Cez víkend prevzala Isabella Rossellini cenu Zlatá kamera Berlinale, ktorú festival udeľuje od roku 1986, ako vyjadrenie vďaky a uznania. Herečka patrí už takmer dvadsať rokov k oddaným fanúšikom festivalu, zúčastňuje sa na ňom takmer každý rok a predvlani bola predsedníčkou hlavnej poroty. Tohto roku na festivale ako režisérka a kostýmová výtvarníčka uviedla novú sériu experimentálnych krátkych filmov Mammas, ktorá voľne nadväzuje na jej sériu Green Porno. Druhú tohtoročnú Zlatú kameru Berlinale v stredu večer festival udelí známemu nemeckému tvorcovi gay-filmov, pôsobiacemu pod pseudonymom Rosa von Praunheim.

V pondelok večer sa na pôde berlínskeho filmového festivalu začal 6. ročník podujatia Shooting Stars. Širokou publicitou, ktorú poskytuje desiatke vybraných mladých európskych hercov, chce posilňovať obľubu európskych filmov. Tohto roku sú medzi vybranými aj herci a herečky z Rumunska, Slovinska, ba dokonca i z Kosova. Slovensko dosiaľ reprezentovali iba Táňa Pauhofová (2007) a Marko Igonda (2008).

Berlinale sa tradične stáva miestom, kde svoje ceny udeľuje nadácie Cinema for Peace. Tohto roku udelila cenu za najvplyvnejší hraný film Stevenovi Spielbergovi za jeho drámu Lincoln. Za dokument ocenenie získali ex aequo tvorca izraelskej snímky Gatekeepers Dror Moreh a Malik Bendjelloul za švédsko-britskú snímku Searching for Sugar Man. Ocenenia za aktivity na poli boja proti HIV v Afrike sa dostalo herečke Charlize Theron.

Starnutie v rytme disco

Rozvedená Gloria (Paulina Garcia) má 58 rokov a dospelé deti. Nechce sa však cítiť stará, a tak žije bohatým spoločenským i sexuálnym životom. Berie život i erotiku pragmaticky, až kým nestretne o sedem rokov staršieho Rodolfa (Sergio Hernández), penzionovaného námorného dôstojníka. Odhodí svoje zásady a bezhlavo sa doňho zaľúbi. Lenže vek, to nie sú iba zdravotné problémy, ale aj záväzky, vzťahy a povinnosti, ktoré si človek pestuje celý život. A postupne vysvitá, že vzťah s Rodolfom nemôže byť jednoduchý. Gloriu čaká precitnutie, aké poznáme z filmov o teenagerkách. Tridsaťdeväťročný čilský scenárista a režisér Sebastián Lelio nakrútil prekvapivo hlboký, chápavý, pútavý a zábavný film zo života o generáciu starších príslušníkov strednej triedy v Chile. Stojí na skvelom výkone Pauliny Garcia, ktorá s ľahkosťou a šarmom vytvorila presvedčivý portrét starnúcej súčasníčky a je horúcou kandidátkou na cenu za herecký výkon. Prirodzene, že v ňom okrem univerzálneho príbehu o pochabom boji proti času a starnutiu cítiť aj spoločenské a politické napätia, ktorými Chile žije už štyri desiatky rokov. Erotické scény sú síce vkusné, ale predsa len – nemilosrdné zábery na milujúce sa dvojice okolo šesťdesiatky sú v svetovom filme neobvyklé a pre mnohých divákov aj znepokojujúce. Tak či onak – film sa v bodovom hodnotení festivalového denníka Screen razom vyšvihol na prvú priečku, s veľkým náskokom pred konkurentmi.

Mníška so šťastným koncom

Francúzsky filozof a encyklopedista Denis Diderot začal písať svoj román Mníška v roku 1760, vyšiel však až po jeho smrti, v roku 1796. Stal sa námetom pre divadelné hry, ale i pre film, ktorým Jacques Rivette dokonca ešte v roku 1966 dokázal vyvolať škandál a zásah cenzúry. Francúzsky scenárista a režisér Guillaume Nicloux však nenakrútil tragédiu s úbohou bezbrannou slabou hrdinkou, ktorá musí podľahnúť. Do roly nešťastnej nevesty bez vena Suzanne Simonin obsadil Pauline Étienne, matku predstavenú kláštora Sv. Eutrope hrá Isabelle Huppert. Vo francúzsko-nemecko-belgickej koprodukcii vznikla univerzálna dráma o boji jednotlivca proti systému, ktorý neznáša odlišnosti, trestá a likviduje neposlušných, slobodymilovných, čestných a citlivých. Na rozdiel od predlohy sa však snímka končí šťastne a nádejne.
“Vo filme hrám mníšku prvý raz,” priznala Isabelle Huppert. “Pozorne som si prečítala Diderota a rozhodla som sa, že moja matka predstavená nebude sexuálny dravec ani amazonka ani zvrhlá žena, ktorá túži po mladých novickách. Je to úbohá duša, ktorá potrebuje a hľadá lásku. Nedokáže potláčať svoju prirodzenosť, ale nie je perverzná. Nešťastná a nenaplnená vášeň k Suzanne ju ubíja duševne i fyzicky a v konečnom dôsledku je i ona rovnakou obeťou.”

Minulosť je pasca na medvede

Do tretice výsostne ženskú tému priniesol film kanadského scenáristu a režiséra Denisa Côtého Vic+Flo ont vu un ours (Vic a Flo videli medveďa). Šesťdesiatničku Victoriu (Pierette Robitaille), odsúdenú na doživotie, prepustili na podmienku. Uchýlila sa do domu svojho bezvládneho strýka uprostred lesov. Onedlho k nej prikvitla Florence (Romane Bohringer), jej spolutrestankyňa, s ktorou zdieľala celu, ale i lôžko. Obe ženy sa po dlhom čase strávenom za mrežami postupne učia žiť na slobode, ale jedného dňa ich dostihne Florencina temná minulosť. Vic a Flo nie sú lesbičky, po rokoch spoločného života z donútenia, v ktorom dokázali nájsť lásku, nežnosť i pochopenie, pripomínajú skôr dlhoročných manželov. Svet na slobode je pre ne prekvapivý, ale i neznámy, nepochopiteľný a desivý. Napriek tomu sú odhodlané stať sa jeho súčasťou. Všetko zmení návšteva zdanlivo bezprostrednej a sympatickej Jackie (Marie Brassard), z ktorej sa vykľuje sadistická príšera ako od Tarantina. Zaujímavo, s dôrazom na realitu, ale s mnohými odkazmi na Erica Rohmera, Wesa Andersona či bratov Coenovcov nasnímaný film osciluje medzi tragédiou a groteskou, nie je v ňom núdza o bizarné charaktery a prekvapivé scény, no pre odťažitú tému vyvoláva skôr zvedavosť, ako súcit s postavami či sympatie.

O matkách a autách

Z Juhoafrickej republiky a Rumunska sú dva filmy o matkách, ktoré musia riešiť problémy so svojimi deťmi a dopravnými nehodami. Slobodná matka Layla v dráme režisérky Pie Marais s názvom Layla Fourie cestou na pracovnú cestu zabije človeka. Keď sa jej nepodarí pomôcť mu, podľahne panike a skutok utají. Zhodou okolností, hodných bizarného románu, sa zaľúbi práve do syna obete. Uveriteľnejší, filmársky i ľudský hlbší je film rumunského režiséra Calina Petra Netzera Pozitia copilului (Pozícia dieťaťa). Pripomína viacero prípadov, do ktorých sú zapojené rôzne príslušníčky vplyvnej východoslovenskej rodiny: keď rozmaznaný nezodpovedný tridsiatnik Barbu (Bogdan Dumitrache) pri autonehode zabije dieťa, jeho vplyvná matka, šesťdesiatnička Cornelia (Luminita Gheorghiu) začne podnikať všetko pre to, aby zmanipulovala políciu, vyšetrujúcich lekárov i svedkov. Tragédia postupne vyplavuje na povrch všetok kal, ktorý sa v rodine hromadil celé roky. Cornelia aj Barbu začínajú prehodnocovať svoje postoje. Pri konfrontácii s rodinou mŕtveho chlapca vysvitá, že obeťou svojho druhu sú Barbu i Cornelia. No uvedomenie a priznanie si viny, prevzatie zodpovednosti i trestu je práve to, čím sa rumunská dráma líši od slovenskej reality.

Slová, slová, slová až do polnoci

V roku 1995 nás Julie Delpy, Ethan Hawke a režisér Richard Linklater očarili romantickým príbehom francúzskej študentky Céline a mladého Američana Jessa, ktorí sa spoznajú vo vlaku z Budapešti do Viedne. V roku 2004, vo filme Pred súmrakom, mladý spisovateľ Jesse, ženatý a s dieťaťom, prichádza do Paríža propagovať svoju novú knihu. Na stretnutie s Céline má len zopár hodín, ak chce stihnúť lietadlo. Teraz, v roku 2013 a v snímke Before Midnight (Pred polnocou) stretáme štyridsiatnikov, manželov Jessa a Céline aj s ich dcérami-dvojčatami na dovolenke v Grécku. Nikam necestujú, nič im nehrozí, nikam sa neponáhľajú. A tak spokojne rozprávajú a rozprávajú a rozprávajú – ešte viac ako v predošlých filmoch. Spolu s hostiteľmi a priateľmi filozofujú o živote, láske, spoločnosti, Shakespearovi, internete… Ako darček dostali noc v hoteli. Priatelia sa postarajú o deti. Prirodzene, že to, čo malo byť romantickým večerom, sa zmení na manželskú hádku, prehliadku frustrácií, nenaplnených ambícií a stratených snov. Dialógy sú briskné, presné a vtipné, Hawke aj Delpy si k svojím postavám vytvorili nezvyčajný vzťah, stvárňujú ich veľmi osobne a sugestívne, režisér im venuje všetok priestor, no tento 108-minútový manželský dialóg si pre takmer úplnú absenciu akejkoľvek akcie, príbehu i napätia vyžaduje od diváka poriadnu porciu motivácie a trpezlivosti.