Niektoré filmy sú určené publiku, ktoré si v živote už čo - to preskákalo, má určitý vek, nie nutne vysoký, aby dokázalo plne vychutnať, prežiť a najmä pochopiť konkrétne starosti postáv filmu 24 týždňov režisérky Anne Zohra Berrached.

Nechcem tvrdiť, že otázka tehotenstva v relatívne vysokom veku a následný strach o jeho problémový priebeh sa ma bezprostredne dotýka. Mám však zopár priateľov s manželkami, ktorí sa podobnými záležitosťami museli aspoň zopár prvých týždňov tehotenstva zaoberať. Pamätám si ich strach pri čakaní na výsledok testu, určujúceho, či sa dieťa narodí zdravé a najmä, či sa nenarodí s downovým syndrómom. Taktiež nechcem tvrdiť, že sa mi podarilo vcítiť do ich kože, približnú predstavu o tom, čo by nasledovalo po oznámení takejto komplikácie, si viem aj takto sprostredkovane živo predstaviť. Dovolím si však tvrdiť, že nie každý divák, špeciálne v bezstarostnejšom mladšom veku, bude schopný aspoň približnej empatie ako ja. Vtedy môže prísť k zámene pojmov ako klišé a realita každodenného života. Film 24 týždňov totiž obsahuje viac - menej každú modelovú situáciu, akú od filmu, kde budúci rodičia riešia otázku narodenia dieťaťa s downovým syndrómom, očakávate. Obsahuje toho však omnoho viac.

Tými rodičmi sú, aj na nemecké pomery nadpriemerne situovaní, štyridsiatnici Astrid a Markus. Astrid je obľúbenou televíznou stand-up komičkou, satiricky glosujúcou partnerské vzťahy. Markus je zároveň jej manažérom a ukazuje sa ako spoľahlivým a milujúcim partnerom. Aj otázky postavenia v spoločnosti, finančného zabezpečenia (bývanie vo vile je nesporne výhodou oproti paneláku), kvalita partnerského vzťahu, dieťa v rodine a nakoniec aj inteligencia postáv sú dôležitými determinantami prežívania neočakávanej situácie. V niečom sa tak môže líšiť od situácie, povedzme, bežného Slováka, vo svojej podstate, ale bude každý pár riešiť tri alternatívne riešenia. Teda či si dieťa ponechať, či ísť na potrat, alebo dať dieťa po pôrode na adopciu. Astrid s Markusom urobia rozhodnutie pomerne skoro, sú ochotní si dieťa ponechať, čo súvisí zrejme najmä s ich finančným zabezpečením. Pod vplyvom nových okolností, film obsahuje jeden dôležitý zvrat, okolia a postupného vyrovnávania sa s vlastnými emóciami, keď dochádza k stále novému a novému prehodnocovaniu už raz urobených rozhodnutí. Všetko má svoje pre a proti a navyše je v stávke ľudský život.

24 týždňov je, pochopiteľne, filmom, zakladajúcim svoju divácku príťažlivosť na kontroverznej téme. Musí byť filmom hereckým, pretože uveriteľnosť hereckých výkonov je základným predpokladom vcítenia sa do pocitov postáv a vyvolania otázky najzákladnejšej, čo by sme robili na mieste Astrid a Markusa my. Obsadenie sympatickej Julie Jentsch bolo geniálnym ťahom mladej režisérky s alžírskymi koreňmi. Jentsch je bezpochyby ťahúňom celého filmu a postupom času divák nakoniec uverí, že sleduje skrytou kamerou skutočnú ženu, riešiacu najväčšiu dilemu svojho života. Podobne sa vydaril casting aj v prípade Astridinho manžela. Medzi Jentsch a Bjarne Mädelom funguje potrebná chémia, ľahko uveríme, že ich postavy sú pre seba stvorené. Trochu na vedľajšiu koľaj je odstavená ich dcéra. Film sa síce nevyhýba ani jej pohľadu na vec, napríklad časté zábery kamery jej očami, rodičia a režisérka sa však trochu alibisticky rozhodli tento aspekt dať do pozadia a viac sa sústrediť na vnútorný svet hlavnej hrdinky a jej manžela. Z môjho pohľadu sa jedná o jedinú menšiu chybu na inak dokonalom filme. Viem si však predstaviť, že nejedna žena by mohla práve spolužitie svojho potomka a bábätka s duševnou chybou považovať za problém číslo jeden. Astrid to tak nevidí, respektíve film sa na tým nezaoberá. Nevylučujem režisérsky zámer takýmto spôsobom prisúdiť Astrid aj negatívne, respektíve ambivalentné vlastnosti, niektoré indície k tomu smerujú. Do hry vstupuje aj matka Astrid, ako raz chcený, inokedy nechcený tretí pohľad na vec, ďalej otázka medializácie a tak podobne... Film sa skutočne snaží zachytiť problém čo najkomplexnejšie.

Je vôbec pri takto silnej téme a obdivuhodných hereckých výkonoch nutné zmieniť niečo o režijnom štýle? Úlohou režisérky bolo v prvom rade, samozrejme,  pretlmočiť výborný scenár do fungujúcich pohyblivých obrazov a čo najdôslednejšie viesť hercov. Za zmienku stojí napríklad premyslený výber zamestnania hrdinky, vtipné "tliachanie" o nemožných chlapoch a ženských kvázi problémoch sa v novom svetle ukazuje ako absolútne bezvýznamné. Čaká nás tak jedna silná scéna na javisku. Režisérka sa nebojí ukázať zábery plodu v maternici, pevne verím, že pomocou špeciálnych efektov, a priniesť tak ešte viac kontroverzie do svojho filmu. Vopred jedným smerom naklonený divák môže totiž následne považovať interrupciu už definitívne všeobecne za vraždu. Za podrobnejší rozbor by stálo porovnanie tohto záberu s neprehľadnými zábermi sprchujúcich sa žien v plavárni. 24 týždňov však konečné stanovisko nevyjadruje. Nechávajú ho na divákovi. V hre je vždy príliš veľa premenných, okolnosti sa v konkrétnych prípadoch líšia a vyjadrenie striktného názoru by filmu ublížilo. Rovnako by mu ublížila nebezpečne sa núkajúca melodramatickosť, ktorej sa Anne Zohra Berrached bez problémov vyhla.

24 týždňov (24 Wochen), Nemecko, 2016)
Dĺžka: 103 minút
Réžia: Anne Zohra Berrached
Scenár: Carl Gerber, Anne Zohra Berrached
Kamera: Friede Clausz
Strih: Denys Darahan
Hudba: Jasmin Reuter
Hrajú: Julia Jentsch, Bjarne Mädel, Johanna Gastdorf, Emilia Pieske, Maria-Victoria Dragus, Karina Plachetka, Barbara Focke, Martin Reik, Florian Kleine a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 1. decembra 2016
Foto: Film Europe