Ak by sa dnes mali americký dokumentarista Michael Moore, newyorský komik Woody Allen, nesmrteľný Brit Peter Sellers a kompletné združenie Monty Python vteliť do jedinej bytosti, s najväčšou pravdepodobnosťou by sa volala Sacha Baron Cohen. Svedčí o tom Cohenov najnovší celovečerný film s lakonickým titulom Brüno.

Neznamená to však, že by Cohen nebol originálny a svojský. Práve naopak. Tento absolvent histórie z Cambridge vo svojom najnovšom filme skĺbil allenovský sebaironizujúci židovský humor (sám pochádza z londýnskej židovskej rodiny) so Sellersovou tvárnosťou, záľubou v absurditách i bizarných kostýmoch. Podaktoré bláznivé až úchylné scény, ako kurz sebaobrany proti útoku s dildom, akoby pochádzali priamo z programu Monty Python Flying Circus. A Michael Moore? Nuž, Cohen využíva princíp dokumentárneho záznamu situácií, nastražených na nič netušiacich aktérov – celebrity, osobnosti, publikum televíznych show či wrestlingových zápasov, ale i na náhodných okoloidúcich. Podaktoré sú autentické, iné šikovne zinscenované, výsledok je však presvedčivý a skutočne dokumentuje správanie sa, názory, stereotypy. Stŕha masky. Neľútostne až bezohľadne, ako pri pohovoroch s rodičmi, zastupujúcimi detských hercov, či pri „mexických sedačkách‟ počas rozhovou s Paulou Abdul.

Filmový Brüno je devätnásťročný rakúsky homosexuál, ktorý sa chce stoj čo stoj presláviť. Keď to nejde v rakúskej televízii, skúša to v Hollywoode, ako Thomas Gottschalk. A hoci úvod filmu je nanajvýš šokujúci, parodujúci vulgárne tínedžerské komédie, nejde o výsmech ani o glorifikáciu homosexuality, ale o poukázanie na prehnanú dôležitosť, ktorú súčasná spoločnosť pripisuje sexuálnej orientácii a sexualite vôbec. V postave Brüna sa spájajú a sú do absurdných rozmerov zveličené všetky predsudky, odsudky i skreslené predstavy nielen o homosexualite. Cohen ich, spolu s tými, čo ich šíria, odhaľuje a zosmiešňuje. Občas karikovaním až strápňovaním, predovšetkým však všetkých tých kňazov, pseudopsychológov, príslušníkov národných gárd, milovníkov poľovačiek i zápasenia dostáva do situácií, v ktorých sa znemožňujú sami. Je teda úprimnejší a šikovnejší ako Michael Moore: na rozdiel od neho otvorene priznáva manipuláciu a nekomentuje dianie pred kamerou, nevnucuje svoje názory v prvom pláne. Necháva vypovedať situáciu, ktorú sám pripravil. Pretože je dôsledný, neraz mu pri tom doslova ide o krk.

Nie je jednostranný ani monotónny. Berie si na paškál vyumelkovaný svet módy, televízie, filmového priemyslu, šoubiznis, ktorý zo zábavy spravil odľudštený stroj na peniaze, ľudskú lakomosť a bezcitnosť, túžbu po sláve, falošné ľudomilstvo... všetko lacné, plytké a zlé, čo v nás je a čo komerčné médiá vyhlasujú za dobré, prospešné, potrebné a užitočné. Vysmieva sa všetkým, ktorí v honbe za slávou, bohatstvom či mocou stratili tvár, sebaúctu aj dôstojnosť.

Jeho humor je satirický, sarkastický, uštipačný, jedovatý, hysterický. Nerozdáva úsmevy a dobrú náladu. Práve naopak – znechucuje, pohoršuje, uráža, zaráža. Je však verným zrkadlom, takže to, čo znechucuje, pohoršuje, uráža a zaráža je realita. Náš svet, náš život, naša „kultúra‟ a „civilizácia‟, ktoré často nie sú o nič menej obludnejšie ako Cohenove gagy. Na hrubú dieru, hrubá záplata - to je Brünove motto. Dvojzmyselné, vulgárne, no výstižné.

Filmom, ktorý je vlastne sledom viac či menej vtipných, často trápnych až krutých scénok – pascí na nič netušiace, ale rozhodne nie nevinné obete – Cohen podáva svoj obraz súčasného sveta, v ktorom niet a nikdy nebolo nevinných. Jediným bez viny, ktorý hádže kameňom, sa napokon paradoxne stáva malý hlúpy afektovaný samoľúby rakúsky gay Brüno.

V konečnom dôsledku je rovnakou pascou celý film. Padnú do nej všetci, ktorí sa na ňom len zasmejú bez zamyslenia, ale i tí, čo ho, rovnako bez premýšľania odmietnu alebo zakážu. Pretože Brüno neprichádza zabávať, ale provokovať a nútiť k mysleniu.