Anomalisa
Charlie Kaufman sa scenármi k filmom V koži Johna Malkovicha, Zlez zo stromu, Adaptácia, Večný svit nepoškvrnenej mysle etabloval ako citlivý, premýšľavý tvorca netradičných, bizarných až bláznivých pohľadov do ľudského vnútra. V hľadaní a mapovaní ľudskej duše pokračuje i svojím najnovším projektom Anomalisa.
Okolnosti jeho vzniku sú nemenej zvláštne, ako film samotný. Po tom, ako Kaufmanov pozoruhodný režijný debut Synekdocha, New York v roku 2008 prerástol do finančnej katastrofy, Hollywood sa od uznávaného autora odvrátil. Ten už v roku 2005 pod pseudonymom Francis Fregoli napísal divadelnú hru Anomalisa pre divadlo Theater of the New Ear hudobného skladateľa Cartera Burwella, uvádzajúce predstavenia, označované ako „zvukové hry“ ("sound plays"). Herci David Thewlis, Jennifer Jason Leigh a Tom Noonan, doplnení živou hudbou, čítali na scéne Kaufmanove texty.
Po sklamaní zo Synekdochy bola cesta Anomalisy z divadla do kín extrémne zložitá. Prekliesnilo ju až pol milióna dolárov, vyzbieraných fanúšikmi prostredníctvom startupového portálu Kickstarter na pôvodne zamýšľaný strednometrážny štyridsaťminútový animovaný film. Projektu sa ujala produkčná spoločnosť Starburns Industries s podmienkou nakrútiť animovaný film s riadnou celovečernou minutážou. K Andymu Kaufmanovi pribudol aj druhý režisér, animátor Duke Johnson.
Pracovali tradičnou technológiou stop motion, oživujúcou klasické statické bábky. Hoci si pri ich mimike pomáhali digitálnou tlačou, snímanie políčka po políčku trvalo neskutočne dlho. Dva roky deň čo deň pracovali animátori na detailne pripravených, zariadených, naaranžovaných, nasvietených scénach, zaznamenávaných tak, aby výsledok čo najviac pripomínal bežný „živý“ hraný film. Podľa Kaufmana boli dni, keď úspešne zaznamenali len tucet použiteľných políčok. Keďže autori nechceli, aby film pôsobil prvoplánovo smiešne, ale bezprostredne, autenticky, úprimne, ťažisková erotická scéna vznikala pol roka. Podarilo sa. Dokonca až tak, že mnohí diváci film považujú za banálny, prázdny, neobjavný a nudný. Nič nemôže byť vzdialenejšie pravde!
Anomalisa je po všetkých stránkach novátorský, prelomový, hlboký a pôsobivý film. Okrem iného sa stala prvou mládeži neprístupnou animovanou snímkou, ktorú nominovali na Zlatý glóbus a Oscara. Hoci si obe ceny odniesla univerzálnejšia a divácky prístupnejšia rodinná pixarovka V hlave, Anomalisu vyzdvihol nejeden festival a svojimi cenami ju obdarilo mnoho združení filmárov aj filmových kritikov. Na lanskom festivale v Benátkach zažiarila ako meteor, odniesla si tri ceny vrátane Osobitnej Veľkej ceny poroty a počas festivalových predstavení náročné publikum oceňovalo mnohé scény či filmárske nápady búrlivým potleskom.
Na prvý pohľad film rozpráva ľúbostný románik zo služobnej cesty, taký banálny, až dojímavý. Uznávaný odborník na telefonický marketing Michael Stone, Angličan žijúci v Los Angeles, sa v roku 2005 po desaťročí vracia do mesta Cincinnati, aby na zraze marketérov vystúpil s prednáškou. Ubytuje sa v hoteli Fregoli a zatelefonuje dávnej známej Belle Amarossi, niekdajšej milenke, s ktorou práve v Cincinnati prežil búrlivý vzťah, kým ho sám náhle neukončil. Sklamaná a ponížená žena síce súhlasí so stretnutím, schôdzka v hotelovom bare sa však pre Michaelovu aroganciu, nevšímavosť a neschopnosť empatie premení na trápnu roztržku.
Znechutený Michael chce v meste kúpiť darček pre syna. Namiesto do hračkárstva však vstúpi do luxusného sex-shopu, kde ho zaujme torzo starého japonského robota – automatonu s podobou gejše. Po návrate do hotela sa Michael spontánne zaľúbi do jednej z účastníčok seminára, zakríknutej Lisy Hesselmanovej, ktorej hlas začuje na chodbe. Strávi s ňou a jej kamarátkou Emily večer a napokon ju pozve na izbu. Pri spoločných raňajkách, po milovaní a nepokojnej noci plnej zlých snov, však Michaelove citové vzplanutie hasne. Zmätený muž premení svoju prednášku na chaotický výlev frustrácií, fráz, jalových proklamácií a dôverných vyznaní, aby napokon odletel domov, kde ho čaká manželka so synom a skupinkou priateľov. Synovi daruje japonskú robotickú gejšu.
Vnímavejší, rozhľadenejší divák, alebo ten, kto si film pozrie aj opakovane, zistí, že tu nič nie je náhodné, plytké, prázdne ani banálne. Všetky postavy majú dokonale vypracované motívy i charaktery, ktoré sa prejavujú nielen v replikách, ale aj „hereckých výkonoch“ bábok s prekvapivo vernými pohybmi, gestami aj živou mimikou. I napriek scudzujúcemu prvku, keď obraz zrejmými kĺbmi, švíkmi a spojmi (aj v tvárach postáv) zdôrazňuje, že sa jedná o bábky. Scény z lietadla, hotela, ulíc Cincinnati, reštaurácií, barov, sex shopu a kancelárií sú vypracované do poslednej podrobnosti presne tak, ako v živom filme. Na hraný film odkazuje i práca s rekvizitami, kostýmami, účesmi, „maskami“, svetlom, pohybmi kamery, uhlami a kompozíciami záberov aj strihom.
Hudba je neoddeliteľnou súčasťou príbehu. Dokonale nevtieravá, chvíľami priam podprahová, nebadateľne navodzuje atmosféru, dotvára charaktery, dopovedáva repliky. Koncepčná a nápaditá je najmä práca s hlasmi. Michaela narozprával David Thewlis, všetky ostatné postavy – mužské, ženské i detské – však majú hlas Toma Noonana. Mení síce intonáciu i melodiku reči, ale vždy ide o rovnaký hlas. S dvoma výnimkami: Lisa má zo začiatku výrazný ženský hlas Jennifer Jason Leighovej, no ako opadá Michaelove ľúbostné poblúznenie, aj Lisin – Leighovej hlas sa mení na Noonanov. Svoj ženský hlas, výrazne odlišný, má i robotická sexuálna hračka – gejša, ktorá sa v závere filmu nečakane rozospieva.
Lisa, ktorej citom opantaný Michael začne hovoriť Anomalisa, je citlivé naivné dieťa v tele zrelej ženy. Nesmelej, ostýchavej a submisívnej, zdanlivo celkom obyčajnej. Pozná motivačné knihy Michaela Stonea, ale sama priznáva, že ich musí čítať so slovníkom. Pod povrchom táto tuctová osôbka ukrýva jedinečnú individualitu – blízku nevinnej (lebo previnenia neschopnej) Gelsomine z Felliniho Cesty – napriek všemožným útrapám, krivdám a ústrkom nekonečne pozitívnu a optimistickú. Je dokonale spokojná so svojou prácou telefonickej marketérky, napĺňa ju a robí šťastnou. Scéna, v ktorej Michaelovi neumelým hláskom spieva svoju obľúbenú pesničku Girls Just Want to Have Fun z repertoáru Cyndi Lauper je azda najemotívnejšia, najdojímavejšia z celého filmu. Intímnejšia ako nasledujúce erotické scény vrátane zaujímavo nasnímaného orálneho sexu.
Kaufmanovi nejde o lacný efekt. Anomalisa preňho neznamená len Lisu, ktorá je výnimočná, ktorá je anomáliou. Jednak tých anomálií ponúka celú hrsť – a v neposlednom rade titul poukazuje aj na analýzu, ba možno priam psychoanalýzu. Lebo film by skutočne výstižnejšie ako recenzent dokázal charakterizovať skúsený psychoanalytik. Nielenže pôvodnú predlohu napísal Kaufman pod menom Francis Fregoli, i dejiskom ťažiskovej časti jeho snímky je hotel Fregoli. Vôbec nie náhodou sa jedna z porúch vnímania – depresívny blud zo skupiny paranoidných bludných syndrómov mylného určovania totožnosti (Wahnvorstellung) – odborne nazýva Fregoliho syndróm. Podľa talianskeho komika, presláveného majstrovskými prevlekmi, pomenovali poruchu, pri ktorej postihnutý vníma rôznych ľudí zo svojho okolia (vrátane najbližších) ako jednu a tú istú osobu, ktorá sa zámerne maskuje s cieľom vyvolať v ňom iba dojem, že ide o rôznych ľudí.
A bábkový Michael Stone, slávny a všetkými uznávaný motivačný guru, ktorý sám stratil motiváciu, cieľ života i chuť žiť, netrpí zjavne len Fregoliho syndrómom, ale i ďalšími paranoidnými bludmi. Scéna pri zrkadle, keď Michaelovi zmeravie tvár a hrozí odpadnutím (čo sa potom neskôr v snovej sekvencii naozaj stane) poukazuje na Capgrasov syndróm, ilúziu, že sám seba pozoruje zvonku, že sa nemôže vidieť alebo nespoznáva v zrkadle, prípadne, že je mŕtvy (Cotardov syndróm). Zhmotnením pokračujúcej deštrukcie Michaelovej osobnosti sú paranoidné nočné mory po sexe s Lisou. Sníva sa mu, že riaditeľ hotela Lawrence Gill, sídliaci v surrealistickej kancelárii v podzemí hotela, mu vyznal lásku, ba ponúkol sex s ľubovoľnou ženskou zamestnankyňou hotela – len aby sa vzdal Lisy. „Všetci okrem teba sú jedna osoba a milujú ma,“ vraví Michael Lise vo sne.
Táto časť filmu s plnou silou pripomína pochmúrnu paranoidnú antiutopickú grotesku Brazil Terryho Gilliama v štýle Orwellovej 1984, ale evokuje i motívy z diel Davida Lyncha. Na úteku z Gillovej kancelárie Michael „stratí tvár“ – bábke odpadne obličajová časť, takže vidíme konštrukciu skeletu figúrky. O ďalšej z paranoidných porúch sa presvedčíme, keď po prebudení a spoločných raňajkách Michael Lise obsedantne neuroticky vyčíta, že rozpráva s plnými ústami, ťuká si vidličkou o zuby a vôbec, že ho začína príliš dirigovať. Vtedy sa tiež Lisin jedinečný ženský hlas začne meniť na tuctový mužský.
Po príchode domov čakajú Michaela okrem rodiny aj priatelia na neformálnej uvítacej párty. Muž však konštatuje, že nevie, kto sú, nespoznáva ich, má konflikt s odcudzenou manželkou a syn opovrhne drahým starožitným japonským erotickým automatonom. V mäteži hlasov (ktoré všetky patria Tomovi Noonanovi) začne Stoneovou domácnosťou znieť prierazný ženský hlas automatona – gejše, spievajúci starú japonskú detskú pesničku Momotaro o chlapcovi, poslanom bohmi z neba, aby na odľahlom ostrove v spoločnosti psa, opice a bažanta viedol vojnu proti démonom. V záverečnej sekvencii, ktorá je vo filme prvou prežiarenou slnečným jasom, vidíme Lisu, sediacu v kabriolete s Emily, ako sa vracajú z kongresu. Lisa píše Michaelovi list, ďakuje mu za noc a v post scripte spomína, že našla slovo „Anomalisa“ vo svojom slovníku. Označuje vraj japonský výraz pre „nebeskú bohyňu“...
Nič v tomto filme nie je samoúčelné či náhodné. Všetko je so všetkým prepojené, všetko so všetkým súvisí. Spolucestujúci, ktorý v lietadle pri pristávaní vystrašene stíska Michaelovi ruku. Astmatický taxikár. Predavač v sex shope. Hotelový nosič batožiny. Všetci majú svoj príbeh, svoj viac či menej skrytý význam. A všetci sa raz viac, raz menej na seba ponášajú. Keď na hotelovej izbe Michael zapne televízor, dávajú v ňom film My Man Godfrey (u nás uvádzaný ako Jej komorník) z roku 1936, komédiu založenú na falošnej identite, kde William Powell hrá vagabunda, zamestnaného nedopatrením ako komorník vo výstrednej milionárskej rodine. Prirodzene, aj úryvok z filmu je „prerozprávaný“ do presnej bábkovej animovanej variácie.
Michael Stone nie je bežný hollywoodsky chlapík zmietaný krízou stredného veku. Úspešný stredostavovský muž bielej pleti v hojnosti a pohodlnom zabezpečenom živote nenašiel šťastie, ale frustrácie a depresie, vedúce až k pozvoľnej erózii duše. A o tom – o duševnom rozklade – je Kaufmanov nový film. Zobrať naoko banálny príbeh a zaodieť ho do animovanej formy je geniálny ťah. Všednosť sa stáva jedinečnosťou, výnimočnosťou, banalita nadobúda rozmery symbolu, podobenstva, meditácie o dospelosti, túžbach, snoch, ilúziách, libide a sexuálnych fantáziách. Anomalisa je umelcov pohľad na to, čo znamená byť mužom v našej kultúre začiatku 21. storočia. A zároveň je to i jedno z najväčších a najpríjemnejších, ale aj veľmi nedocenených filmových prekvapení (nielen) minulého roka.