Desivo prázdne ulice Paríža. Úryvky z prejavu prezidenta Emmanuela Macrona o tom, že Francúzi sú od teraz vo vojne s neviditeľným a nevyspytateľným nepriateľom. Covid-19 útočí a život sa dostáva pod nútenú kontrolu protipandemických opatrení. Niekomu sa podarilo uniknúť z mesta do svojich vidieckych domčekov alebo viac izolovaných častí krajiny. Niekto zostal. Na balkónoch bytovky číslo 8 na Rue de l'Humanité sedem rodín, ktoré sa poznajú viac-menej len z videnia pri letmých stretnutiach na chodbe, práve tlieska zdravotníkom. Niektorí, aby ich podporili, iní z odlišných dôvodov. Každopádne, v najbližších dňoch sa osudy domácich prepletú viac, než pôvodne očakávali.

Knižnú sériu Foundation písal spisovateľ Isaac Asimov v priebehu celého polstoročia a číta dohromady sedem románov. Prvá trojica kníh; Nadácia, Nadácia a ríša a Druhá nadácia (1951-1953) bola považovaná za uzavretú trilógiu, Asimov sa ale k látke neskôr vrátil a rozšíril toto univerzum o ďalšie diela (posledný román A zrodí sa Nadácia bol napísaný v roku 1991). Išlo skutočne o múdre rozhodnutie, pretože Asimov sa rozhodol všetky dejové línie aj ústredné záhady uzavrieť a objasniť. Určite sa pýtate, ako je možné, že dodnes jeden z pilierov science fiction literatúry minulého storočia do roku 2021 nikto nenakrútil. Odpoveď tkvie predovšetkým v obrovskej košatosti vytvoreného univerza, ale aj v obrovských časových skokoch v naratíve a nakoniec aj v absencii väčšieho množstva megalomanských vesmírnych bitiek.

Neviem, či treba nejako zvlášť komentovať jemný posun v preklade, keďže výraz „o päť minút dvanásť“ vyjadruje využitie poslednej šance, tesne v limite možností, čo by sme v angličtine vyjadrili idiomom „in the nick of time“.V anglickej verzii ide o časové určenie, kedy má nemecké lietadlo pristáť na jednom z britských útesov, vyzdvihnúť dcéry nacistických pohlavárov a odviezť ich späť domov. Stať sa má tak v čase „šesťminút pred polnocou“. Ako to nakoniec so žiačkami prvého a posledného vzdelávacieho inštitútu, určeného pre nemecké dievčence na pôde Veľkej Británie, ktorý naozaj kedysi existoval pod názvom Augusta-Victoria College for Girls v rokoch 1932 až 1939, vlastne dopadne, je asi dopredu jasné, ale film O päť dvanásť je zaujímavý aj kvôli čomusi inému než je Judy Dench v roli riaditeľky Miss Rocholl a krásnemu prostrediu. Všetko sa odohráva v prímorskom Bexhill-on-Sea na juhovýchode Anglicka.

New York, 20. roky 20. storočia. Irene Redfieldová (Tessa Thompson) vstúpi do hračkárstva. Pomáha zdvihnúť z podlahy malú bábiku, ktorá chvíľku pred tým padla predavačovi z rúk a ten je jej za to, pochopiteľne, vďačný. Nachádza dve autíčka vhodné pre dvoch malých synov a pýta sa na dostupnosť omaľovánok zrejme už vypredaných v iných podobných obchodoch. Je trochu nervózna, ale snaží sa predstierať, že na to nemá dôvod. Vyhýba sa priamemu očnému kontaktu s inými ľuďmi, dokonca si lemom klobúčika oči radšej zakrýva vždy, keď jej to situácia dovolí. Hoci pri vstupe nevisel nápis, že obchod nie je vhodný pre „farebných“ zákazníkov, tento raz nikto Reenienu malú lesť neodhalí...

Opäť raz prichádzame do obdobia, keď sa to na filmových plátnach kín i na televíznych platformách streamovacích spoločností len tak hemží vianočnými filmami. Každý jeden sa chce stať novou vianočnou klasikou podobnou najkultovejším filmom s tematikou najkrajšieho sviatku v roku. A snímka Chlapec, ktorému hovoria Vianoce nie je žiadnou výnimkou. V tomto príbehu o pôvode Santa Clausa sa obyčajný mladý chlapec menom Nikolas vydáva na neobyčajné dobrodružstvo zasneženého severu. Počas jeho cesty, na ktorej sa snaží nájsť strateného otca, sa mu podarí objaviť legendárnu dedinu elfov. Bude teda snímka už spomínanou vianočnou klasikou?