Téma dobrovoľného odchodu zo života rezonuje v umeleckých dielach odjakživa. Avšak pohľad spoločnosti na túto tému sa postupom rokov menil. Čo je zaujímavé, najmä ak si uvedomíme, že medicína postupuje a mnohé vážne choroby sa darí liečiť, napriek tomu sú pomerne bežné prípady, keď sa nevyliečiteľne chorí ľudia rozhodnú pre dobrovoľný odchod zo života. Rôzne štáty k tejto otázka pristupujú rôzne, je iba málo takých, kde je eutanázia povolená. V hranom filme sa tejto témy zmocnil španielsky režisér Alejandro Amenábar vo filme Hlas mora. Režisér aj predstaviteľ Ramóna Sampedra (film bol nakrútený podľa skutočného príbehu) Javier Bardem získali viaceré ocenenia, režisér Veľkú cenu poroty z Benátok, Bardem takisto Volpiho pohár pre najlepšieho herca, Zlatý glóbus z Európskych filmových cien pre režiséra a Bardem za najlepšieho herca. A napokon Amenábar získal Oscara za najlepší cudzojazyčný film.

A v roku 2024 sa Benátky nadchli pre film Pedra Almodóvara Vedľajšia izba. Tentoraz ide o adaptáciu, predlohou k filmu bol román Sigrid Nunezovej v originále What Are You Going Through, v preklade Čím prechádzaš. Ide o prvý film, ktorý Almodóvar nakrútil v angličtine a od začiatu bol ostro sledovaný najmä kvôli jeho obsadeniu. V hlavních úlohách priateliek, které sa stretávají v absurdnej situácii sa objavili Julianne Moore a Tilda Swinton. Scenár si preň napísal sám.

Ingrid (Julianne Moore) podpisuje svoju knihu, ktorá hovorí o strachu zo smrti, o priam bytostnom odpore najmä k rakovine, ktorá sa predsa dá liečiť. Jej závery sú priamočiaré - choroba je prehra, vždy musíme mať snahu vyhrať. Od kamarátky, ktorá si takisto prišla pre podpis sa dozvedá, že ich spoločná priateľka Martha má rakovinu a asi by ju mala navštíviť. Tak trocha absurdný moment, až príliš dobre načasovaný, možno aj zaváňa konštruktom, keby to nebol Almodóvar. Takže odpúšťame.

Ingrid sa vydáva do nemocnice a rozhovor s Marthou divákovi postupne odhaľuje dávno zákruty ich priateľstva. Dlhé roky sa nevideli, hoci si voľakedy boli blízke. Dokonca si tak trochu odovzdali milenca (John Turturo, ako vždy uveriteľný a skvelý). Martha ako vojnová reportérka (čo však mimochodom na nej ako keby ani nezanechalo žiadne stopy), Igrid v bezpečí New Yorku úspešná spisovateľka. Z rozhovoru vyplynie, že Martha sa vlastne obracia na Ingrid s veľmi špeciálnym želaním. Nie je prvá, ktorú žiada o to, aby bola jej sprievodkyňou pri odchádzaní zo života. Áno, oslovila už viaceré priateľky, ale všetky odmietli. Tento moment je tak trocha umelým a schválnym bodom v dramaturgii filmu. Všetky odmietli! Takže ty, Ingid, si posledná! Musíš to urobiť?

Martha zoznamuje Ingrid so svojím neúspešným liečením. Cez akúsi “temnú stránku” si kúpila pilulku, ktorá je naveky oddelí od utrpenia odchádzania, ktorá jej umožní odísť dôstojne a bez bolesti. Tu je Almodóvar verný sám sebe - dve ženy, silné ženy, osud je v ich rukách, ale aký to je osud. Smrť. Ale aj želanie, aby tá, ktorá chce odísť, nebola v tej chvíli sama. O to Martha Ingrid žiada. Má všetko dokonale premyslené. Prenajala si dom v lesoch (áno, dizajnový, dokonalý dom, ktorý, samozrejme, nebol najlacnejší, ale ak odísť, tak už štýlovo, však?) Najskôr si divák povzdychne, lebo až taký luxus pri umieraní si nepredstavoval. Má byť teda v tejto maniere aj smrť luxusná? Bezbolestná, bez utrpenia, bez hadičiek, ktoré človeku vlievajú posledné atómy života, ktorý sa aj tak končí?

Priateľky odhaľujú zákruty života, pochopiteľne najmä Martha. Ich nekonečný rozhovor je nielen prechádzkou ich životmi, názormi, ale aj sumarizovaním. Na to potrebuje umierajúca žena niekoho, kto ju bude počúvať. Má dcéru. Nekomunikujú spolu, dcéra jej nevie odpustiť, že ju nezoznámila s jej otcom. Nič o ňom nevie. Martha až príliš stručne hovorí Ingird o tom, ako sa jej milenec vrátil z vojny vo Vietname a “bol zrazu iný”. Až príliš stručná charakteristiky niekoho, kto hrdinku obdaril dcérou. Má Martha dostatok dôvodov, aby to svojej dcére stále tajila?

Prečo vedľajšia izba? Dizajnový dom, ktorý posúva tému umierania do estetickej kategórie má niekoľko izieb. Martha si vyberá izbu, v ktorej chce ukončiť svoj život a Ingrid oznamuje, že ak raz ráno nájde dvere jej izby zatvorené, bude to znamenať, že za nimi už leží mŕtva. A dvere sú červené - Almodóvarova obľúbená farba. Je teda ozaj smrť estetická kategória?

Sex je síce v nekonečných rozhovoroch dvoch žien v úzadí, ale preblysne v ich spomienkach. Milenec, ktorého si odovzdali, ale aj spomienka na Marthine stretnutie s karmelitánom, počas niektorej z jej vojnovým misií. Ten ako keby sa obrnil homosexuálnym sexom, ktorý mu pomáha vo vojne prežiť. Ale to opäť môžeme považovať za ornament, ktorý je v svojej absurdite krásny, ale o umierajúcej Marthe to tak málo vypovedá. Ak sa napokon opýtame, kde sú tí muži, ktorí Ingrid aj Martha milovali, odpoveď nedostaneme. Ich spoločný milenec John Turturor je celkom ponorený do ekologických tém v náhodnom rozhovore s Ingrid. Tréner vo fit centre, kam Ingrid zablúdi sa jej nesmie dotknúť. Aj keď by to možno zúfalo potrebovala. Má to predpismi zakázané.

Čo teda zostáva z tohto nekonečného príbehu plného viet, spomienok,, ale aj akéhosi chladu? Čo dokáže divák vnímať za skvelým herectvom Tildy Swinton a Julianne Moore. Hudbu Alberta Iglesiasa, ktorá prehlušuje smútok a z umierania vytvára symfóniu. Rudé dvere, ktoré napodiv zostanú už navždy otvorené. A na druhej strane červené pery, ktoré si Tilda Swinton tak výrazne nalíči, keď si konečne berie počas Ingridinej neprítomnosti smrtiacu pilulku. A Marthinu dcéru (dokonale premenená Tilda Swinton ako svoja mladšia verzia), ktorá sa síce napokon dozvedá, kto bol jej otec, ale aj z tejto informácie vanie chlad. A sneh, ktorý padá na začiatku na mrakodrapy veľkomesta za oknom nemocničnej izby a v závere na lesy okolo domu. “Sneh sa znáša na živých aj mŕtvych” citujú hrdinky Jamesa Joyca. Vyšetrovanie na polícii je už dodatkom, ktorý vracia Ingrid do reálneho sveta. Tam možno ani tá smrť nie je. Pedro Almodóvar sa pokúsil zostať verný sám sebe, ale možno tak trocha doplatil na chladnú eleganciu, do ktorej zaodel svoj príbeh.

Vedľajšia izba (La habitación de al lado/The Room Next Door), Španielsko, 2024
Dĺžka: 106 minút
Réžia: Pedro Almodóvar
Scenár: Pedro Almodóvar
Kamera: Eduard Grau
Hudba: Alberto Iglesias
Casting: Geraldine Barón
Strih: Teresa Font
Scénografia: Inbal Weinberg
Kostýmy: Bina Daigeler
Produkcia: Agustín Almodóvar
Hrajú: Tilda Swinton, Julianne Moore, John Turturro, Alessandro Nivola, Juan Diego Botto, Melina Matthews, Raúl Arévalo, Sarah Demeestere, Alex Høgh Andersen, Esther McGregor, Victoria Luengo, Cristina Kovani
Distribúcia: Continental fillm
Premiéra v SR: 5. decembra 2024
Foto: Continental film