V tú noc bola Dani Timminsová (Carolyn Bracken) odhodlaná spať v spacáku a stane postavenom uprostred ich postupne rekonštruovaného, dôkladne od civilizácie izolovaného vidieckeho sídla niekde na juhu Írska. Foťák, čo nastavila na časozber, medzitým zaznamenával potenciálnu prítomnosť čohokoľvek, hoc len nepatrne pripomínajúceho paranormálne javy, ku ktorým mala vždy jej rodina veľmi blízko. A veru v šerosvitne (ne)osvetlenej barabizni, kde to vŕzga s každým uskutočneným krokom na drevenej podlahe, aj pri miernom poodchýlení dverných pántov, si mladá žena mohla tajuplnú atmosféru užiť do sýtosti. Manžel Ted (Gwilym Lee) práve „zarezával“ na nočnej službe v psychiatrickej liečebni najbližšieho mesta a svojim charakteristickým, možno až príliš racionalistickým spôsobom zbavoval svojich pacientov ich bludných predstáv. Jeden z nich, pred týždňom prepustený Olin Boole (Tadhg Murphy) s keramickou očnou náhradou, však v jeho neprítomnosti zaklope na Danine dvere. Vraj uvidel niekoho čudného vstupovať k nej do vnútra, pokým si odskočila do auta a nepozerala sa. Radšej nech mu otvorí a dovolí mu skontrolovať dom, či je v ňom vôbec v bezpečí...

O rok neskôr je Olin, ako opätovný Tedov pacient, z hľadiska vylučujúceho akýkoľvek zásah nadprirodzených síl, jediný skutočne pravdepodobný Danin vrah, za nevysvetliteľných okolností nájdený vo svojej nemocničnej izbe s rozmliaždenou hlavou ďalším pacientom trpiacim prorockými víziami. Nešťastný vdovec, ktorý však akosi vôbec zo svojej straty nepôsobí nešťastne, stále býva v sídle, kde sa stala vražda (!) a medzi tým sa už stihol zblížiť so zástupkyňou farmaceutickej spoločnosti Yanou (Caroline Menton), prichádza za sestrou-dvojčaťom zosnulej manželky s jednou charakteristickou osobnou rekvizitou z vlastníctva Olina Boolea. Darcy Odellová (opäť Carolyn Bracken, len so šedivejším účesom) je totiž niečo ako médium. Trpí rakovinou mozgu, je slepá, vlastní z generácie na generáciu v ich rodine sa dediaci obchodík Kabinet kuriozít v meste Cork, s údajne prekliatymi dekoráciami. Kto si u nej niečo kúpi, je vraj zbavený kliatby danej veci po zaplatení. Kto však zneužije jej hendikep a niečo si vezme bez zaplatenia, bude rád, ak stihne ukradnutú vec vrátiť do obchodu včas pred tým, ako kliatba dokoná, čo sľubovala. Aktuálne Darcy získala stolný zvonček, na ktorý sa veľmi neoplatí cinknúť – teda pokiaľ odvážlivec nechce byť chvíľu na to zabitý duchom hotelového poslíčka. Ted, samozrejme, na podobné javy neverí a vidí v nich švagrinej obsesiu. Neverí veľmi ani na jej talent čítať z drobných predmetov, ktoré kedysi mali istí ľudia – možno dokonca mylne považovaní za vrahov - vo svojom vlastníctve. Asi radšej nemal Darcy zdvorilostne pozvať k sebe do sídla na návštevu, pretože o týždeň je tam ako na koni aj s dosť podivnou truhlicou, skrývajúcou vo svojich útrobách desivo pôsobiacu drevenú bábku v životnej veľkosti. A zdá sa tiež, že vo chvíľkach občasného Darcyninho tranzu, je s ňou psychicky prepojená...

Snímka Duše prekliatych írskeho scenáristu a režiséra Damiana McCarthyho je prekvapivo strhujúcou, lahôdkovo atmosférickou duchárskou historkou, ktorá sa na rozdiel od väčšiny súčasných väčšinou mainstreamových hororov nesnaží diváka umoriť prvoplánovými ľakačkami, explicitne stvárnenou brutalitou, ani nadmernými krvavosťami. S maximálnou efektivitou ťaží z pôsobivého, skrz-naskrz ponurého, no hlavne premyslene izolovaného prostredia, v ktorom sa odohráva. Či už sa jedná o sídlo rodiny Timminsovcov, frustrujúce steny letmo navštevovanej psychiatrickej liečebne pokrytej vizionárskymi obrázkami jedného z pacientov alebo o nenápadne pôsobiaci obchodík, pri ktorom má človek strach na čokoľvek siahnuť z obavy, čo ak na spomínaných kliatbach predsa len bude niečo pravdy. Vzácne použitie exteriérových scén v mnohom dokonca s obdobnou úzkosťou pripomenie horské cestičky vedúce k podobne izolovanému hotelu Overlook v legendárnom Osvietení Stanleyho Kubricka z roku 1980... Disponuje postavami pomerne šetrného počtu, so zrozumiteľnými, ľahko uveriteľnými motiváciami aj jednou svojráznou protagonistkou, ktorej výstrednosť, tajomnosť ide ruka v ruke so zábavnými stránkami celého príbehu. Filmy o kliatbach predsa nemusia byť nutne len o nevinných, neskúsených a ustrašených trpiteľoch, snažiacich sa uniknúť vplyvu nadprirodzených javov. Prečo by stredobodom pozornosti nemohla byť postava, ktorá síce kliatby sama o sebe neiniciuje, no celkom sa v nich vyzná a vie, kedy, kde a ako ich využiť voči prípadnému protivníkovi?

Šikovný, bez zaváhania potrebné informácie dávkujúci scenár minimalisticky pracuje s drobnými náznakmi dráždiacimi divácku predstavivosť, spochybňovaním zdanlivo zjavných dejových zvratov a nazeraním na ne z iného uhla pohľadu. Príbeh jevystavaný ako temná, miestami surrealistická detektívka, zdráhajúca sa však voliť jednoznačné odpovede na položené otázky (a bola by fakt chyba, keby to tak vo výsledku robila), v ktorej sa divák už vedomý si toho, že protagonistkinej sestra zomrela, o rok neskôr v správne dávkovaných retrospektívach vracia späť k zámerne nevysvetlenej udalosti. Odhaľuje nové skutočnosti a hlavne prehodnocuje všetko, čo sa doposiaľ od postáv dozvedel. Tí žánrovo skúsenejší budú zrejme už vopred tušiť, že pôvodne obvinený vrah nutne nemusel byť skutočným vrahom (veď načo inak podobný príbeh potom vôbec rozprávať?) a určite si pomerne rýchlo nájdu svojho náhradného „favorita“ – s tým, že potvrdenie prvotných teórií sa bude javiť asi ako jediná drobná slabina záverečného dejstva. To však neznamená, že sa v príbehu neodohrá aj veľa ďalších, dokonca ešte o niečo zaujímavejších prekvapení organicky prepojených s jednotlivými scénami. A báť sa netreba ani prítomnosti pre duchársky hororový podžáner toľko ohraných záverečných zvratov na spôsob M. Nighta Shyamalana a jeho Šiesteho zmyslu (1999).

Kamera Colma Hogana nešetrí nádhernými kompozíciami a zábermi evokujúcimi presvedčivo stiesnenú atmosféru bez neprirodzenej, či gýčovej umelosti. Blízke sú jej jednak emocionálne detaily, rovnako tak aj v rozsiahlejšom priestore stále klaustrofobicky na postavy aj publikum doliehajúce celky, kde sa sem-tam medzi očakávanými rekvizitami objaví aj niečo, čo tam už na prvý pohľad nepatrí. Znalosť tvorivých možností filmovej reči, aj schopnosť využiť ich vo svoj prospech je zjavná z každej jednotlivej scény, sekvencie a zdobí aj film od prvej do poslednej minúty. Do toho znie škrípavá, mrazovo s nápaditými zvukovými efektmi ladiaca hudba Richarda G. Mitchella, nachádzajúce v emocionálnom kontrapunkte s pár hitovými piesňami často krát len zdanlivé uvoľnenie dôkladne gradovaného „dusna“. Duše prekliatych sú inteligentným, skôr nezávislým príkladom toho, čo premýšľavejší divák vždy miloval na žánri strachu a zrejme mu to v ostatných rokoch aj trochu chýbalo. Je to film nenápadný, aj vlastným nevýrazným názvom, hladko zapadajúci medzi iné hororové tituly mesiac čo mesiac sa zlovestne plýžiace multiplexami, čím viac sa v kalendári blíži sviatok všetkých svätých, prípadne jeho predvečer. V porovnaní s inou konkurenciou v ňom však možno nájsť drobný klenot, ku ktorému sa určite oplatí vrátiť aj opakovane.

Duše prekliatych (Oddity), Írsko, 2024
Dĺžka: 98 minút
Réžia: Damian McCarthy
Scenár: Damian McCarthy
Kamera: Colm Hogan
Hudba: Richard G. Mitchell
Zvuk: Aza Hand
Scénografia: Lauren Kelly
Kostýmy: Suzanne Keogh
Produkcia: Katie Holly, Mette-Marie Kongsved, Laura Tunstall
Hrajú: Gwilym Lee, Carolyn Bracken, Tadhg Murphy, Caroline Menton, Steve Wall, Jonathan French
Distribúcia: Bontonfilm
Premiéra v SR: 19. septembra 2024
Foto: Bontonfilm