Obraz Varšavského medzinárodného filmového festivalu, ktorý je spolu s estónskym Black Nights od roku 2008 nováčikom v kategórii A, najvyššej skupine svetových filmových fór, by nebol úplný bez aktuálneho dobového koloritu, ktorý bol tohto roku od 14. do 22. októbra nasledovný. Keďže sa zo známych dôvodov nemohol konať filmový festival v Odese, súťaž s ukrajinskými filmami i porotou presťahovali Poliaci do Varšavy a bola časťou programového segmentu. Jeho publikum tvorila rozsiahla komunita, ktorá je v meste viditeľná, na každom kroku navaše koncertoval nejaký ukrajinský umelec, takže filmom príjemne sekundovala i hudba.

Festivalový kruh tvorili kiná okolo obrovskej budovy, Stalinovho darčeku Varšave, vybudovanom v honosnom štýle „stalinského baroka“. Dnes v nej sídli hocičo, okrem Teatru dramatycznego, aj kozmetické a kadernícke salóny a na moje zvláštne potešenie aj pedikúra. Premietania sa konali hneď vedľa, v shopping malle Zlaté terasy a jeho Multikine. Okrem toho krúžilo festivalové publikum aj okolo multikina Atlantis, vzdialeným len pár desiatok metrov.

Víťazi a iní

Hlavnú súťaž som ako porotkyňa NETPAC (Network of Promotion of Asian Cinema) sledovala len sporadicky a, našťastie, som mala šancu pozrieť si víťazný film My Labor Day (preložiteľný ako Deň práce, lebo sa tu jedná o oslavy prvého mája). Vznikol v bosensko-chorvátsko-macedónsko-srbskej koprodukcii a režíroval ho rodák zo Sarajeva Pjer Žalica. Vzťahuje sa ku korpusu povojnových a post-juhoslávskych filmov, účtujúcich s balkánskou vojnou. Domov sa po rokoch vracia k rodičom istý Armin. Žije v Nemecku, kde sa aj oženil s Turkyňou a po jeho príchode sa stane neočakávaná udalosť, jeho otca uväznia kvôli podozreniu, že vystrieľal nejakú znepriatelenú rodinu. Šlo o snipera a Arminov otec mal zastreliť nielen jeho, ale aj jeho manželku a dvanásťročného syna. Obvinenie je vážne, ale ukáže sa, že vcelku nepravdivé. Vyjasnenie však prichádza neskoro, otec spácha vo väzení samovraždu. Aj napriek tomu, že film trochu trpí na konverzačno-televízne rozprávanie, pôsobí emocionálne a presviedča nás, že vojna nie je záležitosťou časového timingu. Jej dôsledky poznamenajú všetko a všetkých na dlhé desaťročia. To je iste užitočné si pamätať aj v súvislosti so všetkým, čo k nám veje z východu.

Ďalšie súťažné filmy, okrem tých ázijských, o ktorých budem referovať osobitne, boli zaujímavé a rôznorodé. Z výberu vyberám: dánsky film Kysset (Bozk), nový film Bille Augusta. Odohráva sa začiatkom 20. storočia a inšpiroval ju román Stefana Zweiga Netrpezlivosť srdca. Ambiciózny mladík Anton, túžiaci po kariére v armáde, kam sa nakoniec dostane, sa zoznamuje s dcérou baróna Lovenskjolda (Lars Mikkelsen), krásnou Edit (Clara Rosager). Ujde mu, že je chromá a v pocite viny sa k nej pripúta. Vzťah nekončí žiadnym happy endom, čo sa dá očakávať. Augustov film je nakrútený skvele, s plným profesionálnym nasadením a určite by sa hodil do kín i u nás.

Stihla som ešte výborný Kameň. Papier. Granát , ukrajinskej režisérky Iriny Tsilyk, ktorý sa dúfam, dostane aj do výberu Art Film Festu a sekcie Susedia OnLine, kde majú ukrajinské, poľské a maďarské filmy svoje rezervácie. Rozpráva príbeh dospievajúceho Timu. Žijú s matkou v jednom byte s babičkou, ktorá si domov privedie excentrického Felixa. Bojoval v Afghanistane, kadečo ovláda, ale pije. Napriek tomu sa medzi mužom a chlapcom zrodí priateľstvo. Film vznikol podľa románu režisérkinho manžela Arťoma Čecha a dokáže byť v opise kritickej sociálnej situácie rodiny pravdivý a zároveň demonštruje zmysel pre humor a zvláštne ohľaduplnú absurditu.

Odporúčanie na poľský film Tata režisérky Anny Maliszewskej bolo trocha prehnané, ale z najrôznejších príčin užitočné. Bohatý a originálny príbeh sa točí okolo rodiny šoféra kamiónu Michala. Zomrela mu žena a o dcéru sa v čase jeho neprítomnosti stará Galina z Ukrajiny. Jej vnučka Lenka je najlepšou kamarátkou Michalovej Michaliny. Galina však náhle umiera a Michal sa rozhodne dopraviť jej telo čo najrýchlejšie za dramatických okolností na Ukrajinu. S kamiónom plným mrazených lososov, ktoré stihne smutný osud. Všetko bolo v príbehu zdanlivo na mieste, obsadenie aj u nás známeho a skvelého poľského herca Erica Lubosa mu prispelo rozmerom šialenej a odvážnej láskavosti, obetavosti, či ako by sme jeho chaotickú energiu, s ktorou sa mu jeho dobrodružný výsadok podarí, nazvali. Jednako mu čosi chýbalo, tie emocionálne kontakty, umožňujúce identifikáciu s osudmi filmových hrdinov, alebo niečo z tejto úrovne. Michal nevzbudzuje emócie, skôr nejaký druh odporu svojim zovňajškom i nezodpovednou alkoholickou neurózou. Malisewska je podľa všetkého jednou z najúspešnejších režisérok hudobných klipov európskej úrovne. Zároveň vyštudovaná novinárka a absolventka filmových kurzov školy Andrzeja Wajdu. V práci s hercami má jasné rezervy, to sa hneď pozná.

Súčasťou súťažného programu boli i dva filmy z česko-slovenského pomedzia, nevydarená Tieňohra Petra Bebjaka a Betlehémske svetlo Jana Svěráka. Nevyvolali v kulárových diskusiách porotcov, pri ktorých som sa zúčastnila, v podstate žiadny záujem. Asi najzreteľnejšie im chýba ambícia nájsť apelujúcu tému s potenciálom osloviť iné než české, alebo slovenské publikum a následne ju i adekvátne spracovať. Úvoz, v ktorom si hovejú naše hrané filmy je stále viditeľnejší a stále bez akejkoľvek reakcie. Zotrvávame v presvedčení, že sa mu darí. Nedarí a je to vidieť.

Ázijské portfolio

O víťazovi sme s gréckym kolegom Panosom Kotzathanasisom, ktorý úspešne vedie web, venovaný ázijskému filmu, ani nemuseli dlho viesť diskusie. Stal sa ním kazašský film Adilchana Jeržanova Ademoka (Ademoka´s Education). Meno dnes asi najznámejšieho kazašského režiséra poznáme z festivalových kruhov, bol dokonca i hosťom Art Film Festu ešte v Trenčianskych Tepliciach. V roku 2014 získal vo Varšave jeho film Vlastníci (Owners) cenu za najlepší film v sekcii Free spirit. Pracuje s vlastnou vizuálnou štylistikou i režijnou koncepciou. Je výrazne výtvarná, vychádzajúca v mnohom z úspornej poetiky kultúry, určenej prázdnym priestorom stepi. Modernita i modernizácia sa do jeho rozľahlých priestorov dostáva s istou časovou rezervou a naráža na tradičný spôsob života kočovníkov. Práve z tejto konfrontácie vychádza Jeržanov zmysel pre zvláštny stredoázijský surrealizmus, okorenený humorom a vlastne i istým druhom spoločenskej kritiky. Ademoka je umelecký samorast, dievčina s osobitým zjavom, osudom i životnou filozofiou. Je z Uzbekistanu, do Kazachstanu sa dostala ilegálne, ale veľmi chce študovať na umeleckej škole. Je totiž presvedčená, že má talent a utvrdzuje ju v tom aj jej podivný mentor. Nerobí to, samozrejme, zadarmo, v prípade, že ju prijmú na školu, chce aby mu vyplácala mesačne časť štipendia.

Zvažovaným konkurentom bol film Stredozemná horúčka (Mediterranean Fever) palestínskej režisérky Mahy Haj. Francúzsko-nemecko-palestínsko-cyprusko- katarská koprodukcia získala v Cannes, sekcii Un certain regard cenu za najlepší scenár a preto naša dvojhlavá porota rozhodla, že dá skôr prednosť premiére, než ocenenému filmu. Príbeh začína vcelku úsmevne, Waleed je otec rodiny, čosi píše, ale hlavne trpí depresiami a najradšej by sa odpravil, keby nato mal odvahu. Do vedľajšieho bytu sa prisťahuje rodina Jalala. Lezie Waleedovi na nervy, púšťa si nahlas hudbu a chce sa s ním kamarátiť, ponúka spoločné pitie kávy a vôbec, je akýsi lepkavý. Ukáže sa, že sa živí kdečím nelegálnym a idú po ňom nejakí gangstri. Waleed sa rozhodne, že on je tým pravým pomocníkom v jeho sebevraždenom úsilí. Film obdivuhodne balansuje na hranici medzi ľahkou konverzačnou komédiou a temnou drámou, čo je naozaj umením majstrov, lebo režisérka tieto prechody zvláda dokonale. Žiadne pochybnosti tu nerotujú ani náhodou. Tento film by sme si zaslúžili vidieť i na nejakom domácom festivale.

O zbytku filmov sa asi netreba nijako zvlášť zmieňovať, lebo ich kvalita nedosahovala úroveň vyššie spomenutých titulov. Z čisto geograficko-kultúrnych dôvodov bol zaujímavý mongolský film Trio režiséra Battmura Dorja o chlapcovi s Downovým syndrómom, ktorý žije s matkou v jurte a ona odrazu umrie. Pochovať mu ju pomôže so všetkými povinnými rituálmi budhistický mních. Aj keď by do lepšieho výberu patril nový film známeho filipínskeho režiséra Brillante Mendozu Feast (Oslava), v ktorom sa po čase od vinníkov dopravnej nehody dostaví priznanie k podielu na smrti otca rodiny, obchodujúcej so zeleninou, dopadol podobne ako mongolský súťažiaci. Sú to filmy skôr dokumentárneho štýlu, viac zaujímavé popisom prostredia než formuláciou akéhokoľvek iného obsahu.

Je užitočné vystriedať v priebehu niekoľkých týždňov maďarsko-poľskú festivalovú os medzi Miskolcom a Varšavou. Je poučná i v tom, kto dokáže sebavedome hľadať s vybraným vkusom do súťaže nové tituly a kto otrocky kopíruje zoznamy filmov, ocenených na spoľahlivo veľkých festivaloch. Treba uznať, že Varšava je cieľom s tým pozitívnejším renomé.