Takto rázne zakončila film Očami fotografky Mateja Mináča hlavná hviezda snímky, jeho mama Zuzana Mináčová. Dokument o živote našej poprednej fotografky odkrýva jej dlho zatajovaný detský ľúbostný príbeh, ktorý skončil tragicky. I keď na nešťastných udalostiach nenesie nijakú vinu, chcela minulosť pochovať, ale ako sama hovorí, dobehla ju.

Matej Mináč nakrútil 80 - minútový dokument s citom, zapôsobí na diváka tak množstvom faktov, ako aj emocionálne. Predstavuje Zuzku, ako jej všetci hovoríme, predovšetkým ako pracovitého a svojou profesiou úplne pohlteného človeka, ktorý sa zapísal do dejín fotografie, ale aj karlovarského festivalu. Bez nej si ho nevieme ani predstaviť. Režisér svoju mamu dôkladne pozná, vedel, ako ju prehovoriť, poznajúc jej tvrdohlavosť, aby pristúpila na nakrútenie tohto dokumentu. Aj dnes tvrdí, že jej ten film nebol treba a dá to synovi pri každej príležitosti najavo. Zrejme sa takto láskavo podpichujú. Nečudo, že sa konštatovalo, že kto sa započúva do konverzácie matky a syna si pokojne môže myslieť, že a sú to dialógy z filmu Woodyho Allena. Vo filme sa stretneme s veselou Zuzkou, ktorá si poradí s každou situáciou, ale aj zraniteľnou, poznačenou smutnými životnými skúsenosťami.Po dnešnej premiére sme sa je opýtali, ako na ňu zapôsobil. „Pozerať sa na seba a počúvať sa je veľmi ťažké. Myslím si však, že film nie je len o mne, ale aj o 20. storočí, ktoré sme prežili.“ No, že to nebolo storočie jednoduché snímka presne reflektuje.
Cieľom režiséra však bolo, aby humorné pasáže a tragické  boli dostatočne vyvážené, čo sa mu podarilo. „Predovšetkým som rád, že film je hotový a môžem ho uviesť na festivale. Pred dvomi dňami ešte nebol“, povedal Matej Mináč,.“Je to však pre mňa veľmi osobný film, pretože rozpráva príbeh vďaka, ktorému som na svete. Moja mama je nesmierne veselá, teda film je aj veselý, aj tragický. Zachytáva všetky tragické momenty, ktoré ju sprevádzali životom. Ale všetko aj jej vzostupy, aj pády sa však odzrkadľujú v jej fotografickej umeleckej tvorbe.“ Dokument uviedli mimo súťaže, mal mimoriadny ohlas a myslím si, že si aj mimo festivalu získa vďačné publikum.

Od animovaného filmu po thriller

Na festivale už po druhý raz uviedli animovany film. Tohto roku to bolo dielo rumunskej režisérky Ancy Damian Kúzelný vrch. Hovorí o osude poľského fotografa a horolezca Adama J. Winklera, ktorý bojoval po boku mudžahedínov proti Rusom v Afganistane. Jeho príbeh, politickú nevyrovnanosť a naivitu, vyrozpráva režisérka kombinovanou technikou, striedaním hereckých pasáží s animovanými sekvenciami. Podkladom sú Winklerove naivistické kresby, spracované v rôznych štýloch, do ktorých výkladu sa nepustím. Možno tento spôsob rozprávania pripadá niekomu dostatočne dramatický, mne sa zdá skôr nudný i keď istú invenciu mu priznať musím.

Že má niekto výborného učiteľa, neznamená, že ho dokáže všetko aj naučiť. Je to aj prípad žiaka Michela Hanekeho, rakúskeho režiséra Petera Brunnera. Súťažný film Jeder der fällt hat Flügel , čudne preložený ako Má krídla, kto končí pádom, je znôška absurdít a nelogičností. Brunner sa navyše chváli, že kvôli atmosfére nakrúcal bez scenára a herci si museli poradiť sami. Inak téma nie je na zahodenie – hovorí o pocitoch, náladách, ktoré sa ľudí zmocnia po odchode blízkeho človeka. V tomto prípade sa hlavná hrdinka ťažko vyrovnáva so smrťou milovanej babičky. Je to však tak samoúčelné a zmätené, že som uvažovala o odchode z kine, čo sa mi málokedy stáva. Môže to (pre mňa za mňa) dostať aj Krištáľový glóbus, od tohto názoru neupustím a kiná (o tom som presvedčená) budú zívať prázdnotou.

Bezmocnosť, túžba po zmene, je témou kanadskej snímky Šum stromov (Le bruit des arbres) režiséra Françoisa Péloquina - hádam najzrelšie dielo súťaže. A tiež ukážkou, ako by sa autenticky, emocionálne pôsobivo, ale najmä psychologicky verne mala zobraziť dilema človeka pred zásadným životným rozhodnutím. Demonštruje to na príbehu mladého muža, ktorý po odchode staršieho brata nútene začne pracovať na otcovej píle, ktorý lipne na tradíciách. Mladého muža vidiecke prostredie ubíja, chce si užiť života. Neutečie tajne, odchádza čestne a finančne pomôže otcovi. Snímka nič nerieši násilne, a preto divák odchádza s pocitom, že sa mladý muž kedykoľvek môže vrátiť domov a možno tak aj po čase urobí.

V poľskom thrillery Marcina Koszałka Červený pavúk mladý unudený chlapec, ktorého nič neteší, zistí, kto je masovým vrahom. Namiesto toho, aby ho udal sa sním spriatelí, nechtiac alebo aj naschvál zapríčiní smrť milovanej dievčiny. Nakoniec zoberie celú vinu na seba i keď nikoho nezavraždil. Vrah veselo behá po slobode, mladík skončí na šibenici. Celý čas akoby mal radosť zo svojho rozhodnutia a len na poprave mu dôjde, čo vlastne vyviedol. Interpretácií sa ponúka viac. Isté je, že chcel skúsiť dotyk absolútneho zla, ale snaha vysvetliť to totalitnými pomery v krajine neobstojí, lebo nijaký systém, akokoľvek by bol zvrátený, z normálnych ľudí vrahov neurobí. Ľudia môžu byť depresívni, spáchať samovraždu, ale stať sa masovými vrahmi, hádam nie. Skôr sa prikláňam k teórii, že ide duševne chorého jedinca a pripúšťam, že jeho chorobu mohli vyvolať alebo zhoršiť neutešené pomery v krajine. Film je krutý, ale profesionálne veľmi dobre spracovaný.

Rumunský tvorca Florian Şerban nazval svoj film jednoducho Box. Striedavo v ňom odvíja život 19 –ročného boxera s rómskymi koreňmi a 34-ročnej maďarskej divadelnej herečky, obaja sú frustrovaní a osamelí. Snímka nežne a bez moralizovania len naznačí, že tieto dve osamelé duše patria k sebe, akokoľvek sa to zdá absurdné kvôli veľkému vekovému rozdielu. Sympatické kino, lebo nič nevnucuje, nemoralizuje a nepoučuje.

Festival však nie sú len filmy, ale aj rôzne iné zaujímavé akcie, stretnutia, besedy. Takou bol napríklad Krst knihy Evy Zaoralovej Príbeh festivalu, v ktorom  sa autorka snažila zhrnúť do jednotlivých kapitol najdôležitejšie medzníky festivalu od jeho vzniku až po súčasnosť. Kniha je  bohato ilustrovaná množstvom archívnych fotografii a ten koho dejiny festivalu zaujímajú sa dozvie o ňom takmer všetko.