„Obávala som sa hlavne toho, ako film prijme sám Paul Johnson,“ priznáva Lucia Kašová, režisérka celovečerného dokumentu The Sailor.

Prečo?
Podľa mňa je dosť silným zážitkom, keď sa pozriete na seba očami niekoho iného. Celý život robil len to, čo chcel, spoliehal sa len sám na seba. Ale teraz má osemdesiat, je chorý a už v tom nemôže pokračovať. Je to vlastne aj film o odchádzaní, o smrti.

Aká bola jeho reakcia?
Kamaráti, ktorí mu pomáhajú, hovorili, že keď videl film prvýkrát, tak ho to celkom zasiahlo. Potom mu ho nakopírovali na jeho iPad, pozeral ho týždeň v kuse a napokon povedal, že sme spravili dobrú robotu.

Spoločenstvo morských hippies v Karibiku ste v podstate objavila náhodou.
Plavili sme sa na drevenej jachte k Antarktíde, keď sa nám uprostred Atlantiku zlomil sťažeň. Navyše sa pokazil aj motor, tak sme to stočili do Karibiku. Tam som sa dozvedela o komunite „morských cigánov“. Ľudí, ktorých krajinou sa stalo more. Pôvodne to mal byť skupinový portrét práve o ich životoch.

Napokon ste zaostrili len na Paula Johnsona. Ako ste ho objavili?
Chcela som sa zamerať hlavne na starú generáciu námorníkov. Začala som študovať tému, rozprávala som sa s ostrovanmi a dopracovala som sa k menám troch morských vlkov. Jeden nechcel mať s projektom nič spoločné, druhý žije v Hondurase a hoci má šialenú story, nikdy nebol na karibských ostrovoch. Potom som išla na ostrov Carriacou hľadať Paula Johnsona. Stretli sme sa v malom supermarkete, pozreli na seba, začali sa rozprávať a po hodine rozhovoru mi došlo, že to je človek, ktorého hľadám.

Ako reagoval na ponuku stať sa hrdinom filmu?
Zobral to pomerne dobre. Napísal pár knižiek, maľoval, veľa sa o ňom popísalo v karibských námorníckych novinách, tak nemal problém s nakrúcaním.

Schválne ste nakrúcali v sezóne hurikánov?
Chceli sme zvýrazniť silu prírody, silu kolobehu ničenia a znovuzrodenia. A hurikány boli výborný motív, takže sme tam zámerne išli vždy v čase ich sezóny.

Každodenné správy o blížiacom sa hurikáne evidovali ostrovania bez väčších emócií - ako niečo, čo patrí k všednému životu.
Sú na to zvyknutí. Kamaráti na ostrove Dominika mali z dosiek zbúchaný bar. Hovorila som im, ako by si ho mohli vylepšiť a skrášliť. Majiteľ sa na mňa pozrel a povedal: Trikrát prišiel hurikán a zobral všetko. Po prvých dvoch razoch som bar budoval nanovo, všetko som mal krásne vyčačkané. Po tretí raz už nie, teraz je všetko už len funkčné. Počasie sa tam v posledných rokoch strašne mení. Napríklad pred desiatimi rokmi tam hurikány o sile päť – ako dnes – vôbec neboli.

Johnsonove lodné denníky sú vizuálne príťažlivé artefakty.
Maľoval krásne obrazy, niektoré sú aj vo filme. Písať lodný denník je povinnosťou kapitána na mori. Paul Johnson to robil celý život, takže má množstvo poodkladaných zošitov. Keď stroskotal, o niekoľko z nich aj prišiel. V denníkoch má uchovaných dobrých dvadsať rokov svojho života. A sú nádherné. Píše o tom, čo všetko sa deje, kreslí do nich, aj vlepuje obrázky.

Je skvelý rozprávač, ktorý vyťahuje z pamäte pútavé historky ako kúzelník králiky z klobúka.
Mala som asi desať hodín vytriedených rozhovorov. Lenže... ako iní starí ľudia aj on začal jednu historku, nedokončil, preskočil na druhú, tretiu... Jednotlivé príbehy som skladala z rôznych častí rozhovorov. Dosť sme zápasili s tým, koľko má byť vo filme slova. Aby nebol „urozprávaný“. Rozdelila som to na jeho vnútorný monológ a realitu, ktorá sa okolo neho odohráva. Bolo to intenzívne strihanie, raz sme uberali, potom zase pridávali, až kým sa to nakoniec nejako neusadilo v zmysluplnom celku.

Miloval more a slobodu, kvôli tomu ale opúšťal ženy, ktoré miloval, aj svoje deti. Nebola to privysoká cena?
Sloboda je krásna myšlienka, ale má aj tienisté stránky, a to sme sa snažili vo filme ukázať. Aby sa divák zamyslel, čo má v živote naozaj zmysel a kam vedie Johnsonova cesta, ktorá bola každom ohľade extrémna. Môžeme z nej všetci čerpať. Mne film pomohol vyrovnať sa s pohľadom na koniec, na smrť a na to, čo je v živote dôležité.

Čo je pre vás v živote dôležité?
Myslím si, že človek by mal zistiť, kto naozaj je a potom sa tak správať. Nesnažiť sa prerobiť seba samého.

Vraj ste sa kvôli túžbe nakrútiť o „morských cigánoch“ film dala na štúdium dokumentu...
Áno. Vyskúšala som si to však už skôr. Svoj prvý film Kanopí som nakrútila o kamarátovi Petrovi Garčárovi, ktorý v prírodnej rezervácii amazonského pralesa v Kostarike stavia „stromodomy“. Predtým som študovala produkciu, pracovala aj pre televízie, tak som si povedala – nakrútim film! Bolo to neuveriteľné trápenie, až som pochopila, že ak to chcem naozaj robiť, musím do školy.

Pri nakrúcaní dokumentu The Sailor si vraj každý z neveľkého štábu siahol na dno. Čo bolo to vaše dno?
Bol to určite najťažší projekt, aký som kedy robila. Pochopila som, že práce na dlhometrážnom filme je neporovnateľne viac ako na krátkom.

Je ambíciou každého dokumentaristu nakrútiť celovečerák?
Myslím si, že áno. Aj škola nás k tomu vedie. Po krátkych filmoch je to ďalší logický krok. Kraťasy sú skôr experimentálnou plochou, na ktorej si možno vyskúšať postupy a formy, naostro sa však potom ide do toho celovečerného.

Do cyklu Expremiéri ste prispeli dokumentom o Robertovi Ficovi. Ako ste sa k nemu dostali?
Stalo sa to v období, keď odstúpil z postu premiéra. Volala mi Zora Jaurová, či to beriem, že mám však na to len tri mesiace. Ja na to načisto šťastná, že jasne! Bola to hurá akcia, ostatní mali na prácu dva roky... Nechceli sme sa zaoberať kauzami, išlo nám o to, ukázať ľudskú stránku toho človeka.

Zakázal vám pýtať sa na politiku. Zdanlivo jednoduchými, no rafinovanými otázkami ste však z neho dostali informácie, ktoré nedokázali získať ani ostrieľaní moderátori.
Otázkami som mala popísaný celý diár. Pri nakrúcaní veľakrát povedal také veci, až mi padla sánka. Myslela som, že jeho pohľad na úplne „prachobyčajné“ veci ukáže viac. 

Jeden z prvých záberov – bezdomovec upravujúci si spodnú bielizeň – naznačil, že ste sa rozhodli obnažovať expremiérov charakter.
Náš malý štáb sa rozložil pred jeho základnou školou v Topoľčanoch. O pár lavičiek ďalej boli bezdomovci, ktorí sa venovali rannej úprave. Hneď som tam poslala kameramana, aby to natočil.

Pre cyklus Ikony o popredných slovenských architektoch ste nakrútili dokument o dvojici Martin Kusý a Pavol Paňák - autorov napríklad novostavby SND, rekonštrukcie SNG či centrály NBS. Prečo ste si vybrala práve ich?
Keď som si púšťala videá z ich prednášok, páčilo sa mi, ako sa doťahujú. Prišlo mi veľmi zaujímavé zachytiť vo filme ich celoživotné kamarátstvo, ich spoločnú tvorbu a dialóg, ktorý spolu neustále vedú na vysokej úrovni.

Chystáte sa do Južnej Afriky. Aké rešerše vás tam ženú?
S kameramankou projektu, mojou dlhoročnou kamarátkou sa poznáme od pätnástich rokov. Žije tam, vyštudovala fotografiu a stala sa jednou z najznámejších juhoafrických módnych fotografiek. Plánovaný film pripravujeme už asi desať rokov.

A téma?
Keď som Terezu navštívila v roku 2005, bývala v hlavnom meste Pretórii pri Johannesburgu. Po apartheide sa tam mnoho bielych obyvateľov strašne bálo. Začali si stavať príbytky v akejsi bubline obohnanej štvormetrovým múrom. V jej vnútri má každý dom aj vlastný múr s drôtom nabitým elektrinou navrchu, mreže na oknách aj na dverách... Nechápala som, ako tam môžu žiť, veď je to ako väzenie! Trend pokračoval, takže teraz sú tam stotisícové mestá so supermarketmi, bankami, kaderníctvami, proste dokonalé malé svety. Klimatizovanými autami sa presúvajú ľudia z jednej bubliny do druhej a žijú ako keby v inej krajine. Veľmi ma zaujíma práve ten kontrast bieleho a čierneho sveta.

Na aký príbeh sa chystáte na pozadí tohto kontrastu zaostriť?
Zaujímajú ma príbehy detí, ktoré sa rodia a vyrastajú v týchto bublinách. Ich nazeranie na svet, ktoré sa formuje na základe niečoho, čo celkom nezodpovedá realite. Film robíme hlavne preto, že tak, ako u nás Kotleba aj všade v Európe sa vzmáhajú extrémistické strany. Náš celovečerný projekt chce byť futuristickým príkladom toho, ako by vyzeral svet podľa extrémnej pravice.

Kedy ho plánujete uviesť divákom?
Uvidíme, ako sa nám podarí získať financie a partnerov do projektu. The Sailor nám od prvej myšlienky po dokončenie filmu trval päť rokov, dúfam, že tento projekt bude trvať kratšie.