Aj mnohí slovenskí turisti, pre ktorých dovolenka v Grécku neznamená len vylihovanie na pláži, ale i návštevu početných historických pamiatok, poznajú Meteoru – kláštorné sídlo a pútnické miesto, vypínajúce sa nad Thesálskou rovinou v strednej časti krajiny. V komplexe skalných veží z hnedého pieskovca vznikli už v 14. storočí prvé kláštory, niektoré až vo výške štyristo metrov. Celkove ich bolo dvadsaťštyri, dnes je obývaných šesť, v ktorých návštevníci nájdu dôkazy mníšskeho života, vzácne fresky i náboženské relikvie.

Meteora znamená „vznášajúce sa vo vzduchu“, a práve tak kláštory, zasadené do strmých skál, pôsobia. Nečudo, že toto fascinujúce miesto si vybral za dejisko svojho rovnomenného druhého celovečerného filmu grécky režisér Spiros Stathoulopoulos (1978). Prvé roky svojho života strávil v rodnom Solúne (Thessalonikách), ako osemročný sa presťahoval s rodičmi do Kolumbie. Už o šesť rokov neskôr získal svoju prvú filmovú cenu za krátky hraný film Dimenzia. Ako osemnásťročný absolvoval povinnú vojenskú službu v rodnom Grécku a z tejto skúsenosti vyťažil ďalší krátky film Nekropolis. Po návrate do Kolumbie spolupracoval so známym tamojším režisérom Carlosom Palauom  ako strihač na filme Habitos sucios. Rok pred svojou tridsiatkou dokončil štúdium na filmovej škole v Los Angeles a debutoval v hranom filme ako režisér.

Jeho prvotina mala záhadný názov P.V.C.-1 (Kolumbia, 2007). Skrýval sa za ním názov chemickej látky polyvinylchlorid, ktorá bola súčasťou v krajine používaných časovaných bômb. Teroristi ich pripevňovali na krk matkám rodín, od ktorých žiadali vysoké výkupné. Film, inšpirovaný skutočnými udalosťami, nakrútil Spiros Stathoulopoulos napriek jeho dĺžke (85 minút) v jedinom zábere, bez strihu. Vzbudil pozornosť na festivale v Cannes i v Solúne, kde získal cenu pre najlepšieho režiséra, ocenili ho aj novinári združení vo FIPRESCI. Meteora (2012) je jeho druhé celovečerné hrané dielo.

V centre príbehu je vzťah dvoch ľudí – gréckeho mnícha Theodorosa a ruskej mníšky Uranie, rozvíjajúci sa na pozadí života obyvateľov ortodoxných kláštorov a dedinčanov v ich bezprostrednej blízkosti. Režisér, ktorý je spoluscenáristom i kameramanom filmu, sleduje tento život priam s dokumentárnou presnosťou, podčiarknutou opakovanými rituálmi v jednej i druhej komunite. Tento „paradokument“ plynulo a nenásilne prechádza do animovaných pasáží, ktoré ho menia na filmovú báseň. Majstrovské animácie zlato-hnedej farby, akoby s dôstojnou patinou dávnych čias, zobrazujú vnútorný život oboch hlavných postáv, ich vzájomnú náklonnosť, duševnú blízkosť a telesnú príťažlivosť, ale aj urputný boj, ktorý Theodoros i Urania zvádzajú s telesným pokušením, snažiac sa dodržať sľub daný Bohu. Film sa odvíja v pomalom tempe a vyznačuje sa dlhými statickými zábermi, akoby chcel tvorca poskytnúť divákovi čas dokonale si prezrieť a vychutnať obraz a jeho atmosféru. Na rozdiel od debutu sa tu pracuje aj so strihom (George Cragg), ale tiež veľmi úsporne (najdlhší plynulý záber má takmer desať minút). Minimalistický je aj slovný sprievod (o dialógu sa vlastne ani nedá hovoriť), väčšinou má podobu modlitby alebo meditácie, ktorá spolu s početnými symbolmi prevažne náboženského charakteru a s výraznou zvukovo-hudobnou stránkou posilňuje pocit filmovej básne. Často sa používa rytmický zvuk klopkania drevených tĺčikov na drevenú dosku, ktorý sa postupne závratne zrýchľuje, hlas rozličných zvonov, ktorý v jednom dramatickom okamihu znie až disonantne,  píšťalka miestneho záhradníka, ktorému medveď obžiera figovník, ako aj majestátny chrámový chorál (hudobným konzultantom bol Ulrich Scheideler). Je zaujímavé, že reálny zvuk sa uplatňuje aj v animovaných častiach, napríklad klepot drevákov mníchov, vystupujúcich namáhavo po kamenných schodoch na úpätí skalnej veže.

Z pokojnej filmovej narácie sa vydeľujú dve dramatické scény: zabíjanie kozy, jej nafukovanie a zodieranie z kože, ktoré prekvapuje svojou brutalitou a zvukovou predimenzovanosťou v podobe priam ľudského náreku na smrť odsúdeného zvieraťa,  a následný romantický „piknik“ milencov, na ktorý bola „obetovaná“ koza určená ako Theodorosom pripravený lahodný pokrm. Hoci takmer bez slov, z celého posedenia v tieni stromu cítiť vzájomnú blízkosť a porozumenie tohto „zakázaného“ páru, ale aj bolesť z neriešiteľnej dilemy. Keďže Theodoros (Theo Alexander, narodený r. 1981 v Aténach) je Grék a Urnia (Tamila Koulieva-Karantisnaki , nar. 1967 v Moskve) je Ruska, zabávajú sa prekladom a výslovnosťou troch slov: zúfalstvo – sloboda – more. Troch osudových slov, veď  zúfalstvo je vraj jediný neodpustiteľný hriech, sloboda ich prirodzenou túžbou a more symbolom voľnosti, priestoru a zmeny.

Film Meteora sa začína dlhým záberom na animovaný ikonostas, na ktorého ústrednej tabuli je výjav z kláštorného komplexu – osamelý košatý strom na samom vrchu pieskovcovej skaly, a po bokoch portréty Theodorosa a Uranie. Posledný záber je takmer totožný – ibaže obaja protagonisti chýbajú. Pred asketickým životom v modlitbách a odriekaní dali prednosť svojej prirodzenej telesnosti a normálnej budúcnosti. Zdá sa, že Kristus, ktorý ich v jednej animovanej sekvencii prostredníctvom svojej preliatej krvi vyviedol z bludiska pochybností, požehnal ich rozhodnutiu. Veď „i na ceste k Bohu sa možno zastaviť, alebo zmeniť smer“...

Druhá snímka Spirosa Stathoulopoulosa, ktorá potvrdila jeho nesporný filmársky talent, sa premietala vlani na MFF v Berlíne a tohto roku v pražskej časti Febiofestu. Je to typický „artový“ film, ktorý si vyžaduje spoluprácu trpezlivého, tolerantného diváka. Zážitok, ktorým sa mu odmení, možno označiť za mimoriadny.

Meteora (Metéora), Grécko v spolupráci s ZDF a Arte, 2012
Scenár: Asimakis Alfa Pagidas, Spiros Stathoulopoulos
Réžia a kamera: Spiros Stathoulopoulos
Strih: George Cragg
Hudobný konzultant: Ulrich Scheideler
Hrajú : Theo Alexander, Tamila Koulieva-Karantisnaki a ďalší
Dráma, 82 minút
Premiéra v SR: 27. júna 2013
Foto: Film Europe