„Bojovný film naplnený osamelosťou mladej generácie stratenej v modernej technológii v spoločnosti, ktorá sa vyrovnáva s problémami postkomunistickej éry.“ Týmito slovami odôvodnila vlani medzinárodná porota Art Film Festu v Trenčianskych Tepliciach udelenie Modrého anjela – Hlavnej ceny festivalu za réžiu poľskému debutantovi Janovi Komasovi za film Miestnosť samovrahov (Poľsko, 2011). Nazdávam sa, že problém, ktorý film nastoľuje, sa nedotýka len postkomunistickej, ale každej modernej spoločnosti s jej rýchlo sa vyvíjajúcimi informačnými technológiami, bezbrehým konzumovaním a bezohľadným presadzovaním vlastných záujmov na úkor iných ľudí a hodnôt.

Jan Komasa (1981) je absolventom Národnej školy filmu, televízie a divadla Leona Schillera v Lodži, podľa niektorých informačných materiálov študoval aj filozofiu na varšavskej univerzite. V druhom ročníku ho vybrali spomedzi tisícky uchádzačov do sekcie Cinéfondation v Cannes, kde získal cenu za krátky film Fajnie, že jesteš (Dobre, že si, 2004). Je spolutvorcom poviedkového filmu Oda do radości (Óda na radosť, 2005, ktorý bol odmenený Osobitnou cenou poroty na 30. festivale poľských filmov v Gdansku a videli ho aj na festivaloch v Rotterdame a Karlových Varoch. V roku 2007 nakrútil celovečerný dokument Splyw (Prietok) a o rok neskôr podľa vlastnej divadelnej hry televíznu snímku Golgota wroclawska. Miestosť samovrahov, ktorá vznikala tri roky, je jeho celovečerným hraným debutom. Podľa príhovoru pri preberaní Modrého anjela, venoval ho zosnulej priateľke Magde, ktorá bola tragickou inšpiráciou jeho prvotiny.

Vo filme je však hlavným hrdinom chlapec, osemnásťročný maturant Dominik. Zdá sa, že v živote má ustlané na ružiach. Obaja rodičia úspešne podnikajú a darí sa im prenikať aj do „vyššej“ spoločnosti, v škole má výborné známky a pred sebou prestížnu univerzitu, na vyučovanie ho vozí auto so šoférom. Jedináčik z bohatej rodiny, ktorý zbalil najkrajšie dievča školy a nikdy mu nechýbajú peniaze, nepatrí zrejme medzi obľúbencov spolužiakov, čo sa čoskoro prejaví dramatickým spôsobom. Krátky úlet na stužkovej, nevinný bozk s kamarátom, ktorý niekto nafotí a zavesí na sociálnu sieť, potom náhodná, eroticky zafarbená epizóda na športovom tréningu, ktorá sa tiež objaví na internetovom fóre, a spustí sa lavína posmešných komentárov, ktorá prerastá do kyberšikanovania. Otrasený Dominik, ktorého sa nik zo spolužiakov ani pedagógov nezastane a ktorému chýba aj chápajúce rodinné zázemie, lebo rodičia sa ženú len za kariérou, peniazmi a podenkovými sexuálnymi zážitkami, sa uzavrie – obrazne i doslova. Prestane chodiť do školy, nevychádza zo svojej izby, hľadajúc pomoc i únik na internete. Virtuálny svet postupne nadobúda v jeho vedomí prevahu nad realitou, známosť so záhadnou Sylviou upevňuje Dominikove väzby na svet avatarov. Márne sú prosby a hrozby zaskočených rodičov i návštevy bezradných psychiatrov, Dominik sa už z rafinovanej siete nevymaní a mieri do ničoty...

Najväčším prínosom Komasovej prvotiny je svieže, filmársky novátorské upozornenie na problém modernej doby – čoraz väčšiu závislosť mladých ľudí od internetu a obrovský vplyv populárnych sociálnych sietí na nich. Sčítaný a rozhľadený tridsaťročný autor (scenár svojho debutu si napísal sám) sa snaží ísť ešte ďalej a sondovať, prečo je to tak. Odhaľuje osamelosť mladého človeka, novodobého Hamleta či Orfea hľadajúceho Eurydiku, ale aj jeho rebelantstvo, vzhľadom na vek pochopiteľnú vzburu voči rodičom i spoločnosti. V záverečnom liste Sylvie odznie akýsi manifest mladej generácie, explicitne vyjadrujúci to, čo by malo prirodzene vyplynúť z príbehu: znechutenie zo správania dospelých, ktoré prerastá až do nenávisti k nim. Virtuálny svet, kde sa mladí ľudia menia na avatarov  túžiacich po bezbolestnej smrti, je pre nich normálnejší než realita so všetkým pechorením sa rodičov, s ich pokrytectvom, podvodmi a intrigami.

Film Miestnosť samovrahov je veľmi zaujímavá aj po technickej stránke. Virtuálny svet sa zobrazuje pomocou 3D animácie na vysokej úrovni. (Jej autormi sú domáci, poľskí tvorcovia.) Hoci podľa slov producentov Jerzyho Kapuściňského a Wojciecha Kabarowského zo slávneho poľského filmového štúdia Kadr,  ktorí  sa zúčastnili na bratislavskej premiére, v 110-minútovom filmu je len 20 minút animácie, divák má klamlivý pocit, že je jej oveľa viac. Zrejme to zapríčinila dramaturgická stavba filmu. Kým prvá časť, nazvime ju pomocne šikanovanie Dominika, prináša širokú škálu postáv i prostredí, v ktorých sa život hlavnej postavy odohráva, v druhej časti sa film mení na komornú drámu chlapcovej rodiny, z ktorej škola a spolužiaci úplne vypadli, pričom nad skutočným životom prevažuje virtuálna realita, znázornená animáciou. Tu by sa zišli aj prísnejšie nožničky, pretože niektoré scény sa takmer bez zmeny opakujú, pričom je dávno jasné, k akému tragickému záveru spejú.

Dominik v kongeniálnom stvárnení Jakuba Gierszala je mimoriadne citlivý chlapec akoby s obnaženými nervami, preto na mnohé podnety reaguje prehnane (najsilnejšie na vypnutie internetu). Vo filme je teda veľa dramaticky vypätých až hysterických scén, ktoré neobídu ani jeho rodičov (excelentne ich zahrali Krzysztof  Pieczynski a Agata Kulesza),  no napriek všetkej emocionalite pôsobí Komasov film chladne. Možno to vyvoláva studená, neživá technika, možno zámerné potlačenie farebnej škály, ktorá sa obmedzuje prevažne na sivú, modrú a čiernu, možno permanentné šero Dominikovej izby, v ktorej bliká len obrazovka. Emočnú ľahostajnosť diváka však spôsobuje aj fakt, že žiadna z postáv nie je sympatická. S psychicky vyšinutým Dominikom možno súcitiť, ale ťažko sympatizovať. Rodičia so svojím nedostatkom času, iba predstieraným záujmom o rodinu, predvádzaním bohatstva a nechutnými sexuálnymi excesmi sú skôr karikatúrami ako živými ľuďmi, ktorých by ste ľutovali. Spolužiakov spája väčšmi záujem o značkové veci a neviazané žúry než skutočné kamarátstvo. Nemožno pochybovať o tom, že mladý tvorca, ktorý medzi svojimi inšpiračnými zdrojmi uvádza Shakespeara, Dostojevského, Felliniho a Polanského, vníma istú časť poľskej spoločnosti práve takto, no je to krutý a smutný pohľad. Vylúčiť, pravda, nemožno ani istú dávku exhibície, vlastnej nielen postavám filmového príbehu...

Film Miestnosť samovrahov uvádza do kín Asociácia slovenských filmových klubov. Zaradila ho aj do cyklu tridsiatich titulov pre stredné školy, z ktorého bol doteraz najúspešnejší časozberný dokument českej režisérky Heleny Třeštíkovej Katka – príbeh mladej narkomanky. Ktovie, aký záujem vyvolajú „samovrahovia“ v našej mladej generácii (v Poľsku ich videlo dosiaľ 860 tisíc divákov, na bratislavskej premiére sa vo veľkej sále kina Lumière sedelo aj na schodoch). A ktovie, či bude mať film o novom druhu narkotika – závislosti od internetu – naozaj terapeutický účinok, v ktorý dúfajú poľskí producenti...

Miestnosť samovrahov (Sala samobójcow), Poľsko 2011
Scenár a réžia: Ján Komasa
Kamera: Radoslaw Ladczuk
Strih: Bartosz Pietrasz
Zvuk: Bartosz Putkiewicz
Hudba: Michal Jacaszek
Hrajú: Jakub Gierszal, Roma Gasiorowska, Krzysztof Pieczynski, Agata Kulesza, Bartosz Gelner, Danuta Borsuk, Piotr Nowak, Filip Bobek a ďalší
Foto:ASFK