Snímka Štúr scenáristky a režisérky Mariany Čengel Solčanskej (Slúžka) je spočiatku sympatickou reinterpretáciou milostného vzťahu, ktorý sa stal v našich domácich slovenských končinách legendou. Neskôr s pribúdajúcimi minútami sa z neho však akosi vytratí potrebná iskra a príležitostne aj trošku „zakopne“ o svoju ťažkopádnosť. Vzťahu dvoch výrazných individualít, ktorý sa odohráva na pozadí významných historických udalostí – čo predstavuje vďačný príbehový model, ktorý je populárny nielen u nás, ale vo veľkých filmových eposoch honosiacich sa prepracovanou výpravou, honosnými kostýmami, dunivou hudbou aj príležitostne pateticky prednesenou hercovou replikou. A tie môžu byť niekedy úžasné, ba remeselne fascinujúce – len ak nehrozí, že scenár v kľúčových momentoch začne drhnúť. V takých chvíľach sa totiž môžu aj obdivuhodné filmárske kvality rýchlo stať niečím, čo je celku na príťaž a kritici začnú zamieňať honosnosť za nadutosť, strojenosť a podobne. Jeden z informačných titulkov, ktorý sa vo filme objaví v závere, síce naznačí, že reálne sa medzi ústrednou milostnou dvojicou mohlo diať niečo úplne iné a pre videné vlastne ani nie sú historické dôkazy. Potrebný dejový rámec a zopár nevyhnutných zvratov núka hlavne Jar Adely Ostrolúckej od Ľuda Zúbeka, ktorú väčšina z nás pozná zo školských lavíc a povinnej literatúry.

Napriek názvu snímky sa dominantou – a vlastne aj srdcom príbehu stáva práve krehké, melancholické a z každej strany k výdaju nútené žieňa z čela Zúbekovho literárnehopredobrazu, aby z pamätného veršotepca a národného buditeľa urobila objekt vlastných túžobných ochkaní. Príležitostne ho inšpirovala, symbolicky popostrčila vpred, prípadne, aby zopár nocí strávila plakaním do vankúša, že ich vzájomná korešpondencia čoraz viac viazne, kvôli jeho politickým záujmom. Film sledovaním oboch v páre tak má možnosť menej rečniť o slovanstve a namiesto toho si motívmi pohľadu na život v aristokratickej domácnosti, do života inteligentnej, v kľúčových rozhodnutiach oponujúcej ženy v mužskom svete, kde každý očakáva len, že sa stane manželkou a matkou, letmo preberá nepriznanú inšpiráciu (aj v rámci konkrétnych scén) „západnejšou“ vzťahovou dynamikou nepodobnou tej medzi Elizabeth Bennetovou a pánom Darcym v Pýche a predsudku od Jane Austenovej. Stvárnenie Adely Ostrolúckej Ivanou Kološovou je plnokrvné, menej romantizované v porovnaní so Zúbekovou prózou, miestami spochybňujúce známe zvraty. Zatiaľ čo Štúr minimalisticky hraný najmä očami Lukáša Pelča v jeho (zjednodušene) „darcyovskom“ móde pôsobí živšie v prvej polovici príbehu – a v istom zmysle sa vo vlastnom dramatizovanom životopise väčšinu času zdá byť „len“ vedľajšou postavou.

Film sa mu začne naplno venovať až vo svojej druhej polovici zahŕňajúcej historické fakty – účasť Štúra na Uhorskom sneme, slovné prestrelky s hlavným oponentom Ľudovítom Košutom / Lajosom Kossuthom, revolučné roky, či pokusy o kodifikáciu tej pravej slovenčiny medzi súperiacimi navrhovateľmi vlastných dialektmi ovplyvnených verzií. Paradoxne, pokiaľ je Adela Ostrolúcka skôr zosobnením ženy z „legendy, ktorej sme uverili“ – a to zosobnením ženy so skutočnou osobnosťou a uveriteľne zložitým charakterom, reálny Štúr v ľudskom vykreslení stojí výrazne ukrytý v jej tieni, ako zovšeobecnené, na archetyp zredukované stvárnenie hrdinu z mýtu. Dôjde aj na myšlienkovú paralelu medzi ním a postavou Krista, ktorého vidíme hneď v úvodnom zábere vytesaného na drevenom kríži, len čo film titulkom upozorní na názorové dobové rozpory medzi katolíkmi a evanjelikmi medzi Slovákmi. A ktorého „ozvenou“ sa Štúr takmer až stane po scéne osudovej poľovačky, keď vyzýva lekára, aby mu potiahol nohu s nešťastne postreleným kĺbom. V druhej polovici už ani Lukáš Pelč nepôsobí nijako zvlášť výrazne a, úprimne, ľahko od neho dokáže odpútať pozornosť napríklad Richard Autner v úlohe Jozefa Miloslava Hurbana – hoci sa v niektorých scénach objavuje len ako poznámka pod čiarou a herecky je možné považovať jeho prítomnosť za kratučké cameo.

Zachytenie historických kľúčových momentov snáď s výnimkou živého oponovania zo strany postavy Košuta, pôsobí skôr skratkovito ako prezentácia udalostí, na ktoré netrpezlivo čakajú zrejme už len učiteľky slovenského jazyka a literatúry, prípadne dejepisu zo základných škôl. A hoci sa romanca o nenaplnenej láske stáva v týchto pasážach skôr túžbou po prečítaní si listu a večným čakaním, výrazne spomalí naratívne tempo a niekedy až nebezpečne skĺzne na úroveň červenej knižnice, nakoniec sa v pôsobivo intenzívnom stvárnení poľovačky pre mnohých stane očakávanou efektívnou bodkou aj epilóg s pamätným prejavom Štúra na Uhorskom sneme. Okrem samotnej Adely rozprávaniu nepomáha ani prítomnosť iných členov jej rodiny, ktorá naznačuje už od začiatku možné témy na rozvinutie a reflektovanie, avšak zdá sa, že sú v príbehu len preto, aby Adelu usmernili tam, kde ju príbeh nutne potrebuje dostať. Svoje miesto pri rodinnom stole má melanchóliou dcéry znepokojený a občas v dobrom aj fackajúci otec (Marko Igonda) striedavo autoritatívna, striedavo súcitná matka (Szilvia Kiss). Slobodný strýko Gustav (Csongor Kassai) zo Zemianskeho Podhradia reprezentuje vhodný únik protagonistky pred tlakom z každej strany aj inteligentné pochopenie pre jej spoločensky menej očakávané zmýšľanie. A potom je tu ešte slúžka Katika (Jana Kvantiková), žena kontrastných životných hodnôt nenápadne s Adelou manipulujúca – istý jej charakterový doplnok, ktorý by inak nefungoval, pokiaľ by Adela nebola charakterizovaná ako nositeľka istých pre dobový film vhodne podaných feministických postojov. Typický dejový háčik v slovenskom filme, ktorý má slúžiť na to, aby svojimi vyjadreniami, prípadnečinmi ako Adele, tak samotnému divákovi zdvihol žlč.

Pokiaľ sa režijne film spolieha na intimitu interakcie medzi výraznými charaktermi, ktoré ale v rámci scenára ako celku nakoniec až také výrazné nie sú, dialóg, dobové reálie a krásne slovenské exteriéry – občas digitálne upravené s nejakým tým efektom navrch, všetko stojí a padá na náladových, atmosférických kompozíciách kamery Petra Bencsíka, presvedčivých kostýmoch Michaely Mokrej a nádhernej hudbe Vladimíra Martinku, ktoré sa vo vzájomnej kombinácií postarajú o nemalú mieru pôsobivosti. Fungovali by ale oveľa lepšie, keby mali možnosť dotvárať dynamickejší príbeh. Je to práve druhá polovica snímky, kde „Ludevít“ vzhľadom na názov filmu preberie od Adely Ostrolúckej štafetu hlavnej postavy a začnú problémy. Zmena ťažiska príbehu ho nakoniec nasmeruje cestou konvenčnejšieho životopisného filmu a tiež zdôrazní akúsi tvorivú nerozhodnosť scenáristky a režisérky na čo sa naozaj tematicky zamerať. Štúr nie je zlý film. Má v sebe veľa pozitív, ktoré sú hodné obdivu minimálne v jednotlivostiach, keď nie v rámci celku. Len sa zdá, že podlieha legendám okolo jeho osoby ako niečomu, čo je pútavejšie, než zbierka historických faktov, ktoré by mu podľa očakávaní mali dominovať.

Štúr, Slovensko, 2026
Dĺžka: 111 minút
Réžia: Mariana Čengel Solčanská
Scenár: Mariana Čengel Solčanská
Kamera: Peter Bencsík
Hudba: Vladimír Martink
Kostými: Michaela Mokrá
Hrajú: Lukáš Pelč, Ivana Kološová, Richard Autner, Daniel Žulčák, František Kovár, Marko Igonda, Ján Greššo, Csongor Kassai, Peter Oszlík, Jana Kvantiková, Szilvia Kiss, Jana Gregorová
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 15, januára 2026
Foto: CinemArt SK