Peter Dimitrov (1958) je dokumentarista a bratislavský lokálpatriot. Má nos na zaujímavé témy, ktoré vie filmársky pôsobivo spracovať. Taký bol už jeho absolventský film na Katedre dokumentárnej tvorby VŠMU Služobníci a milionári (1995), ktorý obsahoval okrem iného úvahy spisovateľov Rudolfa Slobodu a Dušana Mitanu i hudobníka Mariána Vargu o alkohole a oslobodení ľudského ducha, za ktorý bol odmenený Igricom. Dnes má kinovú a 23. marca televíznu premiéru Dimitrovov najnovší opus – hodinový hraný dokument Čas grimás.

Režisér v roku 2004 nakrútil Vízie z inferna o cykle obrazov z holokaustu bratislavského rodáka Adolfa Frankla, za ktoré získal dve ceny na Artfilme v Trenčianskych Tepliciach. O dva roky neskôr vznikol televízny film Ten istý svet – štylizovaný dokument o nevidiacom režisérovi Aldovi Daxnerovi, o ďalšie dva roky portrét saxofonistu Luboša Tamaškoviča Jas is Jazz. Na režisérskom konte Petra Dimitrova sú zapísané aj ďalšie filmové a televízne práce, napríklad C´est la vie, príbeh punkrockera – narkomana, ktorý sa zbavil svojej závislosti cez vieru v Boha, ďalej Ten-tet, Grafffiti umenie ulice z televízneho cyklu Ako sa mi žije? Som..., či réžia relácií Bratislavský chodec, Kino očko, Čudná šou.

Hlavným hrdinom filmu Čas grimás je Franz Xaver Messerschmidt, významný predstaviteľ stredoeurópskeho sochárstva v období prechodu od neskorého baroka a rokoka ku klasicizmu. Narodil sa v roku 1736 vo Wiesensteigu v Nemecku, zomrel v r. 1783 v Bratislave, kde prežil posledných sedem rokov života a vytvoril svoje vrcholné diela. Práve na toto obdobie sa sústreďuje Dimitrovov film, ktorého scenár napísal prozaik Dušan Mitana v spolupráci s režisérom. Kunsthistorici hovoria o dvoch výrazných obdobiach v Messerschmidtovej tvorbe. V tom prvom sa venoval najmä portrétu a vytvoril napríklad aj poprsie Márie Terézie a Františka Lotrinského, v druhom období, okolo roku 1770, sa skoncentroval na zrod série 67 tzv. charakterových hláv, poznačených stopami údajnej umelcovej psychózy.

Zatiaľ čo o Messerschmidtovej tvorbe sa zachovalo dostatočné množstvo dokladov (nie náhodou sa film začína v newyorskej aukčnej sieni Sotheby´s, kde vydražili jednu z jeho búst za rekordných 4,8 milióna dolárov), o osobnom živote umelca je známych len niekoľko faktov. Všetky, ktoré mali tvorcovia k dispozícii, použili vo svojom filme, historicky doložené sú väčšinou aj účinkujúce postavy, ale faktografický základ je pochopiteľne dotvorený fikciou. Nesporne šťastným nápadom bolo nakrútiť hraný dokument, v ktorom úlohu excentrického sochára zveril režisér známemu charizmatickému českému hercovi Markovi Vašutovi. Hoci pôvodným impulzom mohla byť istá vonkajšia podobnosť herca s Messerschmidtovými hlavami, Marek Vašut sa neuspokojil s touto východiskovou výhodou, ale vytvoril vnútorne presvedčivú postavu umelca, doslova posadnutého démonmi tvorby. Jeho Messerschmidt je mimoriadne silná a svojská osobnosť, ktorá žije v bratislavskom podhradí – v chudobnom Zuckermandli v relatívnej samote a opustenosti, ktorá je spôsobená jednak jeho výbušnou povahou a vonkajšími okolnosťami sociálnej biedy, jednak nepochopením okolia a konfliktom s cirkevnou vrchnosťou. V chudobnom ateliéri sú jeho jedinými spoločníkmi dospievajúci pomocník Leopold (sympatický Ondrej Hraška), ktorý sa napriek mladému veku snaží porozumieť slovám i činom svojho Majstra, a mačka, ktorá pokojne sleduje dianie okolo seba múdrymi očami. Tu sochár modeluje z hliny hlavy, ktoré sa od seba líšia grimasami, odrážajúcimi celú škálu ľudských pocitov tak vierohodne, že si ich susedia – jednoduchí ľudia i farár – exorcista mýlia s úškľabkami diabla. Umelec, ktorému nič ľudské nie je cudzie a ktorý očividne predbehol svoju dobu, sa nevyhnutne musí dostať do konfliktu s predsudkami a dogmami, čeliť nepochopeniu a z neho vyplývajúcej nenávisti. V tom je Messerschmidtov príbeh nadčasový a posolstvo filmu výsostne aktuálne.

Zatiaľ čo stret umelca s nechápavou verejnosťou je jasný a o to presvedčivejší, že tvorcovia filmu sa ubránili pri jeho zobrazení jednostrannosti, ako to dokladá dvojnásobná návšteva prihorlivého exorcistu v podaní Attilu Mokosa u ostrihomského archibiskupa, ktorého hrá v intenciách chudíkovskej noblesy Imre Boráros, vnútorný konflikt sochára sa nevyznačuje podobnou jasnosťou. Vďaka veľkému výkonu Marka Vašuta si skôr domýšľame, ako by sme naozaj vedeli, že Messerschmidt, človek s mimoriadne vyvinutým zmyslom pre spravodlivosť a pocit slobody, nesie v sebe vnútorný svár v podobe démona, ktorý sa mu zjavuje v opakujúcich sa predstavách a komplikuje mu už aj tak strastiplný proces umeleckej tvorby. Nevieme však, kedy a ako sa tento prelud zrodil, aký, na hranicu znesiteľnosti vybičovaný pocit ho vyvoláva na povrch, tak isto, ako nevieme, kedy došlo k zlomu v sochárovej tvorbe, kedy a prečo sa vynorila potreba znova a znova rukami hniesť hlinu do podoby ironických, odpudzujúcich, a predsa fascinujúcich grimás. Tu sa už tvorcovia filmu neodvážili príliš fabulovať a faktov, ktoré by poslúžili ako vodidlo, je primálo. Dozvedáme sa, že sa umelec nebojí ľudí, ale Boha, ktorého si predstavuje ako hodinára: natiahne hodiny a všetko ostatné nechá na nás... Vidíme, že za nevhodné vyrušenie pri akte tvorby dokáže strieľať, i to, že mu nie je ľahostajná ženská príťažlivosť. Je to dosť, a predsa málo. Fascinujúci, iritujúci, neznesiteľný Franz Xaver Messerschmidt bol a naďalej zostáva záhadou... Bol to blázon, alebo génius? A vôbec – je medzi tým rozdiel?

Režisér Peter Dimitrov má dobrý nos nielen na témy, ale aj na spolupracovníkov. V premiérovanom filme sa to okrem už spomínaného scenáristu Dušana Mitanu a neopozeraných hercov týka aj invenčného kameramana Doda Šimončiča, obdivuhodne narábajúceho so svetlom a uhlami pohľadov, dynamického strihača Dušana Milka a autorov hudby Petra Martinčeka a Petra Kučeru. (Ako majestátne a súčasne žiaľne znie Agnus Dei pri pochovávaní sochára!) V ich tvorivej symbióze vzniklo dielo, ktoré fascinujúcim spôsobom predstavuje najvzácnejšiu časť sochárskej tvorby tak trochu aj nášho umelca, ktorú po New Yorku môžu v súčasnosti obdivovať návštevníci parížskeho Louvru. Životopisné peripetie tvorcu zostávajú v pozadí, tie „predbratislavské“ sú vlastne sústredené len do monológu Messerschmidtovho brata Adama, tiež sochára, ktorého úroveň znižuje trochu školácky prednes Juraja Šimka.

Čas grimás, SR, 2011
Scenár: Dušan Mitana, Peter Dimitrov
Réžia: Peter Dimitrov
Kamera: Dodo Šimončič
Strih: Dušan Milko
Hudba: Peter Martinček, Peter Kučera
Producenti: Silvia Panáková, Erik Panák
Hrajú: Marek Vašut, Attila Mokos, František Kovár, Ondrej Hraška, Imre Boráros, Éva Bandor, Jozef Ropog, Dušan Vaňo, Juraj Šimko a iní

Foto: Continental film