Tohtoročným laureátom canneskej Zlatej palmy je turecký film Zimný spánok režiséra Nuri Bilge Ceylana, ktorý už v minulosti získal uznanie na tomto festivale, napríklad v roku 2011 za film Vtedy v Anatólii, je silnou rodinnou drámou a právom jej prináleží toto prestížne ocenenie. Ceylan sa vracia do Anatólie, táto nehostinná, no vráskavo podmanivá krajina je dejiskom jeho najnovšieho filmu.

Zimný spánok opäť otvára témy príznačné pre Ceylanovu tvorbu, ako rozpad vzťahov, rôzne podoby hraníc a priepastí, ktoré sa medzi ľuďmi vytvárajú, okrem chudoby a bohatstva aj rozdielnosť spôsobenú vekom, neschopnosťou zložiť klobúk a vyjadriť uznanie druhým, či strach z vlastnej malosti, ktorý ženie hrdinov k neustálemu dokazovaniu si vlastnej potrebnosti a dôležitosti. Ceylanovi poslúžili ako predloha poviedky velikána svetovej literatúry Antona Pavloviča Čechova, čo je výborným predpokladom silnej uzavretej drámy stojacej na dialógoch, postupnom odhaľovaní charakterov a ich vzájomnom otváraní rán.

Aidyn žije s mladou ženou Nihal a čerstvo rozvedenou sestrou Necla v hoteli, ktorí zdedili po rodičoch. Aidyn je herec na „dôchodku“ po neúspešnej kariére sa uchýlil k istote, finančne zabezpečený „kraľuje“ v miestnych novinách ako externý dopisovateľ a svojimi povýšeneckými múdrosťami kŕmi prostý ľud zápasiaci s úplne inými problémami ako on. Aidyn sa snaží sebe i blízkym dokázať, že to, čo robí je dôležité, no vo výsledku sú jeho rady a kázania povýšeneckým moralizátorstvom. Radí to, čo sám nikdy neokúsil, je pokrytec, rovnako ako všetci ostatní... Ceylan definuje vyššiu triedu, ktorá netrpí nedostatkom financií, ako znudene nešťastnú, jeho postavy sa snažia ušľachtilo dokazovať svetu, že sú nápomocní. Nihal je aktívna v dobročinnej organizácii, Aidyn sa jej vysmieva, no keď mu neznáma dopisovateľka pohladí ego, odrazu je ochotný prispieť na projekt, ktorý si to opodstatnene nezasluhuje. Aidyn je zaslepený vlastným žiarom. Ceylan je kritický, no z postáv sa nevysmieva, ich smútok nie je patetický, ale veľmi tvrdo a dôrazne odkrýva ľudskú malosť, či prízemnosť. Aidyn „hrá“, nie len pred svetom, ale i pred sebou, postupne sám prestane veriť svojej role, čo ho síce zbaví posledných ideálov, no navráti k pokore.

Film má veľmi jednoduchú štruktúru, cielene rozvíja hlavný motív, jednotlivosti, ktoré spočiatku akoby nesúviseli, sa reťazia a vytvárajú jasnú definíciu sveta. Chudobná rodina „vazalov“, ktorým Aidyn prenajíma dom, bojuje s ponížením a nenávisťou k „pánom“. Aidyn však nie je boháč, ktorý by nevedel, čo je to hlad, sám pochádza z chudobnej rodiny, ktorá všetko nadobudla vlastným úsilím, čím sa prehlbuje bipolárnosť tejto rozporuplnej postavy. Nepriamo, no veľmi kruto ponižuje, sám o tom však nemá tušenie. Byť otvorený zlu, predbehnúť ho dobrom, téma, ktorú rodina rieši v nadšenej diskusii, v hrdinoch hlboko rezonuje, zostane a napokon je zhmotnená skutkami, ktoré definujú vyústenie konfliktu a sú metaforou príbehu, alegóriou vzťahov, ktoré sú tak prosté a pritom tak komplikované. Každá scéna je uzavretou dramatickou jednotkou, vytvára dusno, ktoré ešte väčšmi zvýrazňujú tmavé interiéry hotela, či jednotlivých príbytkov. Sú v kontraste s obrazmi sivej, otvorenej krajiny, ktorá vzbudzuje dojem nemennej nudy, pod svojim tichým povrchom skrýva smútok, odmieta sa podriadiť človeku, ktorý nevie čo s mocou. Nedovolí Aidynovi ujsť, prinúti ho do posledného sústa zjesť, čo si navaril. Postavy si uvedomujú, že sú väznené a dávno stratili všetky možnosti, Aidyn sa snaží odpútať od manželky, nechce ju viac zraňovať, metaforou jeho vnútornej premeny je vypustenie divokého koňa, ktorého si chcel podmaniť rovnako, ako pred rokmi Nihal. Tá je už príliš vyčerpaná a zatrpknutá, na útek aj na zmierenie je príliš neskoro.

V snahe dokázať sami sebe, že niekým sú sa hrdinovia neopodstatnenou krutosťou jeden na druhom vŕšia. Neochota potlačiť svoje egá, svoje zámery vyvyšujú na piedestál sveta, sú to pokryteckí kazatelia, znudení dostatkom, citovo vyprahnutí, zostala im len bolesť a zlosť. Samoľúbo a s opovrhnutím nedokážu ustúpiť vlastným múrom, rútia sa za nejasným cieľom,  zanechávajúc za sebou spustošenú zem. Väznia a sami sú väzňami v labyrinte, ktorí si vyšliapali, dobrovoľne spočinuli v nešťastí a nevedia nájsť dvere. Krajina je silným démonom, nedovolí postavám rozísť sa, drží ich uzamknutých a núti čeliť svojej  malosti. Dávno zanevreli na city, ktorým nerozumejú, nemajú jasný cieľ. Ceylan nám pripomína našu plachosť, strach z nepotrebnosti a bezcieľnosti, v ktorom urážajúc a ubližujúc v mene nelásky oscilujeme na presne danej trase narodenie - smrť.

Film veľmi presne definuje tému, každou scénou ju dôsledne, zároveň veľmi prirodzene a nenásilne rozvíja, pričom využíva rozporuplnosť charakterov a presné nastavenie vzťahov. Veľmi pomaly a plynulo dochádza ku gradácii deja, útržkovito vyhrotených konfliktov, ktoré v komorne uzavretom priestore zomelú postavy. Tie zo seba navzájom ujedajú, dopracujúc sa na samé dno svojich poloprávd, až napokon rezignovane zložia zbrane a padnú na kolená, stojac zoči-voči svojej obludnosti. Aidyn mlčky žiada o odpustenie, záverečná pointa je silnou katarziou. Ceylan nikomu nezostáva dlžný, jeho hrdinovia sa popália a s horkosťou priznávajú prehru, tá kruto zatrasie ich hodnotami, doplatia na svoju hrdosť a neschopnosť otvorene počúvať nielen rady, ale i volanie o pomoc.

Ceylanovi hrdinovia sú veľrybami vyhodenými na breh, hladne túžia po zmysle života, po naplnení, sú zomknutí nevraživosťou a vzájomným parazitizmom, pretekajú sa v túžbe po užitočnosti, spája ich bezmocnosť, pocit malosti, tak intenzívny a naliehavý, až napokon rozožerie panciere, ponorí ich do krutej pravdy a postupne prenikáme pod klamstvo, v ktorom ustrnuli. Ceylan demaskuje pretvárku a vzťahy medzi Aidynom, Nihal i Neclou, táto trojica však nemá riešenie. Najbližší sú si najvzdialenejšími, planéty s vlastnou dráhou si zavadzajú a dobre vedia, že na objatie je už neskoro. Hotel je katalyzátor, núti svojich obyvateľov narážať na horiace mantinely a namiesto snahy uhasiť pochybnosti toho druhého, pomôcť mu zmieriť sa s problémom, zdieľať s ním strach, bolesť, samotu, prilievajú olej,  budujú vatru, vzďaľujú sa do nenávratna, chladého ako kráter sopky, až ich napokon prikryje tichý sneh. Pahreba sa postupne pomaly, dôsledne a neodvratne rozhára, zima postupuje, oheň je však chladný, hrdinovia sú zničení vlastným sklamaním a neschopnosťou vystúpiť z dusného tieňa, poznajúc pravdu jej však nevedia čeliť, nevedia čo si s ňou počať, ako sa s ňou vyrovnať, ich prázdno je ťažšie ako celý svet...

Chudobní, bohatí, intelektuáli, či prostoduchí, nik si nezasluhuje viac, ako má. Všetci sme tichými zberačmi črepín, čo sme sami rozbili a nedokážeme prísť na to, ako ich dostať do pôvodného stavu. Ceylan nás otvára, jeho priama výzva je trpkým a opodstatneným obrazom ľudskej márnivosti a dotýka sa nás viac, ako sme ochotní si  priznať.

Zimný spánok, (Kiş Uykusu), Francúzsko, Nemecko, Turecko, 2014
Dĺžka: 196 minút
Réžia: Nuri Bilge Ceylan
Scenár: Ebru Ceylan, Nuri Bilge Ceylan
Kamera: Gökhan Tiryaki
Strih: Nuri Bilge Ceylan, Bora Göksingöl
Hrajú: Haluk Bilginer, Melisa Sözen, Demet Akbag, Ayberk Pekcan, Serhat Mustafa Kiliç, Nejat Isler, Tamer Levent, Nadir Saribacak a ďalší.
Premiéra v SR: 16. októbra 2014
Foto: Film Europe