Robí to tak rok čo rok, tak povediac „od března do března“. Nedočkavo čaká, kedy mu vrtochy počasia dovolia zase raz nadviazať tam, kde pred zimou prestal. Stuhnutá pôda skôr, či neskôr povolí a záhradník (Oldřich Kaiser) opäť môže naštartovať svoj kultivátor, brázdiť svoju milovanú roličku z jednej strany na druhú. Každý jeden mesiac v roku má svoje vlastné špecifiká a tak, kým mu vôbec príroda dovolí zakúsiť trpezlivo piplané plody, musí dať v otázkach prízemných mrazíkov, dunivého vetra, výdatných dažďov, prípadne ničivých súch, ale aj ohľadom náhlych príchodov, či strmhlavých príletov škodcov za pravdu nejednej pranostike a predkom, ktorí ju nevyslovili len tak pre nič za nič. Po boku má vždy vernú manželku (Dáša Vokatá), ktorá mu na tanier naservíruje všetky tie dobroty, po ktorých má dostatok síl na hrabanie sa v hline prstami, motykou, či rýľom. S ubolenými krížmi sa mu to potom naťahuje za suchými konármi vhodnými na odstrihnutie. Trpezlivo piple už nasadené, prípadne sadí úplne nové. Chráni čerstvé výhonky pred udusením burinou, aj dôkladne hnojí. Má z toho radosť ako on, tak vďační susedia, ktorí ho majú za najlepšieho v tom, čo robí. Až pokým sa hneď vedľa nenasťahuje jeden, čo má iné plány...

Blízky zámok kúpil ruský podnikateľ a chystá sa ho zrekonštruovať, nie ani tak podľa dochovaných historických záznamov, ale skôr podľa vlastných egomaniackych predstáv. Poznať to podľa ostnatého drôtu nebezpečne vyčnievajúceho až k pozemkom, čo mu zatiaľ ešte nepatria. Navyše na príjazdovej ceste stojí závora ovládaná protivným ochrankárom (Štěpán Kozub), ktorý z jednej strany bráni príjazdu zákazníkov záhradníctva, zatiaľ čo z druhej nijako zvlášť neuľahčuje ani výjazd protagonistovej poriadne naloženej multikáre, keď sa odhodlá ísť svojím verným naproti. Starostka (Alena Mihulová) odhodlane záhradníkovi vysvetľuje aj s drobnou výčitkou, že sa mal ozvať skôr, keď s predajom zámku v susedstve nesúhlasil. Teraz je už vraj neskoro. Okrem iného, je tu ešte realitný agent (Michal Isteník) s údajne veľmi výhodnou ponukou pre takmer všetkých naokolo a je jasné, že každému, čo novému susedovi na ponuku nekývne, sa budú od teraz deň za dňom len kopiť problémy. Najvernejší zo susedov (Luboš Veselý) varovne dohliada, aby záhradníkove obchody ako-tak šli aspoň cez závoru. Úradník (Petr Lněnička), čo mal priechodnosť prístupovej cesty zariadiť, sa oficiálne snaží, no jeho práca neprináša, z rôznych často až absurdných dôvodov, výsledky. A potom prídu na rad prvé sabotáže... Záhradníkova úroda hynie vinou kontaminovaného postreku, zo skleníka zostanú len črepiny, multikára skončí „vykotená“ naboku. Policajní vyšetrovatelia (Jiří Vyorálek a Tomáš Jeřábek) sú bezradní – veď koho by mali vlastne obviniť a podľa akých dôkazových materiálov priviezť k zodpovednosti, keďže miesto činu býva vždy označené jedine záhradníkovými otlačkami prstov? Asi nastal čas odložiť na chvíľu motyku, či hrable a vziať spravodlivosť do vlastných rúk...

Snímka Záhradníkov rok scenáristu a režiséra Jiřího Havelku (Vlastníci, Mimořádná událost) je horko-sladkou tragikomickou poctou ľudskej nezlomnosti pri obrábaní vlastnej pôdy a pri jej bránení voči vonkajším, nielen rastlinným, živočíšnym, ale najmä ľudským škodcom. O vzdorovaní rozmarom prírody aj neprirodzenej byrokracií, ktorá by mala bežného človeka z davu brániť pred šikanou z pozície už na prvý pohľad mocnejšieho súpera. Scenár nachádza inšpiráciu v rovnomennej zbierke fejtónov o záhradkárstve z pera Karla Čapka. Z mnohých sa pokúša priamo citovať prostredníctvom mimoobrazového komentára hlavného hrdinu alebo z audio nahrávky na magnetofónovej páske, ktorú s manželkou počúvajú v krátkych chvíľach voľna. To všetko s akýmsi ťažko popísateľným, podmanivým pátosom, znejúcim mu v hlase. Zatiaľ, čo záhradníka za celý čas vidíme reálne predniesť na kameru maximálne tak jedno jediné slovo a jeho manželku dve krátke vety. Už v roku 1987 sa prakticky bezpríbehovú látku pokúsil nápadito adaptovať napríklad režisér Josef Kluge v krátkometrážnej animovanej podobe s tým, že humorne a s nadhľadom predstavené sledovanie, ako rastie tráva, urobil o niečo dynamickejším vďaka postavám z knižných Povídání o pejskovi a kočičce Karlovho brata Jozefa. Obe spomínané nemé tváre sa snažili, ako len vedeli, záhradníkovi pomôcť pri bežných činnostiach. No často to končilo menšou katastrofou s dostatočne komickými účinkami pre diváka.

Aktuálna filmová adaptácia zase pre zmenu dopĺňa pôvodný text o takmer politicky dystopické motívy formálne pripomínajúce tvorbu Franza Kafku, či symbolický boj s veternými mlynmi na spôsob Dômyselného rytiera Dona Quijote de la Mancha od Miguela De Cervantesa Saavedru. Trpkou skutočnosťou je však fakt, že dej odráža v prvom rade reálny kriminálny prípad z podkrkonošskej obce Dolní Olešnice, medializovaný v roku 2011. Figurovali v ňom podnikateľ Alexej Zacharov, záhradník René Mandys a množstvo vyhlášok, nariadení, zákonov, ktoré sú síce pekné na papieri, avšak v praxi sotva prispievajú ku skutočne funkčnej ochrane dotknutých osôb. Paralelne s tým, ako sa mesiac čo mesiac v drobných detailoch obmieňajú charakteristické záhradnícke činnosti, Havelkov scenár odhaľuje nové a čoraz vynachádzavejšie spôsoby, ako protagonistu šikanovať. Graduje dej až do momentu, keď protagonistovu frustráciu a bezmocnosť pociťuje aj divák sám. Chvíľu to dokonca vyzerá, že tvorca dej zámerne komplikuje len preto, že to tak sám chce. Či sa však jedná o čapkovskú záhradnícku líniu príbehu alebo o novo pridaný boj so záškodníckymi „chápadlami“ problematického suseda – obe dejové línie sú samé o sebe zaujímavé a tiež adekvátne stvárnené. Dokážu fungovať jedna vedľa druhej, no ako súčasť jedného celku sa skôr medzi sebou bijú.

Hudba Tadeáša Věrčáka dej vhodne rytmizuje a graduje odhodlanosť protagonistu čeliť aj nemožnému, aby si uchránil svojemilované metre štvorcové a život zelene v ich útrobách. Verbálna nekomunikatívnosť záhradníka a jeho manželky prispieva k vítanej štylizácií zobrazovaných scén. To urputne chcené zo strany scenáristu a režiséra v tlmočení príbehu sa potom javí byť o čosi stráviteľnejším. Redukuje dialógy na potrebné minimum, aby mala kamera Ferdinanda Mazureka možnosť tlmočiť dej čo najrozmanitejším filmovým jazykom. Často krát je obraz horizontálne členený postavami, rekvizitami, špecifickými tvarmi prostredia, v ktorom sa odohráva všetko dôležité. Vidíme tak kuchyňu, kde postavy sedia pri stole jeden druhému oproti, schodisko, po ktorom raz z jednej strany, inokedy z druhej záhradník prenáša striedavo prázdne, striedavo plné prepravky, obchodné transakcie prebiehajúce ponad všetko deliacu závoru stráženého vstupu na súkromný pozemok. Dokonca aj na bok prevrátená multikára má svoje estetické čaro, keď sa na ňu kamera zameria z toho správneho uhla pohľadu. Záhradníkov rok je sympatickým filmom. Je skvelo zahraný, pútavo prerozprávaný, aj vizuálne zaujímavý. Len tá nádejná a voči človeku vo všeobecnosti tak obdivná čapkovská pointa pôsobí v kontexte byrokratickej nočnej mory, ktorá jej predchádza, trochu schizofrenicky.

Záhradníkov rok (Zahradníkův rok /The Gardener's Year), Česko, 2024
Dĺžka: 103 minút
Réžia: Jiří Havelka
Scenár: Jiří Havelka
Kamera: Ferdinand Mazurek
Hudba: Tadeáš Věrčák
Strih: Jakub Hejna
Zvuk: Petr Kapeller
Scénografia: Jan Pjena Novotný
Masky: Kateřina Měšťánková
Kostýmy: Františka Králíková
Produkcia: Jiří Tuček, Michaela Petržilková
Hrajú: Oldřich Kaiser, Dáša Vokatá, Štěpán Kozub, Michal Isteník, Alena Mihulová, Petr Lněnička, Luboš Veselý, Sára Arnsteinová, Jiří Šimek, Tomáš Jeřábek, Jiří Vyorálek, Eliáš Jeřábek, Ondřej Bauer, Hanuš Bor, Pavel Batěk, Tereza Dočkalová, Jakub Albrecht, Petr Reif
Distribúcia: Magic Box Slovakia
Premiéra v SR: 19. septembra 2024
Foto: Magic Box Slovakia