Všetci sa odrazu ocitli v jednom dome, nedobrovoľne izolovaní pred vonkajším svetom – údajne pre svoju vlastnú bezpečnosť. Píše sa rok 2045 a kdesi na predmestí jedného bližšie nešpecifikovaného francúzskeho mesta, kde sa jedno obydlie takmer navlas podobá inému, s ktorým susedí, a kde sú domáci až nepríjemne rozmaznávaní svojimi robotickými pomocníkmi, sa skupinka ľudí pokúša dostať von. Alice Barelliová (Elsa Zylberstein) si práve na toto popoludnie k sebe pozvala značne nadržaného Maxa (Stéphane De Groodt), aby tak pomerne neuroticky dala príučku svojmu bývalému Victorovi (Youssef Hajdi). Je predsa slobodná žena a môže si robiť, čo chce. Lenže ten, ako na potvoru, prišiel neohlásene Alice navštíviť aj s novou milenkou...

Provokatívne svojej exmanželke oznámi, že majú s Jennifer (Claire Chust) v pláne spoločne vycestovať na luxusnú dovolenku na akési exoticky umelé miesto s bazénmi plnenými destilovanou vodou. A doviedol preto domov tiež Alicinu pubertálnu dcéru Ninu (Marysole Fertard) o nejaký ten deň skôr, ako boli spolu v rámci striedavej starostlivosti dohodnutí. Maxovmu synovi Léovi (Hélie Thonnat) však Nina veľmi rýchlo padne do oka a obzvlášť ho na nej upúta jej záľuba v starých počítačoch a akýchsi retro robotických prístrojoch, ktorými má vyzdobenú takmer celú svoju izbu. Do počtu sa k nim všetkým pridá ešte suseda Françoise (Isabelle Nanty), pre ktorú je jej mechanický tréner Greg (Alban Lenoir) takmer až životným spoločníkom a už si ani nepamätá, koľkokrát si dala opätovne naklonovať svojho psa. Keď sa všetky dvere uzamknú, pretože vonku začnú vyčíňať búriaci sa androidi na čele s Yonyxom 7389XAB2 (François Levantal), nezostane ľudskému osadenstvu domácnosti nič iné len pokúsiť sa strpieť vzájomné vzťahové krízy, stúpajúcu teplotu kvôli vypnutej klimatizácií a zopár domácich „spotrebičov“ prejavujúcich sa akosi podozrivo priateľsky... Či už mechanická slúžka Monique (Claude Perron), rafinovaný čistič podláh alebo pohyblivá busta na pavúčích nožičkách Einstein (hlas André Dussolliera) – pokúšajú sa jednať podľa odpozorovaných reakcií svojich majiteľov. Lenže chápu vôbec ľudí správne?

BigBug režiséra a spoluscenáristu Jean-Pierre Jeuneta je satirickou víziou budúcnosti, kde ľudstvo disponuje nie práve malým množstvom nelichotivých vlastností. Príbeh v sebe odzrkadľuje súčasnú prílišnú závislosť na moderných technológiách, ktorá ešte viac prehlbuje komplikácie v už aj tak dosť problematických medziľudských vzťahoch, aj kriticky posudzuje vzťah človeka súčasnosti k životnému prostrediu. Pre režiséra, ktorého tvorbu asi najvýraznejšie charakterizujú hravo pochmúrne antiutopické vízie, svojrázne kombinujúce cynizmus a filmovú poéziu – napríklad Delikatesy z roku 1991, či Mestečko stratených detí (1994) nakrútené v spolupráci s Marcom Caroom – je BigBug akýmsi návratom k počiatkom vlastnej tvorby. „Steam punkové“ kulisy a rekvizity vystriedala krikľavo farebná, nádherne prepracovaná výprava Aline Bonetto a kostýmy Madeline Fontaine. Všetko je príjemné na pohľad, až gýčovo úhľadné a dokonalé – umelé a kvôli úmyselnej absencií nedokonalostí akési bez života. Pokiaľ režisérov namilovanejší film – Amélia z Montmartru (2001) – fascinoval farebnosťou a citlivým optimizmom na každom kroku, BigBug využíva podobné vizuálne prvky v obraze na vyvolanie pochybnosti, nervozity a postupné stupňovanie kontrastného účinku v divákovi.

Interiéry Alicinho domu sú prácou so širokouhlým objektívom kameramana Thomasa Hardmeiera a jeho pokusmi o rôzne deformácie obrazu stvárnené naozaj pôsobivo. Práve vizuálna stránka filmu je preplnená množstvom originálnych nápadov, ktoré priamo čerpajú z režisérovho otvorene satirického, kritického postoja. Myšlienka je jasne čitateľná. Niektoré postrehy upútajú a svojou šikovnosťou publikum určite oslovia. Horšie to už však je pri scénach odohrávajúcich sa vonku pred domom a v blízkosti ulice, kde sa dom nachádza. Praktické efekty sú väčšinou nahradené menej pôsobivou CGI animáciou. Čo je v interiéroch takmer až hmatateľné, pôsobí v exteriéroch príliš abstraktne, scudzujúco. Neraz dokonca – keď si divák uvedomí, že sa film pokúša upozorniť na nedôstojnú závislosť ľudstva na technike – práve výraznejšie použitie počítačovej grafiky v rámci filmu ako celku vyznieva tak trochu pokrytecky. Vzhľadom na to, že postavy sa celý čas pokúšajú dostať z domu von, aby sa konečne mohli cítiť slobodnými, nerealistická podoba exteriérov z vonkajšieho sveta nerobí dostatočnú motiváciu pre akúkoľvek dejovú snahu.

Hudba Raphaëla Beaua dopomáha vizuálnym gagom gradovať do energickejšej podoby. Zdôrazňuje komiku aj napätie, keď na scénu nastúpi – hoci pre dej trochu oneskorene – hlavný antagonista Yonyx 7389XAB2 so vzhľadom nie nepodobným RoboCopovi Paula Verhoevena, karikovanou francúzskou gestikuláciou a šialeným úsmevom od ucha k uchu spravidla užívaným len v nevhodnej chvíli. Pokiaľ film upúta z vizuálneho a auditívneho hľadiska, s pribúdajúcimi scénami a zvratmi dokáže sklamať vo svojej snahe prerozprávať príbeh. Scenár Jean-Pierre Jeuneta a Guillaumea Lauranta totiž nedisponuje postavami, ktoré by si dokázali získať srdce diváka. Sú odťažitými karikatúrami, ktorým pridávajú na príťažlivosti snáď len herci. Ich špecifický vzhľad, gestá a nekonečné rozhovory majú výrazný podiel na celkovom komickom účinku snímky. Charakterovo však reprezentujú vlastnosti, ktoré režisér na ľuďoch dneška zjavne nemá rád... Tieto vlastnosti ešte viac zdôrazňuje, zveličuje do takej miery, že postavám vo chvíľach ohrozenia divák vlastne ani nemá dôvod prečo držať palce a zaujímať sa o ich osudy.

Výnimku predstavujú snáď len dvaja pubertiaci - Nina Marysole Fertard a Léo Hélia Thonnata –, ktorí sa prejavujú menej sebecky, s nikým „detinsky“ nesúperia, ani sa nikomu nesnažia nič dokazovať. Len sa skrátka pokúšajú žiť svoje životy vo všadeprítomnej hystérií. Možné milostné zápletky, ktoré spomínané postavy do deja vnášajú, pomáhajú tiež režisérovi vyvolať zopár vzácnych momentov nefalšovanej filmovej poézie. V porovnaní s jeho predchádzajúcimi titulmi, ale tento raz so svojou charakteristickou poetikou dosť šetrí... BigBug a jeho príbeh sú nakoniec aj kvôli takto „okliešteným“ postavám skôr len sledom jednotlivých zážitkov. Snímka nemá tú správnu gradáciu. Medzi niektorými scénami, respektíve sekvenciami scén, nie je ani dostatočná kauzálna súvislosť, ktorá by ich pevnejšie spájala. Aj samotný antagonista prichádza na scénu až príliš neskoro... Všetky tieto naratívne nedostatky výrazne znižujú inak pozitívny dojem z filmu a robia ho občas až únavným. Čo je veľká škoda, pretože niektoré čisto obrazové gagy a umne vizualizované satirické postrehy stoja fakt za to!

BigBug, Francúzsko, 2022
Dĺžka: 111 minút
Réžia: Jean-Pierre Jeunet
Scenár: Jean-Pierre Jeunet, Guillaume Laurant
Kamera: Thomas Hardmeier
Hudba: Raphaël Beau
Strih: Hervé Schneid
Scénografia: Aline Bonetto
Kostýmy: Madeline Fontaine
Producent: Richard Grandpierre
Hrajú: Dominique Pinon, Alban Lenoir, André Dussollier, Elsa Zylberstein, Isabelle Nanty, Claude Perron, Claire Chust, Stéphane De Groodt, Youssef Hajdi, François Levantal, Marysole Fertard, Hélie Thonnat, Claire Chust
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz. a Netflix