Islandská kinematografia neustále potvrdzuje  svoje dobré meno. Výnimkou nie je ani film Barani scenáristu a režiséra Grímura Hákonarsona, ktorý získal vlani na festivale v Cannes ocenenie v sekcii Un Certain Regard. Slovenskí diváci sa s ním stretli ešte pred marcovou distribučnou premiérou v rámci Medzinárodného festivalu filmových klubov Febiofest.

Ústrednými postavami príbehu sú dvaja osamelí starí muži - bratia Kiddi (Sigurdur Sigurjónsson) a Gummi (Theodóa Júliosson). Bývajú v domoch neďaleko od seba, ale už štyridsať rokov spolu neprehovorili. Kiddi holduje alkoholu a pod jeho vplyvom neraz ohrozuje všetkých puškou, Gummi je na rozdiel od neho zodpovedný človek, ktorý sa teší všeobecnej úcte. Jedno však majú bratia spoločné: ich vášňou je chov oviec zo starého rodinného plemena. Jedného  jesenného dňa začne mať Gummi podozrenie, že bratov výstavný baran je nakazený smrteľnou infekčnou chorobou. Keď to veterinárka Katrin (Charlotte Bǿving) potvrdí, treba zlikvidovať nielen všetky stáda v údolí, ale aj spáliť drevené stavby a seno, aby sa nákaza nešírila. O nový chov sa môžu pokúsiť  najskôr až o dva roky. Pre väčšinu farmárov to znamená viac ako tragédiu. Chov oviec je totiž ich jedinou obživou a nevedia, či vôbec prežijú zimu.

Islandský režisér Grímur Hákonarson (1977) - absolvoval v roku 2004 jednoročnú stáž na pražskej FAMU, kde nakrútil krátkometrážny film Slávek the Shit (2005) o správcovi verejných záchodov a v rámci školských filmov zaň získal niekoľko medzinárodné ocenení. Zaujal i ďalším krátkym filmom Wrestling (2007) a celovečerným debutom komédiou Ríša leta (2010). Barani sú jeho druhým celovečerným filmom.

Hákonarson rozpráva príbeh náznakovo, s minimom textu. V porovnaní s dnešným trendom volí pomerne pomalé tempo rozprávania. Kamera zaberá krásnu, ale drsnú prírodu Islandu a vráskavé tváre starých, zarastených chlapov či stáda oviec. Divák je v postavení pozorovateľa, ktorý s istým odstupom sleduje dianie na plátne a sprvu má  pocit, že sa predsa nedeje nič svetoborné. Až do zlomového okamihu, keď sa začnú likvidovať stáda a Gummi vyhlási, že svojich zvieracích miláčikov, ktorých pomáhal privádzať na svet a považuje ich za najbližšie bytosti, „popraví“ sám... Slovo „náznakovosť je pre scenár určujúce. Divák si môže z niektorých útržkov dialógov a situácií  iba domýšľať  dôvody niekdajšej roztržky bratov, ale aj  ich neskoršieho konania, či to, že spoločné ohrozenie môže  obom pomôcť nájsť cestu k sebe. Prípadne, nakoľko veria, či klamú sami seba ubezpečovaním o tom, že „všetko bude dobré“.

Bratia Gummi a Kiddi a ich vzťah je rozhodujúcou líniou príbehu. Všetky ostatné postavy – susedia, veterinárka, pracovník poisťovne, náhodný šofér atď. - sú iba akoby komparzom, figúrkami. Na ich pozadí vnímame  bratov, ktorí sú húževnatí, tvrdohlaví, drsní a schopní za každých okolností prežiť. Sú metaforickými baranmi podobne ako tí ich štvornohí miláčikovia. Mimochodom, pôvabnú úlohu „poštára“ si zahral psík. Bratia sa nerozprávajú, ale Gummi bratovi občas napíše a stočený list  papiera dáva psíkovi do papuľky, aby ho  odniesol adresátovi.

I keď v príbehu nechýbajú podobné  vtipné momenty, celkove je to veľmi krutý film o boji človeka s osudom, živlami, prírodou. Silné sú napríklad scény snehovej búrky, v ktorej sa bratia ocitnú aj s ovcami a psom. Divák môže pochybovať o tom, ako sa to všetko skončí, lebo záver je tvrdo „strihnutý“. Sotva však bude pochybovať o bratskom pute, či prepojení človeka s prírodou ako takou a hlavne o nádeji, ktorá pretrváva napriek všetkému. Barani asi nezaujmú  široké publikum, ale určite potešia fanúšikov dobrých  klubových filmov.

Barani (Hrútar), Island, 2015
Dĺžka: 93 minút
Réžia:Grimur  Hákonarson
Scenár: Grimur Hákonarson
Kamera: Sturla Brandth Grovlen
Strih:Kristian Loömfjörd
Hudba: Atli Örvarsson
Hrajú: Sigurdur Sigurjonsson, Theodór Juliusson,  Charlotte Bǿving,  Gunnar Jónsson a iní
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 24. marca 2016
Foto: ASFK