Vďaka Asociácii slovenských filmových klubov, ktorá pravidelne zásobuje náročnejších divákov nekomerčnými titulmi, prichádza do našich kín najlepší maďarský film minulého roku, Bibliothéque Pascal režiséra Szabolcsa Hajdua.

Szabolcs Hajdu, ročník 1972, patrí pomaly do strednej generácie maďarských filmárov. Debutoval v roku 2001 filmom Mizerné veci, po ktorom nasledovala Tamara (2004) a o dva roky neskôr slávne Biele dlane o neľudskom drile maďarských gymnastov, ktorý sme mali možnosť vidieť aj u nás a ktorý okrem športovej témy zaujal rytmizovanými sekvenciami. Hajduov štvrtý film Bibliothéque Pascal sa venuje predovšetkým obchodu s bielym mäsom, ktorý predstavuje výnosný medzinárodný biznis, ale aj vidieckemu životu v súčasnom Rumunsku dvadsať rokov po politickom prevrate. Ústrednou postavou je napoly Maďarka a napoly Rumunka Mona (vo filme sa hovorí oboma jazykmi, navyše aj po anglicky a španielsky), mladá žena so svojským, pomerne ľahtikárskym správaním, ktorá si hľadá miesto v živote, najradšej po boku nejakého chlapa. Do jej osudu výrazne zasiahne náhodné stretnutie so sympatickým darebákom, zrejme zločincom Viorelom, ktorého hrá príťažlivý Andi Vasluianu. Je to síce známosť len na jednu noc, ale zanechá pamiatku v podobe dcérky. Malá Viorica nezdedila po svojom otcovi nič, okrem schopnosti premietať svoje sny, vďaka ktorej zachráni matku pred smrťou zadusením v liverpoolskom bordeli. Ako prostitútku ju totiž predá kupliar Gigi – vlastný otec (Razvan Vasilescu má podvod už v pohľade), ktorý ju útokom na city vyláka z Rumunska.

Chronologické rozprávanie, ktoré je do značnej miery postavené na neraz videnom klišé, spájajúcom sa s prostitúciou, je rámcované pohovorom Mony na sociálnom odbore, kde žiada o vrátenie dcéry do rodičovskej opatery. Pred odchodom do zahraničia ju totiž zverila na neurčitý čas svojej tete, kartárke a veštici, no najmä podvodníčke Rodike (presvedčivá Oana Pellea), ktorá malú Vioriku ekonomicky zneužívala, a tak ju musela odovzdať do starostlivosti štátu. Unavená Mona sa zveruje nezvyčajne ústretovému sociálnemu pracovníkovi so svojím príbehom, pričom vyberá udalosti, ktoré pokladá za dôležité. Vo filme sa to prejavuje ostrými strihmi, ktoré dynamizujú Monino rozprávanie (v jednej scéne ju vidíme ťarchavú a v nasledujúcej už vedie za ruku asi trojročné dievčatko), ale režisér nie je v tomto postupe dôsledný. Jednak Mona niektoré udalosti nezažila priamo (napríklad zastrelenie otca), a preto ťažko môže o nich podávať očité svedectvo, jednak na iných miestach sa spomaľuje jej rozprávanie až neprimerane zdĺhavými a zbytočnými sekvenciami, ako je napr. predstavenie Moninho svojského bábkového divadla či exhibícia majiteľa liverpoolskeho bordelu Pascala (mimoriadne sympatický, zväčša usmiaty Shamgar Amram). Časť filmu, ktorá sa dotýka Knižnice Pascal, narúša klišé, s akým sa dovtedy hovorilo o osude balkánskych dievčat. Tento verejný dom je totiž určený lepšej spoločnosti, priam intelektuálom, ktorí vedia, kto je Jana z Arcu, Desdemona, Lolita, Dorian Gray či Pinocchio. Do týchto literárnych postáv sa prevteľujú prostitúti a prostitútky, na ktorých si herci, politici, umelci a ďalší „lepší“ ľudia chodia ukájať svoje zvrhlé sexuálne chúťky, nevyhýbajúc sa ani násiliu, vedúcemu v niektorých prípadoch až k vražde.

Kým prvá časť filmu je akousi road movie, Moniným nezáväzným putovaním po krajine, ktoré svojou atmosférou, umocnenou typicky balkánskou muzikou, pripomína Kusturicu, druhá časť – liverpoolska – sa líši svojím chladom, vizuálnym riešením i hudobným podfarbením. Akoby sa do jedného diela spojili dva odlišné príbehy, z ktorých každý by mohol fungovať samostatne, napríklad ako filmová poviedka. Chronologicky radené realistické scény v dvoch prípadoch prechádzajú do snových, vizuálne mimoriadne pôsobivých, výtvarne štylizovaných obrazov. V prvom vidí Mona Viorelov sen o ich spoločnom idylickom a nadovšetko farebnom živote, v druhom sa stelesní sen malej Vioriky, v ktorom sa mŕtvy klamár Gigi vracia na čele anglickej dychovky ako záchranca svojej nešťastnej dcéry Mony. Najmä v týchto scénach sa naplno prejavilo majstrovstvo kameramana Andrása Nagya, ktorý zaň získal ceny doma i v zahraničí, konkrétne na MFF Ostrava Kamera Oko 2010.

Scenár svojho štvrtého filmu si napísal režisér Szabolcs Hajdu sám, pravda, v spolupráci s Lászlóm Jakabom Orsósom a najmä slávnym Bélom Tarrom. Na presnom žánrovom zaradení diela sa zrejme nedohodli – je to road movie i melodráma, miestami dráma s tragikomickými prvkami, ale osloviť môže aj ctiteľov magického realizmu či priaznivcov thrilleru. Pravda, na žánri nezáleží, pokiaľ všetky spomínané prvky navzájom fungujú, čo v tomto prípade celkom neplatí. Istá tempo-rytmická, vizuálna, hudobná i herecká nevyváženosť trochu narúša dobrý dojem z tohto invenčného a profesionálne zdatného diela.
Monu a Vioriku stvárnili režisérove najbližšie bytosti, manželka Orsolya Török-Illyés a ich spoločná dcérka Lujza Hajdu. Bolo to správne riešenie, ktoré prinieslo veľmi prirodzené správanie detskej predstaviteľky a pozoruhodný výkon dospelej herečky. Už na prvý pohľad je Mona v jej podaní svojská osobnosť, pri ktorej nie je jasné, či je obeťou, alebo strojkyňou svojho osudu. Presne tak zostáva tajomstvom, ktorý jej príbeh je pravdivý. Či ten, ktorý je plný rozumom nevysvetliteľných záhad, alebo ten vecný, realistický, ktorý sa stane základom úradného protokolu. V ňom je odchod do zahraničia motivovaný pochopiteľnými finančnými problémami a profesia prostitútky vlastným slobodným rozhodnutím. Alebo existuje ešte nejaký tretí príbeh? Záver filmu v obchodnom dome s nábytkom naznačuje, že život v klamlivých predstavách je zrejme Moniným osudom.

Bibliothéque Pascal, Maďarsko, Nemecko, 2010
Scenár: Szabolocs Hajdu, spolupráca László Jakab Orsós, Bella Tarr
Réžia: Szabolocs Hajdu
Kamera: András Nagy
Strih: Péter Politzer
Hudba: Bumt Friedman, Atom, Flanger
Hrajú: Orsolya Torok-Illyés, Oana Pellea, Razvan Vasilescu, Andi Vasluianu, Shamgar Amram, Lujza Hajdu a ďalší