Futbal je jednoznačne najsledovanejším športom na Slovensku a spoločenským fenoménom, ktorý hýbe celou spoločnosťou. Tak tomu bolo v prípade Majstrovstiev Európy vo futbale v rokoch 1976 a 2016. Po dokumentárnych filmoch o našich úspechoch v hokeji i portréte Pavla Demitru, tak bolo len otázkou času, kedy vznikne film s futbalovou tematikou. Využiť absenciu tejto témy vo filmovom diskurze sa rozhodla dvojica režisérov - Pavol Korec a Dušan Miko vo filme Finále.

Tí sa navyše rozhodli pristúpiť k športovému dokumentu inovatívne a nepostaviť film na klasických šablónach o „vzostupe a páde“, prekvapivom víťazstve outsiderov, či prostom zobrazení cesty za víťazstvom. Vo svojom filme sa rozhodli zamerať hneď na oba spomínané úspechy slovenského futbalu – víťazstvo na Majstrovstvách Európy z roku 1976 a postup do osemfinále na rovnakom podujatí, akurát z roku 2016. Spolu s tým nazreli tvorcovia aj do súkromných životov staršej i mladšej generácie. To im umožnilo vytvoriť diferencie medzi oboma režimami i osobnými životmi.

Celé rozprávanie rámcujú zábery na ošuntelú garáž Karola Dobiáša. Film sa teda začína zábermi na zaprášené trofeje a prázdne fľašky, čo hneď na úvod poukazuje na zašlé časy a životnú zmenu. Práve Karol Dobiáš spolu s Mariánom Masným sú najtragickejšími postavami celého filmu. Dobiáš si privyrába redajom kníh a počas filmu sledujeme, ako sa ich snaží predať snáď všetkým svojim známym. Tragická je na tom práve jeho nútená „obchodnícka“ žoviálnosť a snaha zarobiť na každom vo svojom okolí, čo z futbalovej legendy robí niekoho na úrovni zamestnanca OVB. Marián Masný sa pre zmenu vyhýba svojim bývalým reprezentačným kolegom a v súčasnosti pracuje ako zamestnanec SBS. Jeho zošlosť a záverečná osamelosť, keď v televízii sleduje, ako ostatní futbalisti prijímajú ocenenia, je rozhodne najemotívnejším momentom celého filmu. Na druhej strane však väčšina ostatných futbalistov žije v podstate pohodlné a finančne zaopatrené životy. Pracujú ako tréneri, manažéri, agenti alebo si privyrábajú na benefičných zápasoch. Zároveň spomínajú aj na to, ako sa im za socializmu žilo oproti ostatným dobre. Nemuseli stáť v radoch, zarábali viac než väčšina ostatných občanov a boli hviezdami.

Ako kontrast má vo filme pravdepodobne pôsobiť línia so súčasnými slovenskými futbalistami. Sledujeme ich luxusné domy, drahé autá a obrovskú mediálnu pozornosť. Áno, dnešní futbalisti zarábajú nepredstaviteľné čiastky, avšak rozdiel vo filme pôsobí tak markantne najmä preto, lebo tvorcovia sa v prípade víťazov z roku 1976 primárne zamerali na tie najnešťastnejšie postavy – Dobiáša a Masného. Tvorcovia sa to ani len nesnažili vyvážiť poukázaním na škandály, ktoré mnohých súčasných reprezentačných hráčov už roky obchádzajú. Navyše sa toho o rozdieloch medzi socializmom a súčasnosťou príliš veľa nedozvieme, takže táto ponúkaná téma zostala nevyužitá. A v neposlednom rade je dokonca dosť dobre možné, že podobný osud bude v budúcnosti čakať aj niektorú zo súčasných futbalových hviezd.

Pri zobrazovaní súkromných životov futbalistov však mám najväčší problém so zvolenou formou. Autori, pravdepodobne v snahe vyhnúť sa hovoriacim hlavám, súkajú do filmu absolútne nesúvisiace zábery či nevýznamné epizódky. Krátke úryvky rozhovorov Panenku a Dobiáša v aute, telefonáty a cestovanie jedného zo súčasných manažérov, hľadanie Hamšíka po Neapole, príchod Škrteľa za svojou manželkou, to všetko bola vata, ktoré roztrieštila film na akúsi sériu epizódok. Tie síce sú navzájom prepojené nejakými motívmi, ale vo výsledku zapríčiňujú, že film nemá absolútne žiadnu štruktúru. Rozprávanie tak nesystematicky odbieha od jednej témy k druhej (tretej, štvrtej…) a vôbec nepôsobí koherentne. Spolu s dramaturgom si autori navyše mohli zaplatiť aj niekoho, kto by im spravil korektúru textu, keďže titulky obsahujú viacero štylistických chýb. Skutočne smiešne pôsobila aj heroizácia Juraja Kucku (kruhové jazdy, podhľady, patetická hudba atď.) na štadióne AC Miláno. Na druhej strane však opätovne treba oceniť snahu vyhnúť sa zaužívaným dokumentárnym postupom a dramatizovať dej. Vo filme sa postavy neustále niekam presúvajú, diskutujú či vstupujú do konfrontácií.

Vyslovene neprofesionálne však pôsobí aj futbalová línia. Kým finále majstrovstiev z roku 1976 je na archívnych záberoch ukázané podrobne, zápasy zo súčasného šampionátu sú vyslovene odbité a autori dokumentu sa im skoro vôbec nevenujú. Rozumiem, že práva sú pravdepodobne veľmi drahé, ale tento nepomer skutočne bije do očí. Rovnako smutná je aj absencia českých futbalistov, ktorí sa na šampionáte vo Francúzsku taktiež zúčastnili. Keďže úspech z roku 1976 bol úspechom Čechov i Slovákov a vo filme sú ukázané životné etudy Panenku i Nehodu, chýba vo filme aspoň zmienka o súčasnom českom futbale.

Film Finále je tak predovšetkým filmom nenaplnených ambícií. Tvorcovia sa síce snažili poňať žáner inak a rozprávať film pomocou akcie, ale kvôli absencii dramaturgie pôsobí film až príliš nekonzistentne. Vo filme vyslovene chýbali súčasní českí futbalisti aj viac záberov zo zápasov vo Francúzsku. Navyše zostala nevyužitá aj téma konfrontácie socializmu a súčasnej liberálnej demokracie, ale aj prístupu k životu mladších a starších futbalistov.

Finále, Slovensko, Česko, 2016)
Dĺžka: minút
Scenár a réžia: Palo Korec, Dušan Milko
Kamera: Ján Meliš
Strih: Dušan Milko
Hudba: Peter Aristone
Hrajú: Ivo Viktor, Koloman Gogh, Jozef Čapkovič, Anton Ondruš, Ján Pivarník, Antonín Panenka, Jozef Móder, Karol Dobiáš, Zdenek Nehoda, Ján Švehlík, Marián Masný, Marek Hamšík, Martin Škrtel a ďalší
Distribúcia: Continental film
Premiéra v SR: 24. novembra 2016
Foto: Continental film