V ostatnom čase akoby sa v slovenskom hranom filme úspešne presadzovali najmä ženy. Dôkazom je nielen predvlaňajšie účinkovanie Miry Fornay na benátskom festivale s Líštičkami, ale aj výrazné počiny Evy Borušovičovej, Laury Sivákovej či Mariany Čengel-Solčanskej. Celovečerný hraný filmový debut Zuzany Liovej Dom je triezvym realistickým pohľadom na súčasné Slovensko – a zároveň citlivou psychologickou drámou mladej ženy o jej komplikovaných vzťahoch s drsným otcom i s nečakaným milencom a so životom v našej dnešnej realite vôbec. Je príjemné vidieť slovenský film, ktorý nechce nikoho rehabilitovať, nehľadá skutočné histórie vymyslených národných hrdinov, ale ani zbytočne a nadmieru nepoetizuje.

Popri témach generačných a sociálnych Liovej film priam s dokumentaristickou nástojčivosťou a presvedčivosťou mapuje súčasný slovenský vidiek so všetkými jeho protikladmi, sociálnymi, spoločenskými i kultúrnymi. Kameramani Jan Baset Střítežský a Juraj Chlpík vytvorili na prvý pohľad priam odrádzajúco studený mrazivý obraz, ale zakaždým ho ozvláštnili ľuďmi a ich niekedy až bizarným snažením. Aj v statických záberoch dokázali vďaka snímaniu z ruky uchovať dynamiku, napätie a osobitosť.

Hoci príbeh česko-slovenskej koprodukčnej snímky je situovaný na Slovensko, v Berlíne uvádzali verziu v českom znení. Slovenské ešte nie je hotové a snímka v ňom môže vyznieť inak. Film sa vyznačuje zaujímavým obsadením a dobrými hereckými výkonmi. Režisérka sa nebála siahnuť po málo známych i neznámych hercoch a neostýchala sa tých známych obsadiť do úplne iných typov. Miroslav Krobot v role otca, ktorý z lásky k dcéram stavia vlastnými rukami každej dom, a tak mu už nezostáva síl ani lásky, ktoré by im mohol venovať, je presný, presvedčivý, odstrašujúci a dojímavý. Jeho zanovité úsilie nadobúda symbolický rozmer Sizyfa, neuvedomujúceho si márnosť svojho počínania. Judit Bárdos v hlavnej role jeho mladšej dcéry Evy občas vyvolá i rozpaky, chvíľami máme problém jej uveriť všetku tú pokoru, poslušnosť a nikdy nekončiacu drinu. Akoby herečkina krása a suverénnosť postave, jej dôveryhodnosti a presvedčivosti skôr prekážali. Tretím vrcholom rodinného trojuholníka je matka. Taťjana Medvecká ju predstavuje ako síce inteligentnú a citlivú, ale inak úplne tradičnú milujúcu, obetavú, neschopnú výraznejšie ovplyvniť tvrdohlavého zlostného manžela.

Pravda, ešte je tu staršia dcéra Jana, ktorá otca „zradila“, keď dala prednosť láske pred nadiktovanou budúcnosťou a vlastným domom. Teraz má nezodpovedného manžela, tri malé deti, veľké dlžoby a žiadnu strechu nad hlavou.

Od ďalšej slovenskej filmárky by sme po skúsenostiach s tvorbou jej kolegýň azda skôr čakali silnejší dôraz na ženské postavy, ale Dom je skôr pohľadom ženy na mužský svet, mužské zamestnania, mužskú drinu, mužské choroby. Neponúka nijaké radikálne riešenia, nesmeruje k dráme, ktorá všetko zásadne zmení, neprináša prekvapenia a nečakané zvraty. Skôr pomaly (občas azda až príliš pomaly) a prevažne v znamení smútku plynie k brúseniu hrán a postupnému zmierovaniu sa.

Témou, dejiskom, postavami aj ich vykreslením a v neposlednom rade i príbehom tak Dom Zuzany Liovej prináša do slovenskej kinematografie nádejeplný závan čerstvého vzduchu.

Svetová premiéra na 61. MFF Berlín 2011