, kruto úprimné  písanie odpovede na list čitateľa, ktorý sa priznáva, že nenávidí svoju matku a bojí sa, že jej ublíži.

Film Sladké sny (názov tvoria posledné slová, ktoré matka zašepká svojmu spiacemu synovi na rozlúčku) nie je založený na deji a akcii, ale na pocitoch. Do súvislého prúdu emócií sú povkladané čriepky udalostí, ktoré tvorcovia nezoradili chronologicky. Naopak, časovo skáču najmä v deväťdesiatych rokoch a často používajú rovnako „rozhádzané“ spomienkové návraty, ktorým tlmená farebnosť pridáva patinu niečoho dávneho a vzácneho. Pri takomto type filmov, nepresne označovaných ako artové, má divák dve možnosti: Buď sa naladí na pomalý spôsob mozaikovitého rozprávania a snaží sa stotožniť s myšlienkovým, ale najmä pocitovým pochodom postáv, čo je pri dĺžke tohto filmu (134 minút) a jeho dramatickej výstavbe trochu problém, alebo vníma dianie na plátne akoby zvonku, bez vnútornej zaangažovanosti na zobrazovaných osudoch, čoho sprievodným znakom býva nuda. Marco Bellocchio je dostatočne skúsený filmár a majster svojho remesla, aby druhú možnosť nepripustil, no drobným lapsusom sa nevyhol ani on. Okrem zbytočne zdĺhavej cesty k odkrytiu rodinného tajomstva, ktoré pre diváka tajomstvom nie je, to bola napríklad nedomyslená vizáž starého Massimovho otca, ktorý napriek bielym vlasom vyzerá mladšie ako jeho dospelý syn. Trochu nesúrodo pôsobí aj záverečný veselý šláger, nefunkčne kontrastujúci s melancholickým, nejednoznačným finále filmu, ktorý má slogan „Všetko o jeho matke“, ale prezrádza (takmer) všetko o jej synovi.

Sladké sny (Fai bei sogni), Taliansko, Francúzsko, 2016
Dĺžka: 134 minút
Námet: Massimo Gramellini – rovnomenný román
Scenár: Edoardo Albinati, Marco Bellocchio, Valia Santella
Réžia: Marco Bellocchio
Kamera: Daniele Cipri
Strih: Francesca Calvelli
Hudba: Carlo Crivelli
Hrajú: Valerio Mastandrea, Bérénice Bejo, Guido Caprino, Nicolo Cabras, Dario Dal Pero, Barbara Ronchi a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 19. januára 2017
Foto: Film Europe