Ak sa usilovné PR snažilo prezentovať film To ta monarchia ako obrázok dediny, kde sa žije ako v úli, vlastne tak trefne označili toto nezdravo rozvibrované dielko metaforou, postihujúcou všetky prítomné lapsusy, ktorých sa tvorcovia dopustili. Režisérka, producentka a scenáristka filmu Vladislava Sárkányi natočila film s rozbitou štruktúrou, kde bzučí kde čo a každý kvietok je dobrý. Na besede po premiére filmu na tohtoročnom Art Film Feste v Košiciach na otázku, ako sa vlastne dostala k nakrúcaniu v Spišskom Hrhove, sme sa dozvedeli, že sa o zázračnej dedine dočítala v novinách. Iste, to by vôbec nebolo nič výnimočné, pre dokumentaristu sú zdroje inšpirácie neobmedzené. V tomto bode však ide o to, že sa záujem o isté lokality až príliš často riadi hurá systémom, bez ohľadu na to, čo vlastne tvorca chce alebo dokáže svojim filmom nejako zmysluplne artikulovať. Pripomeňme si napríklad záujem o kňaza Kuffu, jeho charitatívne a iné aktivity.

Spišský Hrhov má podobnú charizmu a dostatočné mediálne echo a preto sa ho filmári ujímajú radi a bez zábran. Akoby už množstvo „ lajkov“ rozhodovalo o tom, čo a kde sa nakrúti. Vôbec to však neznamená, že v súvislosti s touto spišskou dedinou by nebolo o čom. Za vyše dvadsať rokov ju starosta Vladimír Ledecký zveľadil a komplikovaný problém s rómskym obyvateľstvom vyriešil spôsobom, ktorý pritiahol pozornosť. V roku 2015 sa Hrhov stal slovenskou obcou roku a zavítala do nej i trojčlenná európska komisia, aby pridelila body kandidátovi na jednu z kategórií medzinárodnej súťaže. Priebeh tejto vizitácie, pochod dedinou i patrične príťažlivý program, už sledujeme vo filme. O tom, ako všetko dopadlo, sa dozvieme až na debate po filme, akoby bol takýto významný vstup na európske dedinské kolbište len vhodnou vložkou do kronikárskeho leporela.

Najzaujímavejšia časť Ledeckého aktivít, spojená s Rómami, je v scenári tiež len zbežnou záležitosťou, aj keď práve priame a nekompromisné spôsoby starostu, podmieňujúceho vyplácanie príspevkov a platov za všeobecne prospešnú činnosť účasťou detí v škole je postupom, z ktorého zrejme zástupcom ľudskoprávnych organizácií vstávajú vlasy na hlave. Toto bol námet na film, zvažujúci adekvátnosť direktív a prínos ich efektov pri dosahovaní žiadúcich cieľov. Spôsobov, ako riešiť problém s neprispôsobivým obyvateľstvom je mnoho, ale starosta Ledecký zrejme našiel ten efektívny a zdá sa, že aj prijateľný - aj keď vo filme padne poznámka, že kvôli jeho metódam ho okolie dokonca kritizovalo. Film sa na tejto úrovni vyhýba prílišnej kontroverznosti. Tá sa odohráva vo forme krátkych poznámok. Ich príčiny sa ďalej nerozvádzajú, akoby nepatrili do nadšeného pajánu na dedinu a jej predsedu. Režisérka sa venuje iným témam, napríklad umeleckej činnosti jej obyvateľov a ďalšiemu budovaniu verejného blahobytu. Kvôli tejto malej prosperite sa do domov vracajú aj mladí ľudia. Tieto a iné informácie sú servírované v žurnalistickej verzii ako zbierka faktov a kuriozít, všetkého, čo sa podarilo zozbierať ale nepodarilo zmysluplne selektovať a zoradiť do zodpovedajúcej štruktúry.

V miestnom neobarokovom kaštieli sídlilo reedukačné centrum a jeho história i aktuálne dianie (centrum sa presťahovalo do Levoče a kaštieľ je na predaj), je tiež súčasťou tohoto rozvetveného a všemapujúceho naratívu. Na domácom festivale Harhovske čuda a zabaviska spieva Dara Rollins a vystupujú folklórne a iné skupiny, čo je síce pre divákov možno zaujímavé, ale aj v tejto fáze je jasné, že v žiadnom prípade nešlo o rozvíjanie témy a jej zodpovedajúcej štruktúry rozprávania. Film skĺzol do povrchného paberkovania a je v ňom ako všetko, tak nič.

Ako sa konečný sumár tejto „zbierky“ všehochuti vzťahuje k monarchii, je kompletnou záhadou. Slúži len ako zámienka k tomu, aby režisérka mohla obliecť starostu a jeho spolupracovníkov do historických kostýmov a pohrať sa s touto infantilnou metaforou do sýtosti. Je to ako so slovenskými rozprávkami, kde na hradoch sídlia králi a kráľovné, čo je, samozrejme, evidentný nonsens a mystifikácia pre jednoduchých divákov. Na domáce folklórne rozprávky nedôjde, lebo všetci podliehajú zvonka naočkovanej predstave, že bez zástupcov monarchie by to vôbec nešlo.

Ďalšou nejasnosťou sú ukazovacie zámena v názve. Režisérka zrejme mala snahu vyjadriť sa v spišskom dialekte, ale absencia domáceho jazykového dozoru spôsobila, že došlo k úprave, ktorá možno vyhovuje slovenskému pravopisu. No fakt, že v tunajšom nárečí existujú slová „toten“ a „tota“ bratislavskému výsadku na Spiši zrejme unikol.

To ta monarchia, Slovensko, 2020
Dĺžka: 80 minút
Réžia: Vladislava Plančíková
Scenár: Vladislava Plančíková
Kamera: Ivo Miko, Pavol Hospodár ml., Radka Šišuláková
Strih: Zuzana Cséplő
Hudba: Michal Smetanka
Účinkujú: Vladimír Ledecký, Michal Smetanka, Pavol Urda, Táňa Pastoreková, Veronika Šarišská a ďalší.
Distribúcia: ASFK 
Premiéra v SR: 15.júla 2021
Foto: ASFK