V už tradičnom neskorojesennom termíne – od 20. do 24. novembra 2019 – sa v bratislavskom kine Lumière uskutočnil ďalší ročník festivalu talianskeho filmu MittelCinemaFest, ktorého hlavným usporiadateľom je Taliansky kultúrny inštitút.

Dramaturgickým cieľom podujatia bolo opäť priniesť slovenským divákom najnovšie diela talianskej kinematografie (dva tituly boli z roku 2018, osem s rokom výroby 2019), tentoraz prevažne diela mladých tvorcov (debuty, respektíve druhé filmy režisérov) – a v kontraste k nim aj nový film skúseného Gabrieleho Salvatoresa, ktorého poznáme aj z minulých ročníkov MCF, a opus veterána talianskeho filmu, osemdesiatročného Marca Bellocchia, ktorý debutoval v roku 1965 dnes už slávnym filmom Päste vo vreckách. Spoločným znakom takmer všetkých uvedených filmov bol silný protagonista (protagonisti), často vyznačujúci sa odlišnosťou od väčšinovej spoločnosti.

Dvakrát na tému autizmu

Autizmus je na jednej strane neľahká, na druhej strane pre film „vďačná“ téma (spomeňme si na Rain Mana režiséra Barryho Levinsona z roku 1988). Siahol po nej aj spomínaný Gabriele Salvatores, ktorý ju vo filme Volare skombinoval s rodinným príbehom a road movie. (Film má pôvodne dlhší názov, ktorý možno preložiť ako Všetka moja šialená láska.) Šestnásťročný autista Vincent žije relatívne (s)pokojne so svojou matkou Elenou a adoptívnym otcom Mariom, keď sa u nich jedného dňa objaví Vincentov biologický otec Willi, ktorý svojho syna nikdy nevidel. (Ako vysvitne, kedysi zdupkal, len čo sa dozvedel, že jeho letná láska je tehotná.) Willi je nevýznamný spevák, ktorý sa živí vystupovaním na svadbách a pri podobných príležitostiach (podľa prevzatého hitu Volare, ktorý spieval v šesťdesiatych rokoch Domenico Modugno, dostal film skrátený názov), a práve ho čaká „turné“ po krajinách bývalej Juhoslávie. Dráma sa začína vo chvíli, keď Willi zistí, že pri jeho odchode Vincent ušiel z domu a skryl sa v prívese jeho auta. Spočiatku je odhodlaný syna okamžite vrátiť rodičom, ale okolnosti mu to nedovolia. A tak sa začína strastiplná cesta, na ktorej čaká dvojicu nejedna prekážka, no zároveň dojemné zbližovanie otca so synom, ktorý zároveň spoznáva život z inej strany než doposiaľ. A zatiaľ sa Elena s Mariom, šialení od strachu, vydávajú „uneseného“ chlapca hľadať a na tejto ceste sa možno dozvedia nové veci aj o sebe samých... Salvatores spracoval náročnú tému bez (núkajúceho sa) sentimentu, pričom ťažil z vynikajúceho výkonu mladučkého Giulia Pranna v role Vincenta.

Protagonista filmu S chuťou Toskánska (réžia Francesco Falaschi) Guido trpí Aspergerovým syndrómom, zároveň ho baví varenie a má dokonalý cit pre vnímanie chutí. V kurze varenia pre takto hendikepovaných ľudí sa stretáva so slávnym kuchárom Arturom, ktorého práve prepustili z väzenia (má totiž problém so zvládaním hnevu a nevyhýba sa fyzickým útokom) a úloha kuchárskeho inštruktora v tomto prostredí je preňho trestom. Predsa sa však odhodlá byť tútorom Guida v lokálnej súťaži kuchárskych talentov S chuťou Toskánska. Nebudeme sa o filme rozpisovať viac, pretože vďaka spoločnosti Itafilm si ho v týchto dňoch môžeme pozrieť aj v bežnej distribúcii.

Ešte inakšia inakosť

Titulná mladá hrdinka filmu Dafne je zase nositeľkou Downovho syndrómu, ale napriek tomu žije plnohodnotný život: má milujúcich rodičov, zamestnanie, v ktorom sa realizuje, vie sa tešiť z maličkostí – napríklad si potrpí na vždy perfektne upravené, módne prefarbené vlasy. Veci sa zmenia, keď na konci dovolenky strávenej na vidieku náhle zomrie jej matka. Paradoxne, Dafne prejaví väčšiu schopnosť vyrovnať sa s novou situáciou a nájsť silu do ďalšieho života než jej postarší, životom unavený otec. Pomôže im však rozhodnutie podniknúť spoločne výlet do matkinho rodného kraja, kde azda otec opäť nájde stratenú životnú rovnováhu... Režisér Federico Bondi pristupuje k téme citlivo a perfektne vedie oboch hercov (v prípade vynikajúcej Caroliny Raspanti zrejme neherečku s reálnym Downovým syndrómom). Filmu možno azda vyčítať priveľkú idylickosť: Dafne sa totiž stretáva so sympatiami, s porozumením a vľúdnym prístupom všade a u každého – v rodine, v zamestnaní, v kaderníctve, ktoré často navštevuje, či pri náhodnom stretnutí s karabiniermi počas výletu; nie som si celkom istý, či to celkom zodpovedá realite. Ostatne, čosi podobné možno povedať aj o predošlých dvoch spomínaných filmoch, v ktorých mladí autisti perfektne komunikujú a zdanlivo nemajú žiadny problém – z iných hraných i dokumentárnych filmov, napríklad zo snímok Deti a Tak ďaleko, tak blízko Jara Vojteka vieme, že to nie je také jednoduché.

Ešte iným spôsobom je odlišný od väčšinovej spoločnosti protagonista komédie Bangla. „Tajomný“ názov filmu označuje jeho etnický pôvod: Phaimovi rodičia pochádzajú z Bangladéša, ale 22-ročný Phaim sa vyhlasuje za rodeného Taliana – a právom, naozaj sa narodil v Taliansku a vychodil tamojšie školy –, lenže vedľa „skutočných“ Talianov tak útly počerný a čiernovlasý mladík naozaj nevyzerá. Navyše ho rodičia vychovali podľa prísnych zásad moslimskej viery, a tak sú pre neho ženy pred svadbou prakticky tabu. Keď sa panic Phaim, ktorý pracuje ako strážnik v galérii a zároveň hrá v kapele, zoznámi s voľnomyšlienkarskou Taliankou Asiou, vzniká problém: dievčina síce má pre jeho zásady pochopenie, ale rada by ich porušila – o Phaimovi ani nehovoriac... Nesmierne svieža komédia debutujúceho Phaima Bhuiyana (dá sa tušiť jej autobiografický charakter, najmä keď si režisér sám aj zahral hlavnú úlohu) inteligentne a zároveň vtipne vypovedá o etnickej odlišnosti a o prekonávaní zbytočných predsudkov a obmedzení, teda pracuje s reálnymi prvkami, čím sa nesmierne odlišuje od amerických „romantických komédií“, točiacich dookola jedno klišé, v ktorých sa ako neskúsení tínedžeri neraz správajú zrelí tridsiatnici či štyridsiatnici.

Materstvo (aj) pre začiatočníkov

V dvoch uvedených filmoch výrazne rezonovala téma materstva. Režisérka Maura Delpero situovala príbeh filmu Materstvo do kláštora v Buenos Aires (snímka bola nakrútená v koprodukcii s Argentínou a v španielčine), kam prichádza z Talianska sestra Paola, aby tam zavŕšila noviciát a prijala večné sľuby. Kláštor slúži ako útočisko pre „padlé dievčatá“, slobodné matky, ktoré tu môžu vychovávať svoje deti. O matky s deťmi je tu síce materiálne postarané, ale inak tu vládne skôr citový chlad a nevšímavosť (alebo až prílišná všímavosť). Medzi mladými matkami je aj Luciana s dcérkou Ninou a jej spolubývajúca Fatima, ktorá čaká už druhé dieťa. Kým Fatima prijala svoj údel matky zodpovedne, Luciana sa stále správa ako nezodpovedná tínedžerka a jedného dňa z kláštora ujde. O jej Ninu sa zatiaľ stará sestra Paola, ktorá si k nej vytvorí výnimočný vzťah a nakoniec sa pričiní o to, aby mohla Nina zostať so svojou matkou, veriac, že Luciana sa poučila zo svojich chýb. Kultivovane nakrútený film stavia na kontraste medzi striktným dodržiavaním rigidných pravidiel a ľudskosťou a vrúcnosťou, ktorú si zaslúžia aj tí, čo možno pochybili.

Materstvo hrá významnú rolu aj vo filme Dcéra moja režisérky Laury Bispuri, ktorá do hlavných úloh obsadila vynikajúcu Valeriu Golino (hrala matku aj vo filme Volare) a čoraz známejšiu a populárnejšiu, mimoriadne tvárnu Albu Rohrwacher. Prvá z nich hrá adoptívnu matku desaťročnej Vittorie, druhá zasa jej biologickú matku, ktorá sa dcéry po narodení vzdala, ale odrazu sa – nie bez postranných úmyslov – opäť objaví v jej živote. Kým Tina je Vittorii vzornou matkou, Angelica má naozaj ďaleko od zodpovednosti a usporiadaného spôsobu života. Dve ženy tak dramaticky bojujú o lásku dievčatka počas jedného leta na slnečnej Sicílii – a na konci je zrejmé, ktorá z nich „vyhrala“.

Človek človeku človekom

Ako je zrejmé, v uvedených filmoch dominovali témy rodinných a medziľudských vzťahov, či už išlo o vzťah otca a syna (Volare), otca a dcéry (Dafne), mentora a žiaka (S chuťou Toskánska). Do tejto línie zapadali aj ďalšie snímky. Vo filme Šampión (r. Leonardo D'Agostini) išlo o interakciu medzi problematickou a nezodpovednou futbalovou hviezdou a učiteľom, ktorého mladému športovcovi najme jeho futbalový klub, aby zlepšil jeho imidž (učiteľ má chlapca pripraviť na maturitu). Spočiatku sa zdá, že tí dvaja sú úplne nekompatibilní, ako oheň a voda, no postupne vyjde najavo, že suverénny mladík má takisto svoje traumy (smrť matky, nevšímavosť otca, ktorý ho využíva hlavne ako zdroj peňazí) a dobré stránky, podobne ako učiteľ (smrť dieťaťa, odchod manželky). Napriek zdanlivej protichodnosti pováh si tí dvaja dokážu nájsť k sebe cestu a toto stretnutie obom pomôže urobiť rozhodnutia, ktoré povedú k zlepšeniu ich životov.

O niečo ťažšie to má expert na robotiku Tommaso vo filme Zajtra bude nový deň (r. Simone Spada), ktorý prichádza z Kanady do Ríma, aby tu podporil svojho dávneho priateľa Giuliana, ktorého čaká už len niekoľko týždňov či mesiacov života, lebo zomiera na rakovinu. Tomasso, azda aj vzhľadom na svoje technické vzdelanie, je racionálny, tichý, zdržanlivý, možno až trochu upätý, kým Giuliano ako úspešný herec je komunikatívny, výbušný extrovert. Obaja vedia, o čom ich stretnutie je – majú naň štyri dni –, otázne zostáva len to, ako vzhľadom na rozdielnosť ich pováh dopadne. Ale keď sa chce, tak sa dá: film o chorobe a zomieraní je zároveň príbehom o sile priateľstva a spolupatričnosti – a na prekvapenie je v ňom aj neobyčajne veľa humoru.

Spomedzi filmových hrdinov tak zostáva osamelý len protagonista filmu Zákon bielych miest režiséra Maura Caputa, ktorý bojuje s progresívnou stratou pamäti (ide takmer o monodrámu v trvaní len 61 minút, teda „tesne“ celovečerný film). A svojím spôsobom aj Tommaso Buscetta, protagonista biograficky ladeného filmu Marca Bellocchia Prvý zradca, muž, ktorý patril k čelným predstaviteľom mafiánskej organizácie Cosa Nostra, ale potom prebehol na druhú stranu a stal sa významným informátorom a svedkom, vďaka ktorému skončili vo väzení stovky jeho bývalých „kolegov“. Otázkou zostáva, či si zaslúži takú formu „heroizácie“, akú mu poskytli tvorovia filmu – o tom sa budeme môcť už zakrátko presvedčiť, lebo film pripravuje od januára do distribúcie Asociácia slovenských filmových klubov.

Divák je náročný, ale nevie sa rozdvojiť

Faktom zostáva, že Prvý zradca vzbudil najväčší záujem divákov spolu so snímkami S chuťou Toskánska a Zajtra bude nový deň. V porovnaní s minulými ročníkmi návštevnosť ostatných filmov trochu pokrivkávala, čo môže mať rôzne príčiny. Bratislavský divák je v tomto čase z filmu už trochu „unavený“, možno až presýtený filmom, lebo jesenné filmové podujatia nasledujú jedno za druhým (Brazil Vizual, Jeden svet, Filmový festival inakosti, Áčko, Be2Can, Festival slobody). (A to ešte tohto roku „odpadol“ MFF Bratislava, ktorý si dal pauzu.) A nie je tomu koniec: čakajú nás Dni ruského filmu, španielska prehliadka Viva la película! a Dni kubánskeho filmu. Mimochodom, aj MittelCinemaFest sa prvé dva dni prekrýval s „konkurenčným“ (celkovo len trojdňovým) Festivalom poľských filmov Visla. Možno by stálo za úvahu, aby sa kultúrne inštitúty v Bratislave aspoň v prípade dlhšie trvajúcich podujatí podobného charakteru – v tomto prípade filmových – pokúsili časovo koordinovať svoju činnosť, lebo tieto podujatia majú rovnakú či veľmi podobnú cieľovú skupinu divákov.