Do kín prichádza pokračovanie filmu Deň nezávislosti s podtitulom Nový útok. Prvá časť pred 20. rokmi definovala podobu katastrofických blockbusterov, keď do tohto žánru importovala viacero paralelne prebiehajúcich dejov s rôznymi postavami, cieľmi či úlohami. Súčasne vrátila do hry katastrofický sci-fi, žáner, obľúbený najmä v 50. rokoch (Vojna svetov, Deň, keď sa zastavila Zem), kde mimozemská invázia ohrozovala planétu Zem.

Zároveň však zobrazoval aj celosvetový epický odboj proti tejto hrozivej sile. V istom smere tak môžeme pôvodný Deň nezávislosti považovať za jeden z míľnikov hollywoodskej kinematografie. Prvá časť je však aj typickým produktom 90. rokov, keď sa začali do mainstreamu dostávať postmoderné prvky, ako pastiš, pomrkávanie na diváka, citovanie, zveličovanie a nadhľad. V Emmerichovom filme to bolo badateľné odľahčovaním prostredníctvom hlášok, nadmernou hyperbolizáciou patriotizmu a podobne. V tomto smere tak síce film ešte nepracuje s dvojitým kódovaním, ale aspoň sa neberie vážne. Všetky tieto aspekty využíva aj Emmerichov sequel, akurát v ešte opulentnejšej a monumentálnejšej forme.

Obyvatelia planéty Zem sa za 20 rokov spamätali z mimozemského útoku, ba čo viac – podarilo sa im pochopiť a využívať mimozemské technológie. Pozemšťania sú tak silnejší a pripravenejší čeliť prípadnej mimozemskej hrozbe. Tá sa pomaly blíži, čo dokazujú rôzne obrazce, ktoré kreslia pozemšťania s mysľou prepojenou na votrelcov. Na dobre vyzbrojenú planétu sa rúti obrovská vesmírna loď, veľká ako Atlantický oceán, mnohopočetná nepriateľská flotila bojových stíhačiek a monštruózna „matka“. Nádejou na záchranu je medzinárodná letka zložená z najlepších letcov, neznáma mimozemská technológia, ktorú armáda zostrelila na mesiaci a predovšetkým ľudský dôvtip, obeta a odhodlanie.

Opulentnosť je badateľná predovšetkým v rozprávaní. Zatiaľ čo v prvej časti sme sledovali osudy približne desiatky postáv a dvojicu, či maximálne trojicu paralelných dejov, v novej časti je počet dôležitejších postáv zdvojnásobený a počet paralelne prebiehajúcich dejov azda ani raz neklesne pod číslo 3. Vzhľadom na mainstreamový blockbuster so silným príbehom celosvetovej katastrofy je to neuveriteľný počet a ťažko si možno predstaviť či bude niekedy v budúcnosti možné prepojiť ešte väčšie množstvo postáv do súvislého a prehľadného príbehu využívajúceho kontinuálnu naráciu. To sa totižto Emmerichovi darí.

V dôsledku toho sa však z filmu vytráca aj to minimum charakterových čŕt, ktorými oplývali postavy z jednotky a tak napríklad Dylana, Patriciu, Charlieho, Floyda, Catherine či Rain nemožno nazvať inak, ako chodiacimi rekvizitami. Sledovanie je ako tak znesiteľné najmä vďaka pomerne veľkému počtu starých známych z prvej časti. Táto výhrada je však podstatná len čo sa týka emocionálneho zaangažovania diváka. Jednotlivé postavy totižto v rozprávaní slúžia predovšetkým na odovzdávanie informácií. A to nielen divákovi. Vždy keď sa dve postavy „z rozličných paralelných dejov“ stretnú, má to za následok nové nápady a riešenia. Z tohto pohľadu tak treba opätovne oceniť sofistikovanosť narácie.

V neposlednom rade treba pri postavách spomenúť predovšetkým to, že ideológia Emmerichovho filmu je striktne liberálna. Hrozba mimozemšťanov zrušila triedne, rasové, rodové, či dokonca sexuálne rozdiely a spravila z ľudstva pozemšťanov. Navyše pozemšťanov vo vojnovom stave. Z tohto dôvodu tak vyššie kritizovaná chýbajúca individualita, či prepracovanosť postáv z pomerne pochopiteľných dôvodov, stráca na význame a ich „plochosť“ poukazuje na Emmerichove „posolstvo“: „Vo vzťahu k mimozemskej hrozbe sme si všetci rovní, sme rovnakí, sme ľudia.“ Azda prvé otvorené zobrazenie homosexuálneho vzťahu v letnom blockbusteri je toho najlepším dôkazom. Emmerich to má dokonale prešpekulované.

Megalomanskejšie sú aj bitky. Mimozemšťania prilietajú na vesmírnej lodi s priemerom 5000 kilometrov, „hádžu“ mesto na mesto, snažia sa vysať celé zemské jadro a ich matka je veľká asi ako päťposchodový panelák. Už to nie je len boj prostej ľudskej technológie a vyspelých „emzákov“, ale boj menšieho z väčším. Bitky sú tak omnoho epickejšie a veľkolepejšie. Aj tu si však film zachováva zrozumiteľnosť a nezobrazuje neprehľadné skrumáže. V neposlednom rade je film voči jednotke i celej rade sequelov ozvláštňujúci v tom, že vytvára paralelný vesmír, v ktorom sa Zem vyvíja odlišne od našej reality.

Čo sa naopak nezmenilo je humor. Rozprávanie je odľahčené, postavy si robia uťahujú z „emzákov“ i využívaných klišé. V jednej chvíli napríklad počujeme na adresu mimozemšťanov: „Radi ničia pamiatky.“ Následne zasa cynickú poznámku na adresu zámernej retardácie deja: „No jasné. Choď zachrániť psa. My počkáme.“ Snímka tak síce nikdy neprechádza do otvorenej sebareflexie, ale dokáže si zo svojich postupov robiť psinu. Tým zostáva stále pevne zakotvená v rozprávaní 90. rokov.

Nový Deň nezávislosti tak obsahuje mnoho nového a rozširuje liberálnu agendu, ale na druhej strane dokáže byť aj konzervatívny a „tradičný“. V konečnom dôsledku však ide o monumentálny a výborný letný blockbuster, ktorý by nemusel uraziť žiadneho fanúšika jednotky.

Deň nezávislosti: Nový útok (Independence Day: Resurgence), USA 2016)
Dĺžka: 133 minút
Réžia: Roland Emmerich
Scenár: Nicolas Wright, James A. Woods, Dean Devlin, Roland Emmerich, James Vanderbilt.  Kamera: Markus Fördere
Strih: Adam Wolfe
Hudba: Harald Kloser, Thomas Wanker
Hrajú: Maika Monroe, Joey King, Jeff Goldblum, Liam Hemsworth, Bill Pullman, Vivica A. Fox, William Fichtner, Jessie Usher, Charlotte Gainsbourg, Brent Spiner, Sela Ward, Judd Hirsch, Ryan Cartwright, Mckenna Grace, Grace Huang, Gbenga Akinnagbe, Chin Han a ďalší
Produkia: CinemArt
Premiéra v SR: 23. júna 2016
Foto: CinemArt