„Sex, sentiment a sadizmus vládnu svetom a priťahujú čitateľov i divákov.“ Na túto okrídlenú vetu z dávnych čias  štúdia žurnalistiky si spomínam neraz nielen pri listovaní súčasným bulvárom, ale aj po zhliadnutí nejedného filmu. Napríklad po projekcii nemeckého titulu Vlhké miesta, ktorý do našich kín v týchto dňoch prináša  Asociácia slovenských filmových klubov.

Jeho základom je rovnomenná kniha kontroverznej nemeckej televíznej moderátorky a publicistky britského pôvodu – Charlotte Roche - z roku 2008. Mimochodom, pred niekoľkým rokmi  vyšla i v slovenskom preklade.
Pretransformovania do filmovej podoby sa ujal nádejný nemecký režisér a scenárista David Wnendt (1977). Tento syn diplomata sa narodil vo Švajčiarsku, vyrastal v Islamabade, Miami, Bruseli, Prahe (tam navštevoval istý čas aj FAMU) a v Nemecku. Do sveta divadla a filmu prenikal sprvu ako osvetľovač, technik, strihač či asistent produkcie. Neskôr absolvoval v Berlíne univerzitné štúdium obchodnej správy a žurnalistiky a v Babelsbergu filmovú réžiu. Ešte ako študent získal niekoľko ocenení za krátke filmy Kalifornské sny či Malé svetlé. V celovečernom filme úspešne  debutoval v roku 2011 absolventským titulom Bojovníčky o pravicovej scéne v niekdajšom Východnom Nemecku, ktorý nakrútil podľa vlastného scenára.

V jeho druhom opuse je v centre pozornosti opäť ženská hrdinka, ale teraz  skúma jej sexuálne správanie. Protagonistka –osemnásťročná Helena (Carla Juri), ktorá je zároveň rozprávačkou príbehu, je totiž posadnutá experimentovaním so sexom a porušovaním spoločenských tabu. Keď sa poraní pri holení intímnych miest ocitne sa v nemocnici. Ale ani tu neprestáva vo svojich sexuálnych „hrátkach“, navyše, keď sa jej pre ne podarí získať jedného z ošetrovateľov (Christoph Lelkowski).

Napriek tomu, že po technickej stránke je film celkom zaujímavo nasnímaný, nechýba ani animácia a metafory (napríklad opakované ponáranie sa do vody i spomienok), ale obsahovo i obrazovo je iba pre diváka so „silným žalúdkom“, ktorý sa vie vyrovnať so zobrazovaním nechutností. Helena totiž  nemá zábrany pri manipulácii s telesnými výlučkami, včítane menštruačnej krvi, masturbácii, ale ani pri manipulácii s okolím. Nikdy nevieme, či je pravda, čo práve niekomu hovorí, alebo výmysel, ktorým chce ublížiť. Lebo za príjemnou tváričkou a pekným telom sa skrýva  esencia zla. Darmo sa postupne dozvedáme o príčinách jej psychického narušenia, či o jej  detsky naivnej snahe spojiť opäť  rozvedených rodičov. Nevyváži to ten pocit zhnusenia nad egoistickou bytosťou (jej jediným problémom sú asi len hemeroidy), ktorá sa, možno z nudy, možno pre psychickú poruchu, hrá s vlastným telom i pocitmi rodičov, brata, priateľky Corinny i iných a zneužíva ich. Berie drogy, neuznáva žiadne hodnoty, má svojské predstavy o hygiene a podobne.

Človek je zaskočený tým, ako  sa posúvajú hranice morálnych zábran v konaní, ale i pri jeho zobrazovaní. A nevdojak sa spytuje: Čo sa to s nami deje? Čo chceli filmári tým či oným dielom povedať? Pri niektorých kontroverzných známych filmoch, ktoré sa  tiež pohybujú na hranici porna, je divák ochotný všetko tolerovať, lebo cíti, že je tu akási filozofická výpoveď, posolstvo a občas aj humor. Lenže Vlhké miesta, aj keď sa skrývajú za  sofistikovaný portrét  sexuálneho tápania mladého dievčaťa a jeho vnútorného dozrievania,  sú z môjho pohľadu, viac-menej iba istou provokáciou, ktorá diváka viac nudí, než vzruší a väčšinu, navyše, asi aj poriadne  zhnusí.  

Vlhké miesta (Feuchtgebiete), Nemecko, 2013
Dĺžka: 109 minút
Réžia: David Wnendt
Scenár: David Wnendt
Kamera: Jakub Bejnarowicz
Hudba: Enis Rotthoff
Hrajú: Carla Juri, Perl Baumeister, Meret Becker, Christoph Letkowski, Axel Miberg, Edgar Seige a ďalší
Premiéra v SR: 5. júna 2014
Foto:ASFK