Festival plný hviezd i hviezdičiek, medzi ktorými sa ušlo azda najviac pozornosti Demi Moore a Selene Gomez, nespočetné množstvo filmov, režisérov, producentov a tiež „čumilov“. Tých bolo tohto roku menej ako zvyčajne, a zdá sa mi, že ani mesto nebolo  tak preľudnené, ako býva. To však neznamená, že festival zíval prázdnotou, naopak tradičný ľudský mumraj bol, ako vždy, sprievodným znakom aj 77. Festivalu v Cannes. Čo sa týka hlavnej súťaže sa do prvej časti festivalu sa nahrnulo až priveľa pozoruhodných umeleckých diel, ktoré by si boli zaslúžili byť aj medzi ocenenými. Možno mať teda dosť výhrad aj k rozhodnutiu poroty, ktorej predsedala americká režisérka Greta Gerwig, ale nakoniec sa porota zrejme rozhodla správne, lebo dala prednosť neznámym tvorcom.

Pretty Women bez happy andu

Je odvaha prirovnať víťazný film Anora, u nás ešte neznámeho nezávislého amerického režiséra Sana Bakera, k Pretty Women. Spoločné majú len to, že sa do barovej tanečnice a prostitútky zamiluje  rozmaznaný synáčik ruského oligarchu. Láska je opätovaná. Striptérka z Brooklynu Anora, má radšej, keď jej hovoria Ani (Mickey Madison) sa zoznámis ľahkomyseľným synom ruského miliardára Ivanom (Yurij Borisov), ako inde ako v bare. Srdce Váňu a Ani tlečie spoločne, našli sa, sú pre seba stvorení a je celkom logické, že pomýšľajú na sobáš, čo v Las Vegas aj rýchlo uskutočnia. Váňovi sa týmto zväzkom splní aj sen stať sa americkým občanom. Šťastie rozjarenej mladej dvojice však trvá len dovtedy kým správa nedorazí do Ruska. Nahnevaní rodičia, najmä zúrivá matka, okamžite priletia do Ameriky, s cieľom manželstvo okamžite anulovať. A je po love story. Film mení žáner a ľúbostná romanca sa zmení na gangsterku. Ochranka, ktorú najali rodičia, je totálne neschopná, ba možno povedať, že až hlúpa. Ukážka, ako strážcovia nemajú vyzerať a konať. Pre tieto kreatúry je priam neprekonateľným problémom, rýchlo anulovať sobáš, navyše keď mladá žena je bojovníčka, priebojná, kladie odpor a nič im nedaruje. So synáčikom nie je taká robota, lebo keď si uvedomí, že by vyschol prameň peňazí, zbabelo sa stiahne. Nakoniec zistia, že musia ísť do Las Vegas, aby dosiahli svoje. Filmu nemožno vytknúť neprofesionalitu, po režijnej stránke je perfektne realizovaný, otázkou však ostáva, čo chcel ním autor povedať. Predsedníčka poroty Greta Gerwin sa okrem iného vyjadrila, že by sa film mal viac priblížiť divákom, čo si možno vyložiť, že ma zabávať a byť zrozumiteľný. A Anora je skutočne zábavná i zrozumiteľná. Jasne v satirickom tóne pomenuje nadutosť a bohorovnosť ruských oligarchov a takisto predostrie portrét silnej ženy, s ktorou sa nedá len tak zahrávať. Okrem toho, že snímka má svižné tempo, v ktorom  dominujú zrelé herecké výkony, nič viac neponúkne. Je to dobre nakrútený film, otázkou je len, či mal na tomto prestížnom festivale dostať najvyššiu cenu Zlatú palmu.

O emancipácii z Indie

Druhou najvyššou trofejou, Veľkou cenou vyznamenaný indický film Všetko čo si predstavujeme ako svetlo (All We Imagine as Light) si cenu zaslúžil V tomto prípade nemožnomať pochybnosti. Vraj tridsať rokov nebol v canneskej súťaži indický film, čo je dosť nepochopiteľné, lebo indická produkcia je bohatá  Čím tak „svetlo“ z Indie potešilo? Jednoduchosťou, pomalým tempom, realisticky podaným príbehom o dvoch ťažko pracujúcich ženách v bombajskej nemocnici. Obe túžia len po troche šťastia, ktoré im rigorózne tradície odopierajú. Režisérka a herečka Payal Kapadia však, našťastie, vie čo indickým ženám chýba, s čím si nevedia poradiť, čomu sa musia vzoprieť - sú to predovšetkým dlhé roky a stáročia zakorenené zaostalé zvyky. Prahbu otec zavolal domov a prikázal jej vydať sa za neznámeho muža, ktorý okamžite odišiel pracovať do Nemecka. Veľmi záujem o ňu nejaví, neozýva sa, len jedného dňa jej pošle hrniec na varenie. A to je pre šokovanú ženu asi posledná kvapka. Jej spolubývajúcu, Anu, čaká ten istý osud, no tá sa nemieni pasívne poddať a svojej lásky vzdať. Obe ženy odcestujú na vidiek, tam sa im otvoria oči, poddajú sa svojim túžbam a oslobodia sa od predsudkov. Krásny a jemne podaný príbeh o emancipácii a rozhodnutí slobodne rozhodnúť o vlastnom živote, bol balzamom na dušu.

Neopakovateľná Emília Pérez

Hneď na úvod sa žiada konštatovať, že film Jacquesa Audiara Emília Pérez bol právom favoritom súťaže. Mafiánsky muzikál, či gangsterka, okorenený aj transgenderovým problémom, mimoriadne upútal. Bol to film, o ktorom sa najviac písalo a diskutovalo. Ritu (Zoe Saldaña) úspešnú právničku unesú. Unoscovia majú nezvyčajnú prosbu, obávanývodca drogového kartelu, Manita, sa chce dať preoperovať na ženu. Jeho argumentom je, že vraj vždy chcel ňou byť, no tomu môže uveriť len blázon. Je jasné, že uteká pred spravodlivosťou a väzením. Rita dlho váha, nechce sa jej do tohto riskantného obchodu, ale suma je priveľká, aby ju dokázala odmietnuť.  Operácia sa uskutoční mimo Mexika a z Manitasa sa stane pekná Emilia Pérez (Karla Sofía Gascón). Nič netušiaca manželka žije s deťmi vo Švajčiarsku. Emília a Rita sa po piatich rokoch stretnú v Londýne a znovu má k právničke prosbu -  túži po rodine a má zariadiť, aby sa všetci zasa stretli v Mexiku. Emílii však túžba po deťoch  úplne zatienila dovtedy briskne uvažujúci mozog a nedocenila čo za problém z tohto spolužitia môže nastať. Podcenila situáciu a tragédii sa už nedalo zabrániť. Unikátnemu príbehu dodalo však spojenie s muzikálom úplne nový rozmer. Dej je s hudobnou a tanečnou zložkou je dokonale skĺbený a spolu vytvárajú  kompaktný celok. A toto spojenie dalo možnosť mimoriadne vyniknúť aj štyrom herečkám -  Karle Sofie Gascón, Zoe Saldañe, Adriane Paz a Selene Gomez – získali rovnocennú Cenu za ženský herecký výkon. Za všetky sa v emotívnom prejave poďakovala Španielka Karla Sofia Gascón, prvá trans žena, ktorá túto cenu v Cannes dostala. Druhú cenu Cenu poroty  si odniesol režisér Jacques Adiar, podľa mojej mienky by si bol zaslúžil vyššiu trofej. Film však vďaka kvalitám - réžii, bravúrnej kamery, presného strihu a pekných melódii - bude žiť svojim životom a o jeho kvalitách rozhodne toľko zdôrazňovaná návštevnosť, lebo je svojim spôsobom aj novátorské dielo, aj film pre širšie publikum.

Omladzovacia kúra a tí druhí

Cena za scenár sa ušla pre režisérku Coralie Fargeat za film Látka (The Substance). Tiež to bolo dielo, ktoré malo viac sympatizantov ako odporcov. Možno ani jedného, lebo hystéria byť dlho krásny a mladý a podstúpiť preto neuveriteľné chirurgické operácie a estetické kúry, je módnou záležitosťou. A v tomto prípad ide hlavnej hrdinke (Demi Moore) o zamestnanie. Krásna podstava nestačí, tvár už povädla a pre tento handicap príde o miesto fitness trénerky. Nemá inú možnosť len podrobiť sa ešte neoverenému pokusu o omladzovanie. Látka bola tiež v súťažnej kolekcii jedenou z najfavorizovanejších filmov. Nepomohli ani prepracované herecké výkony Demi Moore a Margaret Qualley do listiny víťazov sa ich mená nedostali. Snímka je však  pozoruhodná najmä pre varujúce posolstvo pred šialenstvom po mladosti a kráse.

Yorgos Lanthimos obsadil do troch poviedok snímky Deti láskavosti (Kinds of Kindness) vychytených hercov ako Emmu Stone, Willema Dafoea a Jesse Plemonsa. Hádam nikto iný by si nebol tak zaslúžil Cenu za najlepší mužský herecký výkon ako Jesse Plemons. Výborných ženských hereckých kreácii bol dostatok, mužských poskromne. Nestáva sa to často. O čom obdivovaný Lanthiomos tentoraz zauvažoval?  No predsa o tom čo svetom hýbe - o manipulácii, strate identity a zmáhajúcom sa sektárstve. Problémy, ako vždy, pomenoval výstižne a jasne, len nechápem prečo sa nechal uniesť zbytočnými sexuálnymi scénami a mnohými nechutnosťami. Nemám obavu o návštevnosť filmu, lebo Lanthimosovi sa veľa prepečie.

Vôbec však nerozumiem Cene za réžiu pre Miguela Gomesa, režiséra filmu Veľké turné (Grand Tour). Príbeh sa odohráva v roku 1917 v Rangúne, keď britský úradník Eduard utečie v deň svojej svadby pred nevestou Molly a začína sa naháňačka po svete. Žena sa rozhodne ho nájsť a dohnať k oltáru a naháňa ho všade. Sumarizujúc je to vlastne jej a jeho cesta, či presnejšie ich turné po Ázii. Neupieram Gomesovi jeho režijné kvality, ale týmto filmom ma nenadchol.

O posvätnom figovníku Mohammada Rasoulofa

Iránskeho režiséra Mohammada Rasoulofa tesne pred festivalom odsúdili v Iráne na osem rokov väzenia. Zázrakom sa mu podarilo utiecť, požiadať v Nemecku o azyl a prísť na festival. Navyše vedenie festivalu neposlúchlo žiadosť iránskej vlády a film v súťaži premietli. Rasoulof  si však týmto činom na dlhé roky zavrtel dvere a kedy uvidí svoj rodný Irán je vo hviezdach. Vrátiť sa nemôže, lebo sám priznal, že keby sa vrátil trest by sa mu zvýšil o dvojnásobok. Súťažná snímka Semiačka posvätného figovníka (The Seed of the Sacred Fig), uvedená v posledný deň súťaže, vznikol v koprodukcii Nemecka, Francúzska a Iránu a získala od poroty Osobitnú cenu.

Renomovanému právnikovo ponúknu sudcovské miesto a je v skúšobnej dobe na tento významný post. Od tej chvíle si rodinu, manželku a dve dcéry, prestáva nevšímať. Príde domov, zaľahne a nič ho nezaujíma, kým sa mu z bytu záhadným spôsobom nestratí služobná zbraň a jeho kariéra je ohrozená. V tom momente sa prejaví jeho skutočná povaha, ženu a deti vystaví ponižujúcemu vyšetrovaniu. Keď z nich profesionáli nič nevypáčia vezme vyšetrovanie do vlastných rúk, odcestuje s rodinou na opustený vidiek kde sa sám drastickými metódami ponižuje manželku i dievčatá Rodina je zdesená, lebo zrazu zistia s kým dlhé žili roky v jednej domácnosti. Vykľuje sa z neho karierista, tyran bez štipky svedomia, zlý človek, ktorý dokáže odsúdiť bez ľútosti nevinných ľudí na smrť. A pritom vie, že sú nevinní a nič nespáchali, má príliš veľa nevinných obetí na svedomí. No dcéry mu to nedokážu odpustiť. V tomto výsostne politickom filme sa režisérovi v úzkom rámci jednej rodiny podarilo zovšeobecniť politické dianie a nezdravú atmosféru politického režimu v Iráne. Osobitná cena poroty padla do pravých rúk.

Tohtoročné canneské súťaženie prinieslo všehochuť trendov a žánrov. Ukázalo, že aj starší tvorcovia sa dokážu ešte vzchopiť a obohatiť filmové umenie o pozoruhodné diela (Coppola, Sorrentino, Croneberg) a vyrastajú noví a mladí tvorcovia. Cítiť však osciláciu medzi novým a moderným, ktoré sa derie do popredia a musím s prekvapením konštatovať, že predel nie je veková hranica. Ako sa postaviť k tomu čo je evidentne posunom vpred vo vývoji filmovej reči a k tomu čo je už zaužívané a overené, naznačuje aj rozhodnutie poroty, ktoré sa priklonilo skôr k tzv. diváckym filmom. Nemyslím si, že tento názor bude mať dlhú životnosť. Boj nového so starým je vo všetkých sférach staré ako ľudstvo samé, prečo by tomu bolo inak vo filme. Nikto sa nerád vzdáva svojich istôt, každého zo začiatku zaskočia, to však neznamená, že budúcnosť im nepraje. Práve naopak...