Tiahnuť v zime na sever a ešte do Ruska neznie ako dobrý nápad, denné svetlo trvá okamih, je mrazivo, vlhko a ľudia, náhliaci sa do tepla domov pripomínajú  introvertov, uzavretých do svojich pokojných svetov. Peterburg však má dosť všetkého, aby tento klimatický splín vyrovnal  a zúčastnených filmových kritikov, členov FIPRESCI, štedro obdaroval.

Kolokvium prebiehalo na Lenfilme, dnes už snáď viac pripomínajúci priestor pre prezentáciu hotových filmov, než rušné štúdio s nadupaným výrobným programom. Je nás desať z celého sveta, od Egypta, Irán, Izrael, cez USA, Britániu, Španielsko, Tádžikistan až po indický Bangalore a argentínske Buenos Aires. Program zostavil významný ruský filmový kritik Andrej Plachov. Trvá tri dni a zbytok pobytu môžme stráviť účasťou na Kultúrnom fóre, ktoré sa koná už niekoľko rokov a okrem divadla, hudby, výtvarného umenia, či literatúry, je jeho súčasťou i film.

Deň prvý    
Najlepší film obvykle býva ako zlatý klinec programu uvedený na koniec, tentokrát nás však film Dylda Kantemira Balagova hypnotizuje hneď a bez čakania. Zachytila som i názov Žirafa, ktorý síce znie trochu komicky, ale anglický názov Beanpole (dlháň) sa týka výšky jednej z dvojice hlavných hrdiniek a má tak bližšie k faktickému príbehu. Uvedie nás do  poblokádneho Leningradu, kde radosť a šťastie z konca vojnového utrpenia, strieda neradostný osud, plný biedy,  s krutými dôsledkami konfliktu, vpísaného do histórie Ruska, rovnako ako i do vedomia Rusov hlbokými písmenami. Ija Sergejeva (Viktória Mirošničenko) pracuje v nemocnici, stará sa o malého chlapčeka, ktorého všetci považujú za jej syna. Trpí narkolepsiou a pri hre so zverencom naň padne a dieťa zadusí. Nato sa z frontu vracia skutočná matka Maša (Vasilisa Perelygina). Ďalšie dieťa už mať nemôže a tak chce, aby jej Ija porodila náhradu. Film dostal cenu za najlepšiu réžiu na MFF v Cannes a mladý tvorca (28) z Naľčiku v Kabardinsko Balkašskej republike (súčasť Ruskej federácie), absolvent filmového kurzu, ktorý tu viedol režisér Alexander Sokurov, vystúpil na hviezdne filmové nebo. Film vznikol na motívy románu  bieloruskej spisovateľky, nositeľky Nobelovej ceny Svetlany Alexijevič Vojna nemá ženskú tvár a je nominovaný za Rusko na Oscara. Scenár písal Balagov s Alexandrom Terechovom (scenár filmu Matilda 2017 režiséra Alexeja Učiteľa). Je to výnimočný príbeh o vyšinutej dobe, ktorá si intenzívne hľadá cestu späť do normality. Vyznačuje sa  dokonalou súhrou všetkých úrovní filmového rozprávania, počínajúc vynikajúcimi hereckými výkonmi dvoch hlavných predstaviteliek.

Svetlana Proskurina nakrútila film Nedeľa (2019) a zaujímal ju osud funkcionára v provinčnom mestečku, čeliaci rozhnevanému davu. Ľudia sa búria, lebo nesúhlasia so zámermi developera, zastavať  park v centre mesta. Terechov (Alexej Vertkov) má toho na krku viac, z balkóna vyskočí jeho milenka, vyrovanáva sa s rozpadnutými rodinnými vzťahmi a stará sa o umierajúcu matku (v tejto roli sa objavila herečka Vera Alentova, známa z filmu Moskva slzám neverí z roku 1980, odmeneného Oscarom). Je to zaujímavo nakrútená sonda, založená na kontraste vnútorného sveta hrdinu, uviaznutého v nejakej forme bolestnej nehybnosti a útoku vonkajších udalostí, kumulovaných do neúnosnej váhy. Názov  „nedeľa“ je tak signálom, potrebou čohosi sviatočného, určeného časom na pozviechanie a vzkriesenie (rusky je nedeľa voskresenie, čo evokuje i spomenuté slovo). Svetlana Proskurina nie je postavou neznámou, jej  film Vzdialený prístup (2004)  bol zaradený do súťaže na MFF Benátky.

Režisér Alexander Zolotuchin z ukrajinského Záporožia, je ďalším žiakom Alexandra Sokurova z Naľčiku. Jeho debut má názov Ruský chlapec (2018)  a rozpráva  o osudoch  Aľoši (Vladimír Koroľjov), oddane  nastupujúceho na front prvej svetovej vojny. Po prvý krát sa tu testuje  otravný plyn a tak oslepne. Domov však nechce a preto mu pridelia prácu pri veľkej pohyblivej trúbe, slúžiacej na sledovanie nepriateĺských lietadiel. Najprv ich totiž počuť a tak má Aľoša hlásiť všetky podozrivé zvuky. Napriek zaujímavému príbehu film nedostahuje hĺbku a formálnu dokonalosť Balagova. Dáva sa unášať kamsi do komickej polohy a nedokáže vidieť jednotlivé scény v ich vizuálnejšie atraktívnejšom a kompozične profesionálnejšom rozmere. Premietal sa i na Berlinale v sekcii Forum.

Deň druhý

K afghánskej vojne sa vracia režisér Pavel Lungin filmom Bratstvo (2019), búrlivo komentovaným po tohtoročnej májovej premiére najrôznejšími veteránskymi i politickými kruhmi. Lungin sa totiž vyhýba pátosu a je kritický k mnohým javom, sprevádzajúcim sovietsku prítomnosť v Afghanistane (1979-1989). Príbeh je rámcovaný poslednými dňami vojny, jedna z divízií má opustiť územie Afghanistanu cez priesmyk Salang, obsadený miestnymi mudžahedínmi. Vyjednáva s nimi príslušník KGB Mitrič (Kiril Pirogov). Medzitým mudžahedíni zajmú syna generála Vasilijeva a ten poverí skupinu vojakov, aby ho našli a oslobodili. Alexander sa rozhodne pre samostatný útek a zahynie, čo vzbudí u generála snahu o pomstu. Najkritizovanejšou a zrejme aj najpravdivejšou  súčasťou filmu je vzájomný obchod, ktorý sa rozvinul v pozadí bojových línií. Keď sovietski vojaci prišli do Afghanistanu, objavili  lákavé zdroje západnej elektroniky, alkohol a americké cigarety a tak si každý  chcel domov priniesť nejakú „trofej“. Okrem toho sa obchodovalo s naftou a benzínom, dokonca i so zbraňami. Afgánska vojna má mnoho filmových podôb, sprevádzaných nostalgiou po impériu, ktorým vo vedomí mnohých Rusov ostal Sovietsky zväz. Vojna znamenala jeho „posledný výdych“.
 
Novým menom v mojom obsiahlom ruskom file je meno Klim Šipenko (1983), režisér ďalšieho nového filmu Text (2019), nakrúteného podľa scenára novinára a spisovateľa Dmitrija Gluchovského, autora románu Metro 2033, neskôr prevedeného do úspešnej počítačovej hry. Podobne ako v Gluchovského románoch, hrajú i v tomto filme hlavne mobily a sms-ky. Hrdina, vysokoškolák Iľja (Alexander Petrov) sa na diskotéke zapletie s protidrogovým oddelením, vykonávajúcim medzi tancujúcimi kontrolu. Chcú odvliecť jeho dievča a on sa im postaví na odpor. Strčia mu do vrecka drogy a on dostane sedem rokov. Vracia sa s odhodlaním pomstiť sa iniciátorovi jeho obvinenia, Pjotrovi Chazinovi (Ivan Jankovsky), pracovníkovi protidrogového oddelenia. Je zapletený do ilegálnych machinácii s narkotikami a naviac syn  vysokopostaveného vládneho úradníka.

Ukážkou mainstreamu bol film Chcem schudnúť (2018) Alexeja Nužného s herečkou Alexandrou Bortič. Tá musela kvôli filmu pribrať a schudnúť 20 kíl. Príbeh je jednoduchý a názov hovorí jasne, je o mladej žene a jej milovanom, športovcovi a inštruktorovi plávania v miestnom bazéne. V istý moment sa v jeho blízkosti objaví vyšportovaná a hlavne štíhla konkurencia a Anna sa ocitne na vedľajšej koľaji. Pri podobných filmoch je vždy identifikovateľná poetika starých sovietskych filmov. Tento film nebol výnimkou. Deje sa tak najpravdepodobnejšie kvôli nekonfrontačnému, viac láskavému a humorom nešetriacemu štýlu, ktorý zodpovedá vševládnucej nostalgii za časom minulým.

O filme Býk (2019) Borisa Akopova, víťazovi ako festivalu Kinotavr v Soči (festival domáceho filmu) a sekcie Na východ od  západu MFF Karlove Vary sa už u nás písalo, treba podotknúť, že  medzi kritikmi nevzbudil prílišné nadšenie.

Deň tretí

Ženské zastúpenie v radoch režisérov je v Rusku už tradične početné a neustupuje mu ani kvalita filmov. Larisa Šepiťkovová, či Kira Muratova majú talentované následovníčky. V roku 2009 sa na MFF Karlove Vary v programe nazvanom Rusko v ženskom rode predstavili Anna Melikjan, Kaťa Šagalovová, Valerija Gai Germanika i Larisa Sadilovová. Najnovší film posledne menovanej Raz v Trubčevsku (2019) sme mali možnosť vidieť i v Peterburgu. Bol uvedený na tohtoročnom MFF Cannes, v sekcii Un Certain Regard. Jednoduchosť provinčného príbehu o láske s prekážkami je v čomsi veľmi blízky ruskej literárnej klasike. Anna (Kristina Schneider) a Jegor (Jegor Barinov) sú zadaní a majú svoje rodiny, navyše ich domy susedia. Schádzajú sa na určenom kilometri cesty z dediny, kde Jegor pristaví svoj kamión a strávia s Annou príjemný víkend. Všetko sa opakuje a smeruje ku kritickému momentu, keď sa všetko navždy mení. Tichú osudovosť  lásky bez prepiatých emócií a výstupov, dokresľuje idylická krajina, odraz duší ľudí jednoduchých, ktorí i drámu vedia akosi rozchodiť.

Film Srdce sveta (2018) Natalie Meščaninovej bol najlepším ruským filmom na spomínanom festivale Kinotavr a v centre jeho príbehu je istý Jegor, pracujúci u miestneho veterinára v lesnej klinike. Má bližšie k zvieratám ako k ľuďom a bez šance sa utápa vo svojich emóciách a všetkých vzťahoch, kde funguje ako neveľmi svojprávna bytosť. Vidieť v tomto príbehu metaforu, obraz dnešného Ruska, ako to indikovali niektorí domáci filmový kritici sa mi akosi nedarilo. Zaujímavejšie boli  prieniky medzi svetom prírody a ľudského sveta i spôsob, akým tento priestor interpretovala režisérka.

Veľkú pozornosť vyvolal film Niginy Sajfulajevovej Vernosť (2019) a bez akýchkoľvek zábran nafilmované erotické scény. Film je, samozrejme, o nevere a vyvoláva duchov francúzskych režisérov. Lena je gynekologička a trpí nezáujmom svojho manžela Sergeja. Odváži sa preto na excentrický zážitok, po večeroch sa oddáva náhodným milencom až kým jej muž neusúdi, že je  preňho dostatočne sexi. Filmu, našťastie, nechýba elegantná štylistika a vizuálna gramotnosť kameramana, inak sa na plátne nič zvláštne neudialo.

Súčasný ruský film má ambície preniknúť ďalej než k hraniciam postsovietskeho priestoru. Zdá sa, že hlavnými esami tohto kultúrneho ťaženia sú vojnové filmy a adaptácie ruskej klasiky, čo je, samozrejme, racionálny výber. Pôsobivé sú i počiny na teritóriu arthausu, ktorý má svoju výsostnú identitu a významné postavenie na miestach, kde sa prítomnosť  vždy počíta.