„.. aby ste si tento víkend uložili vo svojich srdciach. To, čoho sme svedkami, to, čoho sme súčasťou, je druhé Slovenské národné povstanie,“ hrdo vyhlásil chlapík v maskáčoch. Stalo sa 1. novembra 2020. Patetické slová adresoval národu minister obrany v závere druhého dňa celoplošného testovania obyvateľstva. Televízny šot, ktorý s odstupom času nadobudol trpkú pachuť, vytiahol z archívu hneď prvý dokument zo série Pandémia SK. Silácky výrok bol jedným z kamienkov mozaiky, rozprávajúcej o nečakanej invázii neznámeho zabijaka pod názvom Ľud verzus korona (Očami režiséra Petra Pokorného).

Šok, zdesenie, strach... Chorých a mŕtvych pribúdalo, život sa takmer zastavil. Médiá hovorili o novom koronavíruse, neznámej forme zápalu pľúc, lockdowne, ohniskách nákazy, karanténe... Fragmenty zo spravodajských šotov vsádzajú do kontextu nasadenie záchranára Iva Baľaja, ktorý so svojou „posádkou“ pomáhal v najodľahlejších miestach a najpostihnutejších komunitách, aj privátny príbeh umelca sledujúceho, ako sa z medicínskeho problému stal zápas o slobodu.

Existujú na rozhraní živej a neživej hmoty. Aby mohli vírusy, ktoré sú na našej planéte už milióny rokov, žiť - potrebujú hostiteľa. Keď narušíme ich prirodzené prostredie, hľadajú si nového. Pásavcom nový koronavírus neškodí, narušenie prirodzenej rovnováhy ho však núti „presedlať“ na iný organizmus. Hriechy cvilizácie zapríčinili, že si tentoraz našiel človeka. Tomu však škodí. Aj množstvo ďalších poznatkov priniesla Výprava k začiatkom (Očami režiséra Petra Hledíka). Filmová esej rámcovaná hľadaním „živej vody“ je vzrušujúcim ponáraním sa do záhad tajomného zabijaka. Koľko vecí mám v ruke? Pýta sa učiteľka, ktorá vytiahla z veľkého obitého hrnca tri vidličky a dve lyžice. Tak vyzerala v čase, keď zatvorili školy, hodina matematiky v rómskej osade. Až 18 percent školákov ostalo bez on-line výučby, 52 tisíc sa nemohlo učiť vôbec. Ale ani tí, ktorí boli „v spojení“, to nemali jednoduché – a nielen žiaci, aj učitelia. S vtipom a nadhľadom to približuje dokument Školstvo verzus korona (Očami režiséra Dominika Jursu). Prostredníctvom konkrétnych situácií a výpovedí nasvecuje pálčivý problém – reforma školstva je beh na dlhé trate, politici však „myslia“ len v štvorročných cykloch.

Za desaťročia si ľudia odvykli žiť s infekčnými chorobami, ktoré dokážu ohroziť životy. Vytriezvenie bolo kruté, lebo nečakané. Zo skutočných príbehov vychádza fiktívny Príbeh muža (Očami režiséra Petra Hledíka), aby hranými sekvenciami priblížil, čo dokáže urobiť s človekom covid-19 od prvých príznakov po tragické finále. Každú z etáp strastiplnej cesty osvetľujú vedci poznatkami, ku ktorým sa stihli v krátkom čase dopracovať. Neexistujú presné odpovede, musíme sa vyrovnať k vysokou mierou neistoty, možno je to len trest za ľudskú činnosť. Umenie prežilo aj horšie časy, prežije aj toto. Slová, ktorými sa končí Faunova záhrada (Očami režiséra Nikitu Slováka), nechtiac vygumujú „publicistickú“ líniu dokumentu. Za otázky typu „robí umenie svet lepším“ či „vybral/a by si niečo iné, ak by si vedel/a, čo obnáša lockdown“ by vyrazili poslucháča žurnalistiky už v prvom ročníku! (Ako by asi odpovedal chirurg po operácii, ktorú pacient neprežil?!) Umelci, ktorých lockdown odrezal od publika (aj peňazí), vyzerali v rozpakoch, ale nebedákali. Ukážky rôznych umeleckej tvorby – od hudby cez výtvarné umenie a dizajn až po ohnivú show – však pozývali do iného sveta. Skutočnej mágie umenia. Aj keď to vyzerá, že väčšine ľudí skutočne nechýba.

Nie na vojskom hermeticky uzavretú rómsku komunitu, ale na malý ostrov dobra v prostredí úpadku zaostrila pozornosť sociálna sonda Ihla a niť (Očami režiséra Jara Vojteka). Rozpráva o učiteľkách, ktoré v rámci projektu Domček - detstvo deťom pracujú s „deťmi, ktoré majú deti“. Maloleté rómske matky sa naučili „šíriť svetlo vo veľmi ťažkých podmienkach“ medzi rovesníčkami. Život komunity aj občianskeho združenia korona výrazne poznamenala. Otvorený list, ktorý učiteľky poslali na najvyššie miesta, ostal bez odozvy. Naše zdravotníctvo bolo v zlom stave ešte pred covidom, pripomína dokument V prvej línii (Očami režiséra Daniela Svoreňa). Skúsenosti lekárov a zdravotníkov „z frontovej čiary“ (plošné testovanie ako politické rozhodnutie nebude vykúpením) preniknú aj pancierom skeptikov. Smutné, kam sa dostal systém, v ktorom sa socializovali straty (večné sekery štátnych nemocníc) a privatizovali zisky! Svetlo do temnôt vnášajú Návody prežitia (Očami režisérky Soni Gyarfašovej). Iskrivo humorná road-movie približuje malé príbehy tých, čo sa nepoddali ťažobe situácie. A dokážu žiť s vedomím, že veci sa môžu aj pokaziť...

Keby som mala čarovný prútik? Krémeš alebo tvarohová štrúdľa, praje si čiperná 101-ročná (!) pani Frída. Dostať sa ku kaderníčke, pridáva o pár desaťročí mladšia spoluobyvateľka dss-ky. Želania znejú autentickejšie ako klišé o stretnutiach s blízkymi... Zlatá klietka (Očami režisérky Yvonne Vavrovej) nazerá za múry domova sociálnych služieb. Pre tých, čo za ne ešte nenazreli, starostlivo vyberala respondentov. S obmedzeniami prvej vlny sa ešte ako-tak vyrovnávali, pri ďalšej ich sily opúšťali. Slová ako „čakáme tu na smrť“ či „už by som si ju aj priala“ prezrádzajú, že obyvatelia starobincov si nerobia žiadne ilúzie. „Kto by robil túto prácu, keby sa všetci báli?“ Otázka je odpoveďou humanitárnej pracovníčky, ktorá v utečeneckom tábore zažila požiar kliniky, vzburu afganských migrantov, strach pred smrtiacim vírusom aj karanténou. Každodennosť jej misie na ostrove Lesbos sleduje reportáž Slovensko pomáha (Očami Lucie Kašovej). Tí, čo snívajú o lepšom živote, narážajú na realitu, aj keď dobrovoľníci robia, čo je v ich silách a možnostiach. Čarovný prútik ale nemajú.

Tematicky i žánrovo pestrému projektu Trigonu (séria vznikla v koprodukcii s RTVS) patrí aplauz. Za odvahu pohotovo sa zmocniť tém, ktoré „ležali na ulici“, aj za to, že dal príležitosť mladým filmárom, ktorí (na rozdiel od niektorých renomovaných) zaujali invenciou i spracovaním. Pandémia SK je kronikou doby, ktorú sme žili (a ešte žijeme). Priniesol mnoho odpovedí, no ukázal, ako málo o neviditeľnom nepriateľovi vieme. Už mesiace, v ktorých sa dokumenty rodili, odhaľovali nové témy a každý deň k nim pridáva ďalšie. Stálo by za to filmársky sa ich zmocniť... Tzv. „druhé národné“ sa výraznejšie do histórie sotva zapíše (ak, tak v podobe karikatúry). Trvá oveľa dlhšie, no obetí hádam nebude mať toľko, ako skutočné Povstanie.