Poznať medzinárodné filmové festivaly v najbližšom okolí je slušné a vlastne i pohodlné. Netreba sedieť pätnásť hodín v lietadle, čakať uprostred noci na ďalší let a absolvovať podobné radosti dlhých destinácií. Maďarské mesto Miskolc je “za rohom”, okolo 300 km z Bratislavy, 600 z Prahy a z Košíc ešte bližšie. Festival, pôvodne sponzorovaný výrobcom írskej whisky, spoločnosťou Jameson, je podľa vyjadrenia organizátorov najväčším medzinárodným podujatím v Maďarsku a porovnanie s naším Artfilm festom kľudne znesie, aj keď my sme na tom o poznanie lepšie. Tohto roku na 18. ročníku zahraniční hostia okrem porotcov, niekoľkých filmárov (Tarik Saleh, režisér filmu Chlapec z neba a iránsky herec Mehdi Bajestani zo Svätého pavúka), takmer absentovali.

Asi zažil i lepšie časy, keď sa tu prechádzal Adrien Brody, Juliette Binoche, Claudia Cardinale, ale aj Jiří Menzel, Magda Vašáryová, Krzystof Zanussi i Radu Jude. Festival sugestívne pripomína, že rodáci z blízkych maďarských dedín, Adolph Zukor z Ricse a William Fox z Tolcsavy, boli zakladatelia slávnych hollywoodskych štúdií, Paramountu a 20th Century Fox. Svojho času sa tu pri príležitosti niekoľkých výročí konala konferencia, venovaná ďalšej slávnej postave, spojenej s Hollywoodom, Michaelovi Curtizovi (Kertész Mihály), režisérovi ikonickej Casablanky. V Miskolci sa narodil aj Emeric Pressburger, po ktorom je pomenovaný sál dom umenia Múveszék Háza. Z Berlína, kde pracoval ako novinár a začal písať scenáre sa po príchode Hitlera k moci sťahuje cez Paríž do Londýna. Tu spolupracuje ako scenárista s britským režisérom Michaelom Powellom.Festivaly sa v Miškolci konali už od roku 1938, keď tu bol vôbec prvý filmový festival. Od roku 1960 sa konali festivaly, venované animovanej, dokumentárnej a televíznej tvorbe.

Programové letom-svetom

Porota FIPRESCI hodnotila hlavnú súťaž hraných filmov a cenu udelila i najlepšiemu maďarskému filmu. Do výberu boli zahrnuté i dva dokumenty z paralelnej súťaže. Portfolio doplnila ešte súťaž krátkych filmov. Vyrovnanosť selekcie vybraných filmov spočíva nielen v kvalite jednotlivých filmov, ale mala by spĺňať porovnateľnú úroveň v ich festivalovej kariére a vlastne aj žánrovom zaradení. Veľmi ťažko sa vyberá zo vzorky, kde vedľa seba defiluje nezávislý, nízkorozpočtový objav a vysoko profesionálna produkcia, ovešaná cenami z Cannes a okolia, alebo komédia vedľa detektívky a súdnej drámy. V tomto ohľade mal program veľmi kolísavú kvalitu.

Jednako sme s potešením sledovali pár skvostov “zo sveta”. Úspešným cannským účastníkom bol film švédskeho Iránca Ali Abbasiho Svätý pavúk. Hlavná protagonistka Rahim, novinárka a vyšetrovateľka prípadu sériového vraha, zosobnená herečkou Zar Amir Ebrahimi a odmenená cenou za najlepší herecký výkon, sa pohybuje na nebezpečnej hranici nielen vo vzťahu k vrahovi, ale i okolitému mužskému svetu. Prichádza z Teheránu do Mashadu, svätého mesta, kam smerujú masy veriacich, pokloniť sa ôsmemu imámovi Ali ar-Rézovi, ktorý je tu pochovaný. Saeed (Mehdi Bajestani) je dôstojným otcom rodiny. Tak pôsobí na prvý pohľad a výkyvy, ktoré sa občas dostavia, rýchle spracuje. Nepáči sa mu, že sa po uliciach mesta mučedníkov prechádzajú prostitútky a tak ich jednu po druhej likviduje. Zavedie k sebe domov, tam ich uškrtí a zanecháva vždy na rovnakom mieste. Rahim je rozhodnutá páchateľa usvedčiť aj preto, že sa jeho vražedná aktivita zhoduje s postojom oficiálnych miest k prostitútkam. Vlastne vykonáva časť práce aj za nich. Pomocníka nájde v postave Sharifiho, novinára píšuceho do kriminálnej kroniky v miestnom denníku. Po každej vražde mu Saeed volá, aby sa uistil, že jeho výkon neostane bez povšimnutia. Situovanie detektívneho príbehu do iránskych reálií je zaujímavé nielen kvôli kulisám príbehu, ale i košatým spoločensko-politickým odkazom, vrátane náboženského. Odhaľovanie vraha tak má oveľa širšie symbolické konotácie, než ako ich poznáme z európskej verzie detektívky.

Ďalším príspevkom z moslimskej časti sveta bol film Chlapec z neba tentoraz egyptského Švéda Tarika Saleha (Prípad Nile Hilton). Odohráva sa na pôde náboženskej university Al-Azhar v Káhire. Škola nielenže udeľuje svojim študentom, klerikom akademické islámske tituly, ale je dôležitým poradným hlasom vládnucim politikom. Voľba nového rektora preto zaujíma prezidenta, ale aj jeho tajné služby. Tá potrebuje informácie a teda ja informátorov. Voľba padne na nováčika Adama, syna dedinského rybára. Ten odohrá s nadriadeným, plukovníkom Ibrahimom (dánsky herec Fares Fares) zaujímavú partiu,v ktorej ide o veľa, nielen o moc, ale aj o život. Film si z Cannes odniesol cenu za najlepší scenár a okrem týchto dvoch titulov bol do súťaže zaradený aj Skolimowského Íá (EO), Podozrivá juhokórejčana Park Chan-wooka a Blízko, belgický film Lucasa Dhonta. O všetkých sa na webe Filmpress podrobne zmieňovali články z Cannes. Do tohto výberu patril aj film Korzet rakúskej režisérky Marie Kreutzer, v historických reáliách utopené rozprávanie o cisárovne Sissi. Keďže v jej živote bolo zaujímavé všetko, vrátane excentrického charakteru, film akosi stratil tématickú orientáciu a ostal rozptýlený do pôsobivých epizód.

O Zlatého medveďa bojoval v súťaži tohto roku i čínsky film V prach sa navrátiš režiséra Ruijun Lia. Odohráva sa na severe Číny, v chudobnej vidieckej oblasti. Kaliku Guiying, neplodnú, pokrivenú a navyše neovládajúcu časté močenie, vydá rodina za starého mládenca Ma. Obaja outsideri si však poradia, postavia svojpomocne dom, zasejú a zožnú. Ich vzájomná synergia má odrazu blahodárne účinky, dva biedne životy účinne zvrátia smer neprajného osudu. Je to však len do chvíle, keď Guiying spadne do vodného kanála a utopí sa. Do tohto sugestívne nakrúteného portrétu sa premietajú i ozveny bezohľadne postupujúcej čínskej modernizácie, úspešne valcujúcej nielen hlinené domy, ale aj tradičné vzťahy a hodnoty. Meno režiséra je v Európe prakticky neznáme, ale jeho filmy stoja za pozornosť. Upozornil už v roku 2010 svojim filmom Starý osol, ktorý sa premietal na festivale v juhokorejskom Busane. Film si odniesol z Miskolca cenu FIPRESCI.

Úspešnú festivalovú históriu má za sebou i americký film A Love Song režiséra Maxa Walkera- Silvermana. Premietal sa na festival v Sundance i na tohtoročných Varoch. Ide o jednoduchý príbeh starnúcej a opustenej Faye ( Dale Dickey). Zaparkovala svoj karavan kdesi v koloradskom kempingu, živí sa rakmi, ktoré pravidelne loví a varí. Na kohosi čaká. Po nejakom čase sa objaví jej známy Lito. Láska má šancu, ale na úspech je neskoro. Poeticky minimalistický obraz má vtip i emócie, prítomne takmer vždy kedy sa jedná o nedobrovoľnú samotu. Film však na kvalitu podobnej žánrovej variácie, akú predstavila Chloe Zhao v Zemi nomádov, nemá.

Zaujímavý a čisto francúzsky, odideologizovaný a racionálny postoj voči genderovej kríze, predstavil režisér Yvan Attal vo filme Obvinenie (2021), nominovaný na Cézara v kategórii najlepší scenár. Po večierku obviní sedemnásťročná Mila syna otcovej partnerky Alexandra zo znásilnenia. Chlapca zatknú a celá záležitosť sa dostáva na súd. Advokáti oboch strán veľmi presne identifikujú “šedú zónu” celej udalosti, kde je veľmi ťažko identifikovať ako vinu, tak nevinu. V roli rodičov sa predstavili Charlotte Gainsbourg, manželka režiséra a Matthiew Kassovitz.

Voči týmto festivalovým esám stáli menej kvalitatívne disponované snímky. Sklamaním bol film Vesper Chronicles, známej litovskej režisérky Kristiny Buožyte a Bruna Sampera, apokalyptickej sci-fi, kde hlavná postava trinásťročnej Vesper zápasí o život svojho otca i záhadnej ženy, cudzinky z Citadely, enklávy záchrany. Nájde ju polomŕtvu v močiari a odtiahne domov. Svojou nepôvodnosťou a do značnej miery i neprehľadnosťou, nevzbudila táto litovsko-francúzko-belgická koprodukcia ani štipku nadšenia.

Či patril taliansky film Michelangela Frammartina Jaskyňa medzi hrané filmy by sa aj napriek tomu, že ako dokumentárny film by rozhodne uspel, je diskutabilné. Ďalší film, Integrity of Joseph Chambers od režiséra Roberta Machoiana v súťaži naozaj nemal čo hľadať. Nakoľko boli adekvátni porotcovia, ktorí rozhodli o Levovi za najlepší debut pre rumunský film Nepoškvrnená pre režisérku Monicu Stan a George Chipe-Lillemarka si ani netrúfam odhadovať. Dovolím si však potenciálnych divákov pred oboma filmami dôrazne varovať.

Maďarská filmová nôta

Domáca filmová vzorka nebola v žiadnom prípade oslňujúca a úloha pre porotu FIPRESCI udeliť druhú cenu pre maďarský film, tak bola splnená dosť rýchle. Výber padol na dokmentárny film o slávnej gymnastke, ovenčenej olympijskými medailami. Jeho názov by sa dal preložiť ako Zdolanie času – Agnes Keleti. Žije ešte dnes a má 101 rokov. Jej život poznamenala druhá svetová vojna, otec, spolumajiteľ továrne zahynul v Osvienčime a židovskú rodinu čakali krušné časy. Agnes prežila aj rok 1956, kedy ju guľka sovietskeho okupanta takmer zasiahla v momente, keď vstupovala do telocvične na pravidelný tréning. Film je predovšetkým oslavný a starostlivo sa vyhýba všetkým konfliktným témam, ale bol vcelku prijateľný.

Estetizovaná a dramatizovaná publicistika, tak by sa dal označiť film Výšky a hĺbky Sándora Csomu, popisujúci všetko, čo zažila manželka horolezca Zsolta Erossa po tom, čo zahynul v Himalájach. Ako vykopávka zo 70. rokov pôsobila komédia Riviera East Balázsa Lévaia a Dániela Tiszekera o rodine, ktorá sa vydá na Balaton s ukradnutým nemeckým pasom i autom a predstiera, že sú turistami zo západu. Keďže cudzinci boli odkázaní na titulky, smiech publika zrejme vzbudzovali nejaké verbálne narážky na veľmi špecifické domáce reálie. Odniesol si cenu divákov. Nakoľko je česko-maďarsko-slovensko-talianská koprodukcia Bežné zlyhania Cristiny Grosan zaraditeľná do maďarského filmového kontextu je otázka legitímna, ale ťažko zodpovedateľná. Neistí boli aj miestni odborníci, ale režisérka je Maďarka, narodená v Rumunsku a odohráva sa v Čechách, tak pripusťme, že teoreticky do tejto kapitoly patrí. Film mieri i do našej distribúcie, tak sa oňom iste dočítame viac v recenziách. Kríženie rodinných drám s katastroficky ladeným pozadím kvalitatívne veľmi presvedčivé nebolo.

Pokus zachytiť aspoň v náznaku, do akej miery domáce filmy odrážajú zrejme veľmi zložitú spoločenskú situáciu, prejavujúcu sa v rozdelení názorových táborov na politické dianie, by bol zbytočný. Nemali k aktuálnej realite žiadny vzťah. Ale možno sa niekedy dočkáme.