Festival plný hviezd i hviezdičiek, medzi ktorými sa ušlo azda najviac pozornosti Demi Moore a Selene Gomez, nespočetné množstvo filmov, režisérov, producentov a tiež „čumilov“. Tých bolo tohto roku menej ako zvyčajne, a zdá sa mi, že ani mesto nebolo  tak preľudnené, ako býva. To však neznamená, že festival zíval prázdnotou, naopak tradičný ľudský mumraj bol, ako vždy, sprievodným znakom aj 77. Festivalu v Cannes. Čo sa týka hlavnej súťaže sa do prvej časti festivalu sa nahrnulo až priveľa pozoruhodných umeleckých diel, ktoré by si boli zaslúžili byť aj medzi ocenenými. Možno mať teda dosť výhrad aj k rozhodnutiu poroty, ktorej predsedala americká režisérka Greta Gerwig, ale nakoniec sa porota zrejme rozhodla správne, lebo dala prednosť neznámym tvorcom.

Američan v Japonsku je témou s dlhou históriou, ktorá sa začala písať kedysi v 19. storočí, keď pri brehoch Tokijského zálivu pristál so svojou námornou eskadrou komodor Matthew Perry a donútil šogunát k otvoreniu prístavov takzvanou „politikou delových člnov“. Viedla k uzavretiu obchodnej zmluvy s USA. Písal sa rok 1854 a skončila sa tak dvesto ročná izolácia Japonska. Američanom je v príbehu seriálu Tokyo Vice, odohrávajúcom sa o pár storočí neskôr, novinár Jake Adelstein. V roku 1993 začal pracovať v denníku Yomiuri Shimbun ako prvý cudzinec. Po dvanástich rokoch sa vrátil do USA a napísal knihu Tokio Vice: An American Reporter on the Police Beat in Japan. Vyšla v roku 2009.

Kaleb je obyčajný muž, ktorého vášňou je obchod s teniskami a chov exotických tvorov. Jeho život sa však zmení, keď si zoženie nového jedovatého pavúka neznámeho druhu a pridá ho do svojej zbierky terária. Ten mu totiž ujde z izby, rozmnoží sa a následne začnú osemnohé tvory napádať všetkých obyvateľov bytovky.  Aby toho nebolo málo, preživších v budove následne polícia uzavrie do karantény. Podarí sa Kalebovi a jeho kamarátom uniknúť z tejto siete nebezpečenstva?

Porota 77.  Festivalu v Cannes rozdala v sobotu večer svoje ceny. Mnohé filmy i tvorcovia si ceny odniesli zaslúžene, ale bolo aj veľa nepochopiteľných rozhodnutí. Na oveľa väčšie a pozoruhodnejšie filmy sa akosi zabudlo a ceny získali diela dosť sporné. No nie je to nijaká tragédia dosť často sa to stáva a vždy si spomeniem na konštatovanie, že keď film dostal cenu to neznamená ešte že je dobrý. Našťastie, až dve trofeje si odniesla snímka Emilia Pérez, ktorá bola ukážkou akou cestou sa moderná filmová reč uberá. Potešilo aj ocenenie indického filmu, ktorý premietli takmer na záver súťaže a tiež politický thriller z Iránu, taktiež uvedený až na záver súťaže. Inak s odstupom možno s cenami, až na výhrady, v podstate súhlasiť. Víťazné filmy neprekladáme.  Pozrite si zoznam laureátov.

Tradícia je tradícia. Neporušila sa ani tohto roku. Canneský festival už roky zaraďuje na záver súťaže ako posledný film, ktorý vždy zamieša karty. Nie je tomu inak ani tohto roku. Nebol to síce posledný, ale tentoraz predposledný. Do posledného momentu sa nevedelo či režisér tohto filmu ma festival príde. Je to totiž iránsky tvorca Mohammad Rasoulof, ktorého pred festivalom odsúdili na 8 rokov väzenia, podarilo sa mu utiecť, požiadal o azyl v Nemecku a komplikovane sa dostal na festival. Iránska vláda vraj požiadala festival, aby film nepremietli, no vedenie neuposlúchlo.