Nemá klasické filmové vzdelanie, ale stal sa jedným z medzinárodne najuznávanejších súčasných režisérov. K vlastnej tvorbe sa dostal cez televízne skúsenosti, ale jeho filmy sú na míle vzdialené od tradičnej televíznej produkcie. Už jeho debut Húština získal Cenu kritikov na Maďarskom filmovom týždni v Berlíne 2003, kde o rok neskôr odmenilo publikum svojou cenou jeho druhý celovečerný film Dealer, ktorý si priniesol aj ocenenia z celého radu ďalších festivalov, napr. v Mar Del Plata.

Za vrchol jeho doterajšej tvorby považujú filmoví labužníci  Mliečnu dráhu z roku 2007, odmenenú Zlatým leopardom na festivale v Locarne. Je to experiment, ktorý sa skladá z ôsmich desaťminútových statických mikropríbehov bez slov, oslovujúcich rovnako milovníkov filmového i výtvarného umenia. V tomto roku získal jeho najnovší film Je to iba vietor, inšpirovaný skutočnými sériovými vraždami v Maďarsku a útokmi na Rómov, Veľkú cenu poroty a Filmovú cenu Amnesty International na Berlinale. Hovoríme o súčasnom maďarskom režisérovi Benedekovi Fliegaufovi (1974). Po premiére 28. júna prichádza do našich kín vďaka Asociácii slovenských filmových klubov jeho štvrtý, z roku 2010 pochádzajúci film Lono (Méh / Womb, Nemecko – Maďarsko – Francúzsko).

Odborníci ho považujú za režisérov divácky najkomunikatívnejší film, pričom ide o  Fliegaufovo prvé dielo nakrútené po anglicky.  Je to psychologická dráma s prvkami sci-fi i romance. Dvadsaťročná Rebecca sa po dvanástich rokoch vracia na nevľúdne, chladné a vetristé anglické pobrežie (nakrúcalo sa na severe Nemecka), do dreveného prímorského domčeka dnes už mŕtveho starého otca. Pri stretnutí so svojou detskou láskou, kamarátom Tommym, zisťuje, že čas nezničil zárodky nežného citu a je na čo nadviazať. Mladík onedlho tragicky zahynie pri autonehode, ale láska pretrvá doslova až za hrob. Rebecca, napriek nesúhlasu Tommyho matky, sa rozhodne pre umelé oplodnenie klonovanou  DNA svojho mŕtveho priateľa, netušiac, aké komplikácie spôsobí sebe, svojmu dieťaťu i ostatných zúčastneným osobám.

Príbeh, postavený na silnom ľúbostnom vzťahu, ale aj na možnostiach genetickej manipulácie, čo možno nie je hudba priveľmi vzdialenej budúcnosti, nezaujme natoľko skromným dejom, ako skôr náladou a atmosférou, v ktorej sa odohráva. Benedek Fliegauf je známy premyslenou prácou s obrazom a zvukom, ktoré majú prevahu nad nepočetnými dialógmi. Kamera Pétera Szatmáriho sa priam vyžíva v zobrazovaní búrlivého, sivo-modrého mora, čo sú dve farby, ktoré dominujú celému filmu. Neustále sa prevaľujúce spenené vlny korešpondujú s vnútornými pocitmi hrdinov, s ich stavmi nespokojnosti, nevyrovnanosti a napätia. Drevený domček s krehkým zábradlím, ktorý sa stal útočiskom ženy a jej nezvyčajnou cestou nadobudnutého syna, vyzerá na opustenej, vlhkej pláži ako príbytok kdesi na konci sveta a jeho osamotenosť zdôrazňuje opustenosť hrdinky. Čisté prostredie, akoby zbavené všetkých zbytočností, a istá časová nezaradenosť príbehu, poskytujú priestor na vychutnanie si toho podstatného – bezprecedentných peripetií jedného ľúbostného vzťahu. Hudba, ktorú skomponoval Max Richter, nie je ani tak realizáciou obyčajného notového záznamu, ako skôr raz stíšenou, inokedy do fortissima  zosilnenou reprodukciou reálnych zvukov. Nie nadarmo sa v súvislosti s týmto režisérom hovorí o tzv. ambientnom filme (slovo ambient pochádza z latinčiny a znamená prostredie, okolie). Všetky zvuky môžu byť za istých okolností hudbou. Vytvára sa z nich akustické prostredie, zvuková kulisa, navodzujúca istú atmosféru, ktorú poslucháč – divák spracuje ako náladu či pocit. Charakteristická je napr. scéna, v ktorej Tommy II, čiže syn, nešťastný a zmätený z odhalenia svojej totožnosti, búcha nefunkčnou soľničkou o stôl, vytvárajúc rytmický sprievod svojej zúrivosti. Zvukár Armo Wilms rovnako majstrovsky narába aj s tichom ako udržiavateľom  a podporovateľom rastúceho napätia. Stačí si spomenúť na nemú scénu stretnutia Tommyho II so starou ženou, o ktorej netuší, že je to jeho babička, kým v tvári skvelej herečky Lesley Manvillovej sa odzrkadlí nielen celá škála rozporuplných pocitov, ale aj spomienok na mŕtveho syna.

Lesley Manvillovú a Petra Wrighta si do úloh Tommyho nešťastných rodičov „požičal“ režisér od svojho britského kolegu Mike Leigha, kde patria do okruhu jeho dvorných hercov (vlani sme ich videli v jeho skvelom filme Ďalší rok). Rebeccu stvárnila Eva Green (1980), dcéra slávnej francúzskej herečky a autorky kníh pre deti Marlene Jobertovej a švédskeho zubára Waltera Greena. Krásnu a tvárnu herečku sme videli v Bertolucciho Rojkoch (2003), v menej vydarenej gangsterke Arséne Lupin – zlodej gentleman (2004), v Scottovom Kráľovstve nebeskom (2005) a ako Bondovo dievča po boku Daniela Craiga v Casine Royale (2006). Rebecca ponúkla herečke ďalšie možnosti na psychologické prehĺbenie talentu. Jej hrdinka prechádza v Lone veľkým časovým i vývojovým oblúkom, od šťastne zamilovaného dievčaťa cez nádeje plnú mladú matku až po kontroverznú zrelú ženu, matku i žiarlivú potenciálnu milenku vlastného syna. Scény, v ktorých Rebecca striehne na každý krok svojej sokyne – synovej mladej priateľky, patria k vrcholom jej hereckého majstrovstva o to väčšmi, že sa odohrávajú bez slov, iba v náznakoch kradmých pohľadov a nervóznych gest. Matt Smith, známy zo seriálu Doctor Who – Pán času, v dvojrole Tommyho zostáva v tieni svojej partnerky, hoci tiež má niekoľko silných scén, ako je už spomínaný výbuch zlosti so soľničkou  Zmätok, do ktorého ho uvrhne matka svojím priznaním, bezradnosť z vlastnej identity vyjadril presvedčivo. Kladné hodnotenie si zaslúžia aj detskí herci Ruby O. Fee a Tristan Christopher, ktorí vierohodne predviedli detské kamarátstvo, postupne nadobúdajúce ešte neuvedomelé znaky prvej lásky.

„Neha, sebectvo, altruizmus, minulosť, budúcnosť, etika, láska – okolo Lona krúžia všetky tieto elementy,“ povedal o náplni svojho štvrtého celovečerného filmu scenárista a režisér Benedek Fliegauf. Hoci znalci jeho diela tvrdia, že nedosahuje úroveň predošlých otvorenejších experimentov, vďaka premyslenej zvukovo-obrazovej stránke je to silný filmový zážitok, ktorého tvorca určite nerobí hanbu svojmu slávnemu predchodcovi a duchovnému učiteľovi, maďarskému filmovému klasikovi Bélovi Tarrovi, s ktorým ho spája aj spomalený temporytmus rozprávania. Film Lono je aj podnetom na premýšľanie o vzťahu vedy a morálky, ktorému sa pri zrýchlenom vedecko-technickom vývoji určite v neďalekej budúcnosti nevyhneme.

Scenár a réžia: Benedek Fliegauf