Vyjadriť filmom pochody, ktoré sa odohrávajú v duši človeka, jeho radosti, smútky, jeho pochybovanie či otázky je asi najťažšia úloha pre filmára. Tým skôr, ak nechce rozprávať dramatický príbeh, ale rozhodne sa pre dokumentárne stvárnenie. Mladá režisérka Paula Ďurinová sa o to veľmi odvážne pokúša v svojej tvorbe stále, nielen vo filme Lapilli. Lapilli - bazické telesá, ktoré sa radia do pyroklastického materiálu, ten vzniká pri erupciách magmatu. Sú súčasťou sopečných mračien a spoločne s tzv. pumami sa ukladajú skôr pri povrchu. Po erupcii sa lapilli hromadia v okolí sopiek. Toľko Wikipedia. A toľko možno vysvetlenie, ktoré vlastne vysvetlením nie je. Aká teda bola cesta k filmu? Prečo tento názov? A ako sprostredkovať to, čo je hlboko ukryté vnútri človeka?

Režisérka mala mimoriadny vzťah so svojimi starými rodičmi. Starý otec bol experimentálny fyzik, zamestnaný v Slovenskej akadémii vied. Stará mama bola učiteľkou ruštiny, prekladala. Niekoľkokrát ju vyhodili z práce. Komunisti sa vozili aj po jej starom otcovi, už len samotný fakt, že sa nemohol dostať k výstupom zo zahraničných konferencií hovorí za všetko. V réžii diktatúry na okraj odstavený vedec, ktorý mal byť neviditeľný. Šesťdesiat rokov spoločného života. Paula Ďurinová priznáva, že obaja zohrali v jej živote veľmi dôležitú úlohu. Podporovali ju, aj vďaka nim si uvedomovala, ako dôležité je mať vlastný názor a nebáť sa ho prejaviť. A potom prišiel covid. Obaja krátko po sebe zomreli. Zmizla Paulina životná konštanta. Režisérka skúma to, čo sa dialo a stále deje v jej vnútri, cez svoje smútky, cez svoju osamelosť rozpráva príbeh života svojich prarodičov.

V rozhovore sa režisérka priznáva, že smútok za prarodičmi bol veľmi intenzívny. Náhodou vtedy narazila na príbeh jazera Aral, ktoré zaniklo a zrazu sa jej smútok začal spájať s týmto zánikom. Zhmotňoval sa do procesu, ktorý trvá tisícky či milióny rokov, ktorý formuje horninu, vytvára jaskyne, obrusuje kamene. Zhmotňuje sa aj v tých kúskoch sopečného prachu, ktorý naveky pokryl Pompeje. Voda, ktorá zmizla z jazera a ktorá má úžasnú moc pri formovaní, bola alfou a omegou. Paula Ďurinová vykročila na cestu zhmotňovania svojho smútku. FILMOM.

Film sa začína neidentifikovateľným ruchom, v ktorom môžeme aj počuť hukot morských vĺn a sledujeme zábery búrlivého mora. Režisérkin hlas rozpráva o zániku jazera Aral. Nasleduje záber na popraskanú pôdu, z ktorej sa vytratila vlaha. Tu sa v niekoľkých vetách jej komentára dostávame k procesu konca života jej prarodičov. Stručné, až zbytočne suché údaje o srdečnom tepe, o saturácii kyslíkom. O tom, čo sa deje v tele, ktoré ešte chvíľu bude žiť. O tom, ako sa pominula stará mama, ako keď dorazila jej urna, zomiera aj starý otec. Divák sleduje bublanie horúcich výtryskov v sopečnom poli, pokrivenú, zvrásnenú krajinu, z ktorej odišiel život. A v komentári sa nám zhmotňuje život jej prarodičov. Poznámky starého otca zo stretnutia s kolegami - vedcami. Debaty so starou mamou. Strohé a pritom tak drásajúce informácie o tom, ako nemohli pracovať, o zákazoch, o perzekúcii. A napriek tomu o bohatom živote. Nikdy však neuvidíme ich tvare, postavy, priestor, ktorý obývali.

Ľudská postava, ktorú počas filmu uvidíme je muž ležiaci na kamenitom brehu horskej riečky. Napoly stratený v kamienkoch. O tom, že žije nás presvedčí iba ruka, ktorá sa párkrát zodvihne a odhodí oblázok. Hlas rozpráva o tom, ako ju starý otec naučil plávať. Režisérkin hlas vyťahuje z pamäti zastrčené čriepky - ako starý otec varil kávu v skúmavke v laboratóriu, ako stará mama už nemohla chodiť do hôr, ktoré pre ňu tak veľa znamenali. Spomienky, ale aj zvuky prírody, sypajúca sa malá kamenná lavína, kvapkajúca voda v jaskyni. A pohľady na horninu, kamene, sopečné sklo, hmotu, ktorá prešla svoji peklom. A napokon aj človek, či to, čo po ňom ostalo, už naveky uväznený v kamennom strnutí - človek z Pompejí. A znovu sledujeme krajinu, skaly a kamene, aby sa celkom nakoniec objavila fotografia muža v starom pruhovanom pyžame, ktorý sedí na skale a nohy má ponorené do jazera. Starý otec. Skala a voda. Strácajúca sa spomienka, ktorú sa Paula Ďuriová pokúsila zachovať.

Lapilli nie je jednoduchý film, ktorý si pustíme, by sme sa odreagovali. Je náročný na vnímanie, na vciťovanie sa do režisérkiných pocitov. Ale ani režisérkin komentár, ktorý sama nahovorila nie je jednoznačný. Raz ako keby hovorila k starým rodičom, inokedy k svojmu vnútru a potom zasa k skalám a kameňom. K jaskyniam, v ktorých nekonečná tma možno približuje fatalitu straty, traumu z konca života. Hudba skladateľky Petry Hermanovej je významnou zložkou dokumentu. Neilustruje, ale spolupracuje s pocitmi režisérky. Ako keby sa vciťovala do smútku Pauly Ďurinovej. Dôležité je aj to, že väčšinu záberov nakrútila režisérka sama. Chcela zakonzervovať svoj smútok aj tak, že používala analogové technologie, Super 8mm, staré objektívy Carl Zeiss. Materiál, ktorý zostáva.

Vo zvukovej stránke filmu, v hudbe a ruchoch, ktoré originálne ilustrujú obraz, je v mixe často slovo v pozadí, je mu iba ťažko rozumieť a núti diváka až bolestne sa sústrediť na významy, ktoré môžeme vnímať iba pomocou slov. Možno to je trocha momentom, ktorý znižuje hodnotenie. Napriek tomu je film Lapilli možné považovať za mimoriadny film, zaraďuje sa k dokumentom, ktoré hovoria čistým a univerzálnym jazykom.

Paula Ďurinová je filmová dokumentaristka, výtvarníčka a spisovateľka. Žije v Berlíně, počas posledných rokov pracovala na projektoch v Gruzínsku, Bosne a Hercegovine aj na Slovensku a v Nemecku. Jej filmy boli uvedené na festivaloch MFF Sarajevo, MFDRF Ji.hlava, Jeden svet Praha, CinéDOC Tbilisi. Celovečerní debut Lapilli bol v premiére uvedený na 58. ročníku MFF Karlove Vary.

Lapilli, Slovensko, Nemecko, 2024
Dĺžka: 65 minút
Réžia: Paula Ďurinová
Scenár: Paula Ďurinová, Dane Komljen
Dramaturgia: Dane Komljen
Kamera: Paula Ďurinová
Strih: Paula Ďurinová, Deniz Şimşek
Zvuk: Agnese Menguzzato, Paula Ďurinová
Hudba: Petra Hermanová
Produkcia: Matej Sotník, GUČA films
Distribúcia: Film Expanded
Premiéra v SR: 5. decembra 2024
Foto: Film Expanded