Karlovarský filmový tanec

VARY_LOGOŠtyridsiaty šiesty ročník Medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary priniesol jednu  personálnu zmenu: dlhoročnú umeleckú riaditeľku Evu Zaoralovú (ktorá sa na programovej koncepcii podujatia naďalej podieľa ako poradkyňa) nahradil vo funkcii Karel Och. Keďže naskočil takpovediac do rozbehnutého vlaku, žiadne podstatné zmeny sa neudiali – a možno ani nie sú potrebné, lebo programová štruktúra karlovarského festivalu je osvedčená, spoľahlivo funguje a oceňuje ju odborná verejnosť i radoví účastníci festivalu. A tak ju opäť tvorilo dvanásť sekcií (z toho štyri súťažné) a ďalších sedem pôct, tematických prehliadok a retrospektív. Čo bolo možné za deväť dní z bohatého programu stihnúť a aký obraz nám to dalo?

 Slovensko v kurze

viditelnysvet_trojan_resizeJe to dobrý pocit, keď si v registri festivalového katalógu nalistujete zoradenie filmov podľa krajiny pôvodu a zistíte, že Slovensko reprezentuje až osem titulov (vrátane koprodukcií). Pravda, niežeby tých amerických nebolo 37 či francúzskych 23, ale na druhej strane zasa povedzme ruských bolo šesť a maďarský iba jeden. Najpodstatnejšie slovenské príspevky boli tri. V súťažnej sekcii Na východ od Západu to bol Viditeľný svet Petra Krištúfka, ktorého slovenská premiéra nás iba čaká. Debut Zuzany Liovej pre kiná Dom, ktorý už v podobe scenára vyhral niekoľko prestížnych súťaží, sa dokonca dostal do sekcie Desať európskych režisérov očami Variety. Veľké nádeje sa vkladali do nového filmu Martina Šulíka Cigán, ktorý nás reprezentoval v hlavnej súťaži.

Ofrflaný a ocenený

Restaurator_resizeCigán bol jedným z dvoch filmov v karlovarskej súťaži, ktoré ma oslovili nielen racionálne, ale aj emocionálne (tým druhým bol izraelský Reštaurátor režiséra Josepha Madmonyho, ktorý získal Veľkú cenu Krištáľový glóbus). Hoci sme v tej chvíli mali za sebou len polovicu súťažných snímok, hneď som mal pocit, že Cigán môže ašpirovať na Veľkú cenu alebo minimálne Cenu za réžiu. Názory kolegov moje nadšenie schladili. „Ten scenár vyzerá, akoby bol písaný podľa správy vládneho splnomocnenca pre rómsku otázku,“ zafrflal si istý slovenský kritik. „Je to zbytočne romantické a málo drsné,“ vysvetľuje mi po anglicky kolega z Maďarska. „A čo tam, dočerta, stále robí ten mŕtvy otec?“ Moju skromnú námietku, že nočné zjavovanie sa mŕtvych je súčasťou rómskeho folklóru, neberie do úvahy. „No, ale to tam musí nosiť kávu...? Je to premárnená šanca,“ zakľučuje. Nuž, priznám sa, i ja mám istý problém so pštrosom, ktorý ako vyslovene komický motív vstúpi do obrazu v záverečnej tragickej scéne, ale zasa nie taký problém, aby mi znechutil celý film. Na základe reakcií kolegov sa však vážne zamýšľam nad svojím filmovým vkusom. Pointa: Zvláštna cena poroty, Zvláštne uznanie pre mladučkého hlavného predstaviteľa, neherca Jána Mižigára, Cena Dona Quijota od Medzinárodnej federácie filmových klubov a cena Europa Cinemas Label. Málo pre slovenských frflošov?

Čo sa deje na Britských ostrovoch?

Vraj tam dosť prší a je chladno... Ale okrem toho sa tam nakrúcajú skvelé filmy. Z mozaiky filmov z nesúťažných sekcií, ktoré sa mi podarilo vidieť, sa mi svojou kvalitou a emocionálnou silou vylúpli práve britské snímky. Zhodou okolností – alebo to bude mojím subjektívnym výberom? – ide vo všetkých prípadoch o príbehy zo súčasnosti, sústredené na dve hlavné postavy. Herec Paddy Considine (ktorého sme u nás mohli vidieť napríklad v Bournovom ultimáte, ale ktorý hral aj v mnohých iných, oveľa lepších britských i amerických filmoch) režijne debutoval sociálnou drámou Tyranosaurus, ktorého protagonistami sú nevraživý, agresívny vdovec Joseph a hlboko veriaca predavačka z charitatívneho obchodu Hannah, ktorá žije v navonok usporiadanom manželstve, v skutočnosti je však permanentnou obeťou domáceho násilia. Náhodné stretnutie týchto dvoch ľudí, ktoré by mohlo zmeniť ich životy k lepšiemu, však smeruje k tragickému finále. Hoci hlavná hrdinka končí vo väzení, režisér predsa dáva svojim hrdinom štipku nádeje... Skvele napísaný i zrežírovaný príbeh je hereckým koncertom Petra Mullana a Olivie Colmanovej.

Ha_barnok_bo_resizeDebutom je aj road-movie režiséra Johna McIlduffa Hľa, baránok boží, takisto založená na vynikajúcich hereckých výkonoch dvoch hlavných predstaviteľov – Aoife Duffinovej a Nigela O’Neilla. V dôsledku okolností sa stretnú dvaja veľmi odlišní ľudia – depresívny päťdesiatnik a priateľka jeho syna, závislého od drog –, ktorí majú splniť zdanlivo jednoduchú úlohu: najprv vyzdvihnúť a potom dopraviť na miesto určenia barančeka, v ktorého vnútornostiach sú ukryté drogy. Zádrhom sú nielen odlišné povahy nedobrovoľných spolucestujúcich, ale aj technický stav auta, vylomeniny barančeka a fakt, že drogy sa... ehm... pýtajú na svet skôr. Cez rad komických i trápnych situácií sa dozvedáme o protagonistoch viac a viac a bizarný príbeh naberá čoraz smutnejší tón, najmä v postave Liz a v motíve jej hendikepovaného synčeka, ktorý vyrastá v náhradnej rodine. Hoci sa Liz na stretnutie s ním veľmi teší – to je cieľ cesty z jej pohľadu –, nedopadne najlepšie. Otvorený koniec však poskytuje aspoň akú-takú nádej.

Nádej a otvorené konce

Vkend_resizeTo sú znaky spájajúce britské filmy, o ktorých je reč. Protagonistami filmu Víkend režiséra Andrewa Haigha sú dvaja muži, ktorí sa nájdu v gay bare a strávia spolu noc. Nenasleduje však rozpačité ráno a formálne slová na rozlúčku, lebo obaja – Russell pracuje ako plavčík, Glen je zamestnancom galérie –pociťujú potrebu pokračovať nielen v sexe, ale aj v čoraz zaujímavejšej, sofistikovanejšej konverzácii. Ich čas je však obmedzený, lebo Glen má po víkende odcestovať na dlhší čas do Spojených štátov, kde získal štipendium. Opäť tu máme otvorený koniec so štipkou nádeje – Glenova známa totiž spochybňuje, že Glen v USA vôbec vydrží. Film je zaujímavý vďaka výborne vystavanému scenáru i kultivovanej kamere, snímajúcej väčšinou interiéry, a trochu sa pohráva s filmárskymi klišé – keď sa už divák podľa vývoja deja obáva, že bude nasledovať sentimentálna scéna lúčenia na peróne, sami protagonisti ju odľahčia tým, že povedia: bude to vyzerať ako vo filme Noting Hill.

udnejie_veci_resizeV americko-britskej koprodukcii vznikla snímka Čudnejšie veci režisérskej dvojice Eleanor Burková a Ron Eyal. Aj v ňom ide o – tentoraz skôr letmé – stretnutie dvoch ľudí odlišnej národnosti, sociálneho statusu, spôsobu života: mladá Oona nachytá v prázdnom dome po svojej zosnulej matke arabského bezdomovca, ktorého sprvu nemilosrdne vyhodí; zápisník s kresbami, ktorý patrí mužovi a pre ktorý ho Oona napriek všetkému vyhľadá, aby mu ho mohla vrátiť, spôsobí, že títo dvaja rozdielni ľudia sa začnú postupne zbližovať. Spája ich osamelosť: kým Oona stratila matku, Mani – tak sa cudzinec volá – sa pohádal so svojím starším „kolegom“, s ktorým sa potĺkal po svete predtým. Príbeh nesmeruje k ponúkajúcej sa ľúbostnej zápletke; ide skôr o vzájomné pochopenie spôsobu života toho druhého a možno aj o spoznanie vlastného ja a toho, čo je v živote dôležité. Zaujímavý je v tomto prípade aj spôsob nakrúcania, keď režiséri odhaľovali hlavným predstaviteľom scenár len postupne, aby nikdy nevedeli viac než postavy, ktoré predstavovali.

Írska čerešnička na torte

Mlo_Lily_Taylor_resizeK filmom z Britských ostrovov môžeme priradiť aj Mólo, druhú celovečernú snímku írskeho herca a režiséra Gerarda Hurleyho, príbeh o komplikovanom vzťahu medzi otcom a synom, ktorý žije už dve desťročia v Amerike a domov prichádza len na základe správy, že jeho otec zomiera. Jack však nájde starého pána v relatívne dobrej kondícii (správu o svojej ťažkej chorobe použil ako trik, aby syna dostal domov) a konflikt – ide vlastne skôr o nevyriešenú nevraživosť z minulosti – je na svete. Vďaka synovmu nedobrovoľnému pobytu v rodnej dedine – nemá na spiatočnú letenku – sa hrany konfliktu postupne obrusujú a ukáže sa, že veci sa možno majú inak, než sa zdalo. Názov filmu má symbolický význam ako miesto lúčenia i stretávania: po páde z móla kedysi zahynula Jackova matka a iné mólo je zasa miestom, kde sa Jack stretáva s potenciálnou budúcou partnerkou. Zmierenie, staroba a smrť, potreba ľudskej blízkosti a lásky, s týmito témami pracuje Hurley citlivo a pritom nesentimentálne, pričom sám stvárňuje postavu syna.

Chladno je aj na Islande

Islandskú kinematografiu dnes už nepredstavuje iba medzinárodne známy a Spodn_prd_2_resizeaj u nás populárny režisér Fridrik Thór Fridriksson. V troch rôznych sekciách sme natrafili na tri zaujímavé a navzájom veľmi odlišné islandské filmy, ktorých spoločným znakom bola kvalita. Spodný prúd režiséra Árniho Ólafura Ásgeirssona, nakrútený podľa divadelnej hry, sa stal najlepším islandským filmom uplynulého roka (a získal ďalšie štyri národné filmové ceny Edda). Jeho strhujúca atmosféra, spoluvytváraná aj obrazovou a hudobnou zložkou, vyplýva zo samotného deja, ktorého prevažná časť sa odohráva na palube menšej rybárskej lode, kde sa v posádke stretávajú ľudia rozdielnych pováh s rozličnými osobnými problémami, netradične vrátane mladej ženy, ktorá je neterou kapitána.

Sopka_2_resizeNavonok menej dramatický, ale vnútorne rovnako plný napätia – ako už naznačuje jeho názov – je debut režiséra Rúnara Rúnarssona Sopka. Herec Theódór Júlíusson v ňom hrá nevrlého muža, ktorý práve odišiel do dôchodku a nevie, čo so životom; nevychádza veľmi ani s manželkou, ani s dospelými deťmi. Až tragická udalosť – manželkina mozgová príhoda – ho prinúti zmeniť postoj k životu a k ľuďom: napodiv sa o nevládnu ženu od prvej chvíle obetavo stará a postupne nachádza cestu aj k ostatným.

So svojráznym humorom pracovala zasa režisérka Valdís Óskarsdóttirová (pôvodne a zároveň strihačka – napríklad Večný svit nepoškvrnenej mysle) vo filme Kráľovská cesta. Krlovsk_cesta_2_resizeNa konci Kráľovskej cesty stojí karavanové mestečko a práve sem prichádza po rokoch strávených v Nemecku spolu so svojím nemeckým priateľom (hrá ho populárny Daniel Brühl) tridsiatnik Junior; presnejšie, domnieva sa, že jeho otec býva v luxusnej vile, v skutočnosti však ide o obytný príves. Peňažnej podpory, v ktorú dúfal, sa však nedočká, lebo otec je finančne na dne. Režisérka a spolu s ňou Junior postupne odkrývajú životné príbehy bizarných príslušníkov tejto komunity a ich nekonvenčný životný štýl. Napriek všetkej bizarnosti však aj oni len žijú svoje životy tak, ako vedia...

Trochu škandálu neuškodí

Viacerí režiséri sa vo svojich filmoch dotkli háklivých tém. Aj v súťaži reprezentovala Španielsko snímka Nemaj strach (réžia Montxo Armendáriz), ktorá sa zaoberá témou Nemaj_strach_2zneužívania dcéry vlastným otcom. Táto dráma je pozoruhodná tým, že nesleduje klasickú schému čin – odhalenie – potrestanie, ale sústreďuje sa na pocity a prežívanie obete v troch rôznych obdobiach jej života. Tému zneužívania dieťaťa – v tomto prípade homosexuálnym pedofilom – spracoval aj debutujúci rakúsky režisér Markus Schleinzer v snímke Michael; situácia z filmu, keď navonok usporiadane žijúci zamestnanec poisťovacej spoločnosti väzní v podzemnej miestnosti svojho domu desaťročného chlapca, pripomína prípad Natasche Kampuschovej i podobné príbehy, o ktorých občas prinášajú správy médiá. Práve Schleinzerov film dáva jednému z takýchto letmo načrtnutých príbehov dramatickú hĺbku a ľudský – či v danom prípade skôr neľudský – rozmer.

Pikantnú tému spracoval aj grécky Strella_2_resizerežisér Panos H. Koutras vo filme Strella. Zápletka sa odvíja od základnej situácie, keď Jiorgos, muž v strednom veku, ktorého práve prepustili po štrnástich rokoch z väzenia, kde si odpykával trest za vraždu synovca, nadviaže najprv sexuálny a následne aj ľúbostný vzťah s mladou transsexuálnou prostitútkou (prostitútom?). Po čase nasledujú dve zlomové odhalenia: po prvé, Strella, ako mladú ženu (?) prezývajú, je v skutočnosti jeho syn, ktorého inak márne hľadá, a po druhé, vysvitne, že Strella od začiatku vedela, že ide o jej otca, a situáciu ich zoznámenia sama zinscenovala. Hoci ide o veľmi nekonvenčnú situáciu, režisér ju podáva s citom a porozumením pre protagonistov svojho príbehu najmä vďaka tomu, že nekladie dôraz na jeho erotickú, ale na emocionálnu a ľudskú stránku. Istú ťaživosť situácie pritom odľahčuje vizualizácia Jiorgosových snov.

Škandalózny iným spôsobom môže byť film talianskeho režiséra Nanniho Morettiho Habemus papam, komédia habemus-papamodohrávajúca sa priamo vo Vatikáne – a nielen to: hlavným hrdinom je sám novozvolený pápež, ktorá vzápätí po svojom zvolení prepadne panike, odmietne ukázať sa verejnosti, ba dokonca ujde z pápežského sídla. Michelovi Piccolimu v titulnej úlohe sekunduje sám režisér v role najatého psychiatra a poľský herec Jerzy Stuhr, ktorý si zahral tlačového tajomníka Vatikánu. Práve ten v rozhovore pre festivalový denník povedal: „V ultrakatolíckom Poľsku sú ľudia komédiou o pápežovi pobúrení, aj keď ju ešte nevideli. Už sa teším, až pôjde film na jeseň do poľských kín. To bude tanec!“

Tanec to veru bol aj v Karlových Varoch, a nie hocijaký. Deväť dní tancovania medzi štrnástimi kinosálami od skorého rána do neskorej noci, prudké zmeny žánrov: od elegantného viedenského valčíka cez jive a čaču až po vášnivé argentínske tango. Karlovarský festival bol taký pestrý ako celá svetová kinematografia.

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.