V poslednom období  pribúdajú zaujímavé filmy z dielne mladých slovenských tvorcov.  Patrí medzi ne i tohtoročný titul Až do mesta Aš - celovečerný hraný debut scenáristky a režisérky Ivety Grófovej. V lete nás reprezentoval na MFF Karlove Vary v rámci sekcie Na východ od Západu a v októbri ho majú uviesť v jednej zo sekcií filmového festivalu  v Londýne. Ale už v týchto dňoch sa s ním stretávajú aj slovenskí diváci: otvoril festival Cinematik v Piešťanoch a od 13. septembra ho do  svojho distribučného plánu zaradila Asociácia slovenských filmových klubov.

Trenčianska  rodáčka Iveta Grófová (1980) je absolventkou  Ateliéru animovanej tvorby (2004) a Ateliéru dokumentárnej tvorby (2006) na Vysokej škole múzických umení. Režírovala krátke dokumenty Aspoň, že tak (2003), Politika kvality (2005) Nazdar partička (2005), Gastarbeiteri (2007) a krátky  animovaný film Bolo nás 11 (2004). Svoj  celovečerný debut  Až do mesta Aš (2012) začala nakrúcať pôvodne  tiež ako dokument s neherečkami,  ale  postupne si vraj uvedomovala (film vznikal prakticky skoro šesť rokov), že  prijateľnejšia bude hraná podoba výpovede o Dorotke z východného Slovenska, ktorá odíde za prácou do českého mestečka Aš na nemeckých hraniciach. Hovorí, že hľadala odpovede na otázku, čo spôsobilo jej zmenu a za najdôležitejšie považovala „čo najautentickejšie zachytiť motivácie  dievčaťa z tohto prostredia k drsným životným rozhodnutiam, ktoré sa na povrchu môžu javiť ako nemorálne.“

Divák vidí v prvých záberoch Dorotku (Dorota Billá) ešte v rodnej rómskej osade Petrová pri Bardejove ako sa lúči so svojou láskou Dodíkom. Rodičia totiž  považujú jej chodenie do školy za zbytočnosť. Je už predsa dospelá, treba, aby zarábala. A vraj najlepšie sa jej to podarí ako šičke v textilnej fabrike v  mestečku Aš v najzápadnejšom  kúte Čiech, kam ju kamera sleduje. Ocitáme sa spolu s ňou v beznádejne pôsobiacom prostredí dielní, zaskočenou osamelosťou v dave, kde sa mieša slovenčina, čeština, rómčina, nemčina, ale spoznávame aj  Ukrajinky, Vietnamky či Mongolky, ktoré tu tiež chcú začať nový život. Možno aj ony, podobne ako Dorotka, snívajú o princovi na bielom koni – o veľkej láske a o rodine. Medzitým ju Silvia (Silvia Halušicová), nekonvenčná spolubývajúca na ubytovni, zoznamuje s odvrátenou stranou  života v mestečku, kam prichádzajú relatívne solventní  Nemci za lacnou zábavou. Dorotka pomaly stráca zábrany, navyše, keď jej Silvia robí svojského pasáka a dohodne jej stretnutie s obstarožným Nemcom Johanesom (Robin Horký). Nočný život sa, samozrejme, podpíše i pod  pracovné výkony a dievčatá vyhodia z práce a onedlho aj z ubytovne. Dorotka  si nemá od koho požičať a volá mame, že je hladná a nevie, čo má robiť. Dozvie sa, že si musí poradiť sama.  Ale ako? Zdá sa, že najschodnejšia cesta je prostitúcia. Lenže  ona predsa mala celkom iné predstavy o živote...

Režisérka  ešte ako  osemnásťročná študentka bola v Aši na brigáde a tamojší život ju šokoval, ale ako vidno, aj umelecky inšpiroval.. Z filmu cítiť jej osobnú skúsenosť  s prostredím. Jednotlivé situácie  či charaktery, útržky dialógov, pôsobia nesmierne autenticky. Kamera Viery Bačíkovej všetko sleduje dokumentárnym spôsobom, „čarovať s pohybom a svetlom či rozmazanými zábermi“ a priznávať hraný film, začína až v sexuálnych  scénach. Zakomponované sú aj zábery snímané mobilom či webkamerou.  V kontraste k tejto poetike  sú  animované sekvencie, ktoré predstavujú snové vízie a nahrádzajú akoby Dorotkin vnútorný monológ. Mimochodom, režisérka na stretnutí s novinármi prezradila, že  vznikli v čase, keď Dorotka nemohla nakrúcať, pretože sa stala mamičkou dcérky. Dlhý čas nakrúcania a krutá náhoda zas rozhodli, že  predstaviteľ Johanesa , Robin Horký, sa nedožil premiéry.

Až do mesta Aš je drsné rozprávanie  o komplikovaných osudoch a neschopnosti realizovať svoje predstavy a vymaniť sa z nástrah života.  Grófová neanalyzuje, nehodnotí, iba pozoruje ako dievčatá koketujú s drogami, amorálnosťou i zločinom  a všetko sa im vymyká z rúk. Má dar naznačovať. Napríklad scéna v telefónnych búdkach, kde popri protagonistkách vidíme Mongolku, ktorá by sa chcela vrátiť domov. Alebo scéna na diskotéke či v erotickom klube. V niektorých chvíľach človek  možno stráca súvislosti, ale domýšľa si niečo pod povrchom lámaného dialógu. Každý hovorí svojou rečou a vlastne si nerozumejú

Ako Grófová  hovorí, o vzniku filmu by mohla napísať knihu. Nečudo, počas šiestich rokoch sa všeličo stáva a v materiáloch sa dočítame, že ide „o tragikomédiu o nádeji, nakrútenú zbernou metódou“ a neskôr zas, že ide o „ minimalistickú sociálnu drámu“. V každom prípade vznikol film, ktorý zaujme, ale Bože chráň to zažiť na vlastnej koži.  Divák sa možno viac ako na filmové spracovanie sústreďuje na to, že  videl varujúce mapovanie  v podstate nevymyslenej skutočnosti. A zimomriavky naháňa poznanie, že tie príbehy majú nadčasovú platnosť a vonkoncom sa nemusia udiať iba  na trase východné Slovensko-Aš,

Až do mesta Aš, Slovensko-Česko, 2012
Dĺžka: 80 minút
Námet, scenár a réžia: Iveta Grófová
Spoluautor scenára a dramaturg: Marek Leščák
Kamera: Viera Bačíková
Strih: Maroš  Šlapeta
Hudba: Matej Hlaváč
Zvuk: Tobias Potočný
Hrajú: Dorota Bíllá, Silvia Halušicová, Robin Horký a ďalší
Premiéra v SR:13.septembra 2012
Foto: ASFK