Každá kinematografia má svojich provokatérov a s počudovaním sledujem, že v ostatnom čase prevzali žezlo dámy. V Poľsku je to rozhodne Malgozata Szumowska, ktorá po inej ako provokatívnej téme ani nesiahne. Na Berlinale získala cenu za najlepší film s queer tematikou Vmene..., za kritiku súčasnej poľskej spoločnosti vo filme Telo jej na Berlinale udelili ex aequo cena za réžiu, snímka Tvár hovorí o mužovi, ktorému transplantovali tvár, a v koprodukčnom filme Ďalšie jahniatko zasa spasiteľ ovláda náboženskú komunitu žien. Z podobného „cesta“ je „upečený“ aj film Snežiť už nikdy nebude. V ňom štuchne do osieho hniezda bohatej komunity (presnejšie novozbohatlíkov), ktorej ani blahobyt k šťastiu nepomôže.

Covidová pandémia a s ňou súvisiace opatrenia vedia poriadne zatočiť s kalendárom filmových podujatí. Pokiaľ ide o Týždeň slovenského filmu (TSF), „rozhádzali“ ho už vlani, a tak boli organizátori tohto roku pripravení takpovediac na všetko. Keďže zvyčajný jarný termín TSF padol do lockdownu súvisiaceho s druhou vlnou, presunuli jeho konanie na prelom novembra a decembra. Trafili to – presne do lockdownu, ktorý si vyžiadala tretia vlna. Preto sa – s istými obmedzeniami – uskutočnil v týždni od 29. novembra do 5. decembra online.

Desivo prázdne ulice Paríža. Úryvky z prejavu prezidenta Emmanuela Macrona o tom, že Francúzi sú od teraz vo vojne s neviditeľným a nevyspytateľným nepriateľom. Covid-19 útočí a život sa dostáva pod nútenú kontrolu protipandemických opatrení. Niekomu sa podarilo uniknúť z mesta do svojich vidieckych domčekov alebo viac izolovaných častí krajiny. Niekto zostal. Na balkónoch bytovky číslo 8 na Rue de l'Humanité sedem rodín, ktoré sa poznajú viac-menej len z videnia pri letmých stretnutiach na chodbe, práve tlieska zdravotníkom. Niektorí, aby ich podporili, iní z odlišných dôvodov. Každopádne, v najbližších dňoch sa osudy domácich prepletú viac, než pôvodne očakávali.

Knižnú sériu Foundation písal spisovateľ Isaac Asimov v priebehu celého polstoročia a číta dohromady sedem románov. Prvá trojica kníh; Nadácia, Nadácia a ríša a Druhá nadácia (1951-1953) bola považovaná za uzavretú trilógiu, Asimov sa ale k látke neskôr vrátil a rozšíril toto univerzum o ďalšie diela (posledný román A zrodí sa Nadácia bol napísaný v roku 1991). Išlo skutočne o múdre rozhodnutie, pretože Asimov sa rozhodol všetky dejové línie aj ústredné záhady uzavrieť a objasniť. Určite sa pýtate, ako je možné, že dodnes jeden z pilierov science fiction literatúry minulého storočia do roku 2021 nikto nenakrútil. Odpoveď tkvie predovšetkým v obrovskej košatosti vytvoreného univerza, ale aj v obrovských časových skokoch v naratíve a nakoniec aj v absencii väčšieho množstva megalomanských vesmírnych bitiek.

Neviem, či treba nejako zvlášť komentovať jemný posun v preklade, keďže výraz „o päť minút dvanásť“ vyjadruje využitie poslednej šance, tesne v limite možností, čo by sme v angličtine vyjadrili idiomom „in the nick of time“.V anglickej verzii ide o časové určenie, kedy má nemecké lietadlo pristáť na jednom z britských útesov, vyzdvihnúť dcéry nacistických pohlavárov a odviezť ich späť domov. Stať sa má tak v čase „šesťminút pred polnocou“. Ako to nakoniec so žiačkami prvého a posledného vzdelávacieho inštitútu, určeného pre nemecké dievčence na pôde Veľkej Británie, ktorý naozaj kedysi existoval pod názvom Augusta-Victoria College for Girls v rokoch 1932 až 1939, vlastne dopadne, je asi dopredu jasné, ale film O päť dvanásť je zaujímavý aj kvôli čomusi inému než je Judy Dench v roli riaditeľky Miss Rocholl a krásnemu prostrediu. Všetko sa odohráva v prímorskom Bexhill-on-Sea na juhovýchode Anglicka.