U nás sa to nemôže stať, počujeme neraz pri rôznych tragédiách v iných krajinách. Neviem kde berieme ten optimizmus a nedotknuteľnosť. Stať sa môže vždy všetko a všade. Aj na Slovensku. V pondelok 30. augusta 2010 sa v bratislavskej Devínskej Novej Vsi vraj jeden nekonfliktný typ, 48- ročný Ľubomír Harman, zbláznil, vystrieľal celú rodinu, potom pokračoval s poľovačkou na ľudí hlava – nehlava po ulici, kým ho nezasiahla strela policajta. Zomrelo osem ľudí, vrátane Harmana. Toľko fakty. A o tom je najnovší 60 minútový hraný dokument Devínsky masaker Gejzu Dezorza a Jozefa Páleníka.

Je pre mňa príjemným prekvapením (nie samotný prípad), že sa v tak krátkom čase našiel niekto a nakrútil o tomto besnení film.U nás je totiž „dobrým“ zvykom, keď udalosti prehrmia, rýchlo chceme na ne zabudnúť. Neviem, či to máme v povahe, ale jedno je isté, často odvraciame hlavu od problémov, tváriac sa, že neexistujú. Námetov na film by bolo aspoň toľko ako v Hollywoode, len ich nemá kto napísať a realizovať. A keď sa už filmári k dačomu odhodlajú tak ďaleko od Jánošíka, krvilačnej Čachtickej panej a možno ešte SNP, nezájdu. Nemám nič voči týmto filmom, ale už dosť! Vzniká totiž dojem, že vlastne nemáme , okrem zbojníka a masovej vrahyne, zaujímavejšie a väčšie osobnosti, ani dejiny, ani zradcov, ani hrdinov, ani mafiánov, prosto nič. Naši filmoví tvorcovia, hovorím im „časoví milionári“ (a nielen oni), majú na všetko dosť času, a keď sa už na niečo odhodlajú, sú to odťažité témy, skresľujúce minulosť i súčasnosť. Tú najviac. Náreky, že nie sú peniaze, sú často neopodstatnené, lebo aj s nízkym rozpočtom môže vzniknúť umelecké dielo. V dejinách svetovej kinematografie je na to dosť príkladov. U nás je však najlepšie nerobiť nič, o to viac vzdychať a hľadať prečo sa to nedá. A preto vítam tento film, i keď neprináša svedectvo o najslávnejšej kapitole našich novodobých dejín, ale je na svete.

Na svete, a to v zrelom filmárskom prevedení. Našla by som nejaké chyby, ale tentoraz ma vôbec nezaujímajú, lebo v podtexte sa tvorcom podarilo naznačiť podstatu tohto nežiadúceho javu. Nie prvoplánovo, ale cez výpovede ľudí sa dopracováva k neradostnému konštatovaniu, že problém je oveľa hlbší a zložitejší, ako by sa zdalo. Kombináciou dokumentov z miesta činu a štylizovaných hraných pasáži, postupne odkrýva podhubie, v ktorom sa čin stal, a naznačuje možné príčiny. Nikdy sa asi nedozvieme prečo sa z Harmana stal masový vrah, zistíme však, že to bola osobnosť vymykajúca sa z rámca priemeru. Nemyslím tým, že bol niečím mimoriadny, ale bol až tak tichý, že nikomu v dome ani neodzdravil, ženy akoby ho nezaujímali, po pracovnej stránke bol až príliš precízny a dôsledný, jeho jediným koníčkom boli zbrane. Desaťročia bol členom streleckého klubu a podľa predsedu Daniela Lišku nie najpresnejším strelcom, ale slušným človekom. Rodina, ktorú vystrieľal, bola podľa susedov takisto slušná. Mnohí si ich pletú s ich príbuznými, ktorí bývajú o niekoľko blokov ďalej. Podľa svedkov to boli skutoční neprispôsobiví občania. Len tak mimochodom však jeden svedok povie, že stará matka a vnuk si to skutočne nezaslúžili. Skutočne! A tí ostatní... Nikto na nikoho neukazuje prstom, ale cítite, že v podtexte je veľa nevypovedaného, zamlčaného.

Cieľom tvorcov nebolo investigatívnym spôsobom odkryť nové fakty (zdôraznili to aj na tlačovej besede), ale predovšetkým dať do logického sledu to, čo sme už vedeli, a tak priblížiť možný motív. Vyšlo mi z toho, že problém je celosvetový, európsky, teda aj slovenský. Spoločnosť, ktorá problémy nerieši, zametá ich pod koberec, musí rátať aj s takýmito krajnými a iracionálnymi reakciami niektorých jedincov, ktoré sa , žiaľ, môžu opakovať. Snímka osobitne poukázala však aj na našu absolútnu nepripravenosť pri takomto záťahu. Neviem prečo minister vnútra tvrdí, že zásah polície bol okamžitý. Áno, okamžite po všetkom sa vyrojila po zuby ozbrojená zásahová jednotka. Počas prestrelky si však s vraždiacim strelcom museli poradiť na to nevycvičení okrskoví policajti a nečudo, že sa skrývali poza budovy. Čo sa mali dať odstreliť ? Nie je predsa hanba priznať, že nás to zaskočilo. Naliehavejší je fakt rôznych kopiacich sa a neriešených problémov: intolerancia, xenofóbia, rómsky problém, drogy, prostitúcia, chudoba a nezamestnanosť- to je podhubie, ktoré doženie labilnejších jedincov k neuváženým činom. To si žiada akútne liečenie. Aby nevznikol dojem, že obhajujem Harmona, to vonkoncom nie, lebo nikto nemá právo ani masovému vrahovi vziať život, nieto ešte zavraždiť nevinných ľudí, len preto, že sa cíti byť ukrivdený, odstrkovaný spoločnosťou. Snažím sa len poukázať na fakt, ktorý v podtexte filmu jasne zaznie, že prípad je dôsledkom kopiacich sa neriešených spoločenských problémov. Osobne si myslím, že začať s veľkým upratovaním už včera bolo neskoro.

Po profesionálnej stránke je Devínsky masaker precízne zostavený dokument, prepletený pôsobivými štylizovanými scénami, ktoré zvyšujú dramatickosť rozprávania. Osobitnú pozornosť si zaslúži starostlivo vybratý zostrih už známych záberov a veľavravné výpovede svedkov. Ich spomienky sú hodnoverné, precízne a pokojné. Tvorcovia sa múdro vyhli srdcedrásajúcim a hysterickým scénam. Na nič sa nehrajú, nepreexponujú, len sa pýtajú a zaznamenávajú. Môže sa to zdať jednoduché, ale podľa mojej mienky práve v tom je zakliata sila tohto štylizovaného dokumentu. Videné a povedané umocňuje ešte v detailoch presná kamera Iva Miku a jeho spolupracovníkov, presný strih Gejzu Dezorza a hudba Michala Novinského.

Upozornenie: Neodchádzajte z kina, keď prídu na rad titulky a vypočujte si záverečnú pieseň filmu. Najmä dobre počúvajte. Veľa sa dozviete.

Devínsky masaker, SR, 2010

Scenár a réžia: Gejza Dezorz, Jozef Páleník
Kamera: Ivo Miko
Kamera Phantom: Richard Žolko
Druhá kamera: Timotej Križka, Jozef Páleník, Feri Banana
Strih: Gejza Dezorz
Hudba: Michal Novinski
Produkcia: Róbert Slovák
Produkčná spoločnosť: Furča Film
Účinkujú: Pavel Vrabec, Yoshua Kanálosh, Daniel Lipšic, Cecília Maderová a iní

Foto: Continental film