Ak má tohtoročná hlavná festivalové prehliadka nejakého spoločného menovateľa, sú to ženy. Hlavnými postavami väčšiny súťažných snímok sú ženy, prekvapivo často zrelé i staršie.  Víťazov jednotlivých súťaží sa dozvieme až v sobotu večer. Podľa bodovania vybraných kritikov vo festivalovom denníku Screen je stále s veľkým náskokom na špici čilský film Gloria, pred rumunským Positia copilului, francúzskou Camille Claudel 1915 a thrillerom Side Effects, ktorý má byť labuťou piesňou Stevena Soderbergha.

Zlatou kamerou Berlinale ocenil berlínsky festival prekvapivo a bez ohlásenia amerického režiséra Richarda Linklatera. Stalo sa tak pri príležitosti uvedenia tretej časti jeho série romantických komédií Before Midnight (Pred polnocou) v hlavnej festivalovej prehliadke, ale mimo súťaž.

Tohtoročného Čestného Zlatého medveďa za prínos svetovej kinematografii vo štvrtok udelili francúzskemu filmárovi a producentovi židovského pôvodu Claude Lanzmannovi (nar. 1925), tvorcovi 544-minútového dokumentárneho filmu Shoah (Šoa) z roku 1985 o prenasledovaní Židov počas 2. svetovej vojny. Súčasťou slávnosti bola mimoriadna projekcia Lanzmannovho filmu Sobibór, 14 octobre 1943, 16 heures (2001) vo veľkej sále festivalového paláca.

Festival sa nesie v duchu digitalizácie. Iba 8 percent uvádzaných snímok je na klasickom filmovom páse, zvyšok tvoria najrôznejšie digitálne formáty, z toho po prvý raz viac než polovicu čoraz rozšírenejší Digital Cinema Package (DCP). Usporiadateľom síce odpadla únavná práca so škatuľami a kotúčmi, no zvládnuť dokonale desiatky najrôznejších digitálnych formátov je nemenej náročné. Znížil sa počet partnerských doručovacích firiem, narástol počet partnerov, špecializovaných na digitálne video. Okrem filmov majú na Berlinale premiéru aj mnohé technické zariadenia, servery a projektory.

O tom, že Berlínsky filmový festival je prístupný aj bežnému publiku, svedčí fakt, že za prvých päť dní festivalu sa predalo viac ako štvrť milióna vstupeniek. Je teda pravdepodobné, že tohtoročné Berlinale opäť prepíše rekordy v návštevnosti. Podobne medzinárodný filmový trh EFI tohto roku uvádza rekordných 890 filmov.

Postavy našli svojho autora

Nielen výkrikmi Bravo a potleskom, ale prekvapivo aj nespokojným bučaním zhodnotilo festivalové publikum novinku prenasledovaného iránskeho režiséra Jafara Panahiho Parde (Closed Courtain). Mnohovýznamový titul, ktorý môže znamenať Zatiahnuté závesy rovnako ako Stiahnutú oponu nakrútil iránsky filmár napriek tomu, že vláda islamského štátu ho odsúdia za “protištátnu propagandu” na roky väzenia a dvadsaťročný zákaz vykonávania filmárskeho povolania. Panahi, ktorý je v domácom väzení, spolu s priateľom Kamboziyom Partovim jednoduchými prostriedkami nakrútili minimalistickú snímku, v ktorej sa pirandellovsky prelína realita s fikciou a vymyslené postavy stretajú svojho autora: v opustenej vile na brehu mora sa po sezóne ukrýva prenasledovaný Spisovateľ a píše scenár. Všetky okná starostlivo pozakrýval, aby von neprenikali žiadne dôkazy jeho prítomnosti. Za závesmi sú ukryté i veľké zahraničné plagáty snímok Kruh či Zrkadlo. Spoločnosť mu robí hravý psík Boy – i napriek tomu, že štát zakázal chov psov ako domácich zvierat, lebo odporujú islamu. Vo veľkom psov odchytáva a likviduje, majiteľov prenasleduje. To však zďaleka nie je jediný dôvod, prečo má Spisovateľ strach. Okrem útoku lupičov, na ktorý polícia nijako nereaguje, musí pred policajtmi ukrývať i párik mladých ľudí z rozohnanej nepovolenej plážovej párty. Jadrom snímky však, podobne ako v predchádzajúcej In film nist (Toto nie je film) ni je všeobjímajúci strach prerastajúci do celospoločenskej paranoje, ale najmä analýza stavu umelca, ktorému moc zakázala tvoriť.

Soderbergh chce viac radosti zo života

Možnože tentoraz už skutočne posledným filmom amerického režiséra Stevena Soderbergha je kriminálny thriller Side Effects (Vedľajšie účinky) s Jude Lawom a Rooney Marou v hlavných úlohách. Sprvu všetko nasvedčuje tomu, že Emily (Mara) nie je vrahyňa ale obeť a svojho muža (Channing Tatum) zabila v dočasnom pomätení mysle, spôsobenom upokojujúcimi tabletkami, ktoré jej predpísal doktor Bank (Law). Nespokojný doktor, ktorému sa pre podozrenie z chybnej diagnózy rúca kariéra, však postupne zisťuje, že pravda je celkom iná. Pripraví dokonalý plán.
“Na berlínskom festivale som už piaty krát. Chodím sem častejšie, ako na akékoľvek iné filmové podujatia, takže o mojom vzťahu k Berlinale nemôžu byť žiadne pochybnosti,” skonštatoval Soderbergh. “Scenár bol pre mňa veľkou výzvou po stránke formálnej i obsahovej, lebo po náročnej prvej polhodine príbeh náhle mení optiku i chápanie a úlohy postáv. Naviac vzťah verejnosti k farmaceutickým firmám je v Amerike veľmi nejednoznačný. Reklamy tvrdia, že všetky duševné problémy hravo vyriešia tabletky, následkom čoho sa stovky tisíc pacientov stávajú závislými od liekov. Trh so psychofarmakami je obrovský biznis a stále rastie,” pokračoval režisér, “takže nikto nepovažuje za potrebné riešiť, prečo ich ľudia vlastne potrebujú.” “Nakrútil som tento film, pretože to pre mňa bola nielen výzva, ale aj zábava,” pokračoval Soderbergh. “Teraz však mám pocit, že je najvyšší časť dopriať si viac radosti zo života.”

Binoche - tragická Camille Claudel

Strhujúci portrét bezmocnosti, utrpenia a rezignácie vytvorila 49-ročná Juliette Binoche v titulnej role snímky Bruna Dumona Camille Claudel 1915. V tom roku umelkyňa, deprimovaná pravdepodobne viacerými potratmi, krachom ľúbostného i pracovného vzťahu s Augustom Rodinom a nepochopením okolia i najbližšej rodiny, trávila prvý rok v psychiatrickom ústave Montdevergues, kam ju umiestnila rodina s diagnózou „sústavný deliriózny stihomam, založený na mylnom chápaní skutočnosti a imaginácie“. Hoci lekári viackrát odporúčali jej prepustenie do rodinného ošetrovania, dominantná matka nikdy nesúhlasila, ba zakázala Camille i akýkoľvek kontakt, s výnimkou občasných návštev brata – samoľúbeho katolíckeho filozofa, básnika a spisovateľa Paula Claudela. Camille žila za múrmi blázninca až do svojej smrti v roku 1943. Bruno Dumont pomalým tempom, dlhými zábermi, často bez dialógov, len obrazom a za pôsobenia skutočných pacientov psychiatrických liečební s najrôznejšími ťažkými formami postihnutia vykresľuje atmosféru i duševný stav hrdinky. Binoche si pri stvárňovaní svojej tragickej hrdinky siahla až na dno. Pribudla ďalšia horúca adeptka na cenu za herecký výkon.

Epizóda zo života

Žena je stredobodom aj najnovšieho filmu scenáristu a režiséra z Bosny a Hercegoviny Danisa Tanovića (Oscar za najlepší zahraničný film Zem nikoho) s košatým titulom Epizoda u životu berača željeza (Epizóda zo života zberača železa). Príbeh chorej rómskej ženy, manželky muža živiaceho sa zberom kovového šrotu, matky dvoch detí, ktorá nemá zdravotné poistenie a preto ju odmietajú ošetriť, hoci je po nechcenom potrate v ohrození života, nechal Tanović vyrozprávať tými, ktorým sa naozaj stal. Dokumentárne ladená kamera na autentických miestach zachytáva Nazifa a Senadu Mujicovcov s ich deťmi Semsou a Sandrou, ktorí rekonštruujú svoj príbeh. Naivistické výkony, často neskrývajúce prítomnosť kamery, spolu s prostredím rómskej osady v zime a zachytávaním jej každodenného života dodávajú filmu úprimnosť, bezprostrednosť, presvedčivosť, nástojčivosť i silu.